Keď som videla súťaž o najlepšiu poviedku, dlho som neváhala. Zobrala som to ako výzvu po dlhom čase niečo napísať a tiež užiť si vianočné obdobie a inšpirovať sa ním. Dúfam, že sa niekomu poviedka bude páčiť a aj mu niečo dá do života. Teraz už samotná poviedka. :)
20. decembra
Blížil sa ten čas a s ním aj úzkosť. Spomienky na minulosť, staré rany spájajúce sa s týmto obdobím. Teraz tu sedela sama, v chladnej a tmavej izbe. Vonku vládol pokoj, široko - ďaleko nebolo nikoho. Snehové vločky jemne padali do bielej prikrývky. Skoro každému trochu pookrialo srdce pri tejto scéne. Emily to však už nikdy nechcela vidieť. Ešte minulý rok mala na perách úsmev, keď sa brodila snehom v mokrých čižmách a schytávala gule od malej Nancy. Vtedy sa zdal byť svet jednoduchý, krásny a dokonalý. Svietielka na tmavom ihličí prinášali čaro, sviečky rozžiarili každý kút, žiadne temno. Domovom sa šírila vôňa koláčov, teplo a láska. To všetko dnes vyzeralo ako sen. Akoby to nikdy nemohla byť skutočnosť. Bolo to tak ďaleko, stále živé v spomienkach, no neuveriteľné. Prešla očami po celej izbe, žiadna pripomienka blížiacich sa Vianoc. Vyhýbala sa všetkým, čo sa chceli rozprávať o Vianociach. Nechcela počúvať o nakupovaní darčekov, nádhernom voňavom stromčeku a voňavom útulnom domove. So smútkom pozerala na svoje kamarátky a ich radostné tváre. Naozaj nevidíte, že je to iba ilúzia? Nie je to žiaden čas zázrakov, nič kúzelné. Už nechcela tráviť čas ani s Johnom. Snažil sa mať s ňou súcit, neprejavoval pri nej radosť z Vianoc a rozprával o nich čo najmenej. Aj tak však v jeho očiach videla to nadšenie, tie žiariace oči. Ani on nevedel aké to je všetko klamstvo. Aj keď to z neho vyšlo veľmi ťažko, asi sa bál jej reakcie, pozval ju k sebe na Vianoce. Emily mu nemohla hneď odpovedať. V hlave sa jej však ozval utrápený výkrik: Nie, nechcem vidieť tvoje šťastie. Nemohla by sa pozerať, ako je naivný. Vyhovorila sa, že nechce kaziť atmosféru Vianoc s jeho rodinou. Určite by tam zavadzala a nepotešili by sa jej návšteve, zobrala by im ich ilúziu. John sa ju dlho snažil presvedčiť, nakoniec to však predsa vzdal, nedala sa obmäkčiť, hoci videla aký je sklamaný. Od toho dňa sa vyhýbala aj Johnovi. Stále nad ním rozmýšľala, vedela, že ho miluje, ale nemohla byť s ním, nie teraz, nie na Vianoce. Trápili sa obaja. Bola presvedčená, že jediná možnosť je prečkať toto obdobie.
24. decembra
Ráno sa zobudila a cítila v kostiach, že dnes je ten deň. Jej prvá myšlienka bola zostať v posteli celý deň a zobudiť sa až na jar. Alebo aj o niečo skôr, no nech už je december za ňou. Napriek tomu o tretej poobede vstala. Nič sa nezmenilo, biele body sa ďalej znášali na zem, ľahké ako pierka. Svietilo sa vo všetkých oknách okolitých domov, živo si vedela predstaviť ako v izbách znie smiech a nadšenie. Aj keď to doteraz odmietala, zacnelo sa jej po Vianociach, je ich rodinných Vianociach. Dlho sa bránila, nedokázala sa však zastaviť. Obliekla sa, vyrazila do opustených ulíc plných snehu a blížila sa priamo k cintorínu. Cesta nebola ani taká dlhá, no mráz jej stihol vyštípať líca a nos mala červený ako klaun. Keď už prišla na miesto, zrazu akoby nevedela, prečo sem merala cestu. Čo tým chcela povedať? Prečo dnes potrebovala byť tu? Zostala stáť celá stuhnutá, myšlienky sa zastavili a všetko naokolo prestalo existovať. Bola tu iba ona a chladný kameň, ktorý mal pripomínať ľudí, ktorých milovala nadovšetko. Cítila sa zvláštne, väčšinou sa na tomto mieste cítila smutná, prepadávali ju záchvaty plaču, nemohla sa vyrovnať s tým, že tu nie sú. Dnes neplakala a v duši mala pokoj, to čo dlhé mesiace nezakúsila. Myslela na svoju mamu Christine v jej obľúbenom vianočnom svetri, otca Cortlanda v jeho kresle, ako číta knihu a malú Nancy, veselo poskakujúc a štebotajúc okolo stromčeka. Po lícach jej stekali horúce ligotavé kvapky, no i cez tie sa usmievala. Až po chvíli si uvedomila, že cíti niečiu prítomnosť. Priamo oproti nej stál muž v dlhom čiernom kabáte. Zdvorilo si dal z hlavy dole klobúk a usmieval sa na ňu. Nemohla si pomôcť, niečo na ňom bolo rušivé, mala pocit, že sem vôbec nepatrí. Prezerala si ho, čo na ňom bolo tak zvláštne? Vtedy sa pozrela do jeho modrých žiarivých očí, trblietali sa ako kryštály. Videla ho prvýkrát v živote, z nejakého dôvodu mu však dôverovala. Kým sa na ňu usmieval, dušu jej obklopoval pokoj, tak ako pred chvíľou. Jeho pohľad ju povznášal, cítila sa oslobodená od všetkého trápenia. Sama spravila prvý krok, aby sa k nemu priblížila. Spočiatku kráčala trochu neisto, hlavne keď už bola veľmi blízko. Odhodlala sa prísť až na tesno k nemu a objať ho. Objatie bolo silné, príjemné a láskyplné. Do zimného ticha sa ozval jeho zamatový hlas.
"Vieš kto som, myslím, že sa ti nemusím predstavovať, spoznáš ma aj bez krídel. Úspešne si zvládla jednu z úloh, ktorú si si pre tento život zvolila. Čakajú ťa ďalšie, ale táto bola jedna z najťažších, a preto som ťa musel pochváliť a ukázať ti moju radosť. Dnes nie je správny deň na to, aby si ho preplakala a žila smútkom posledného obdobia. Choď a osláv dnešný krásny deň, pretože dnes Ježiš prišiel na svet s úlohou ukázať nám, čo je v našom živote skutočne to dôležité. "
Jeho hlas bol ako hudba, hladko plynul vzduchom a vytrácal sa v neznáme. Skôr než stihla hocičo vysloviť, vyparil sa ako para nad hrncom. Zostal len mier a láskavé teplo šíriace sa z miesta, kde stál. Už vedela, čo má spraviť.
Doma sa slávnostne obliekla, upravila si vlasy a pokúsila sa nachystať aké také darčeky. Trochu váhavo vykročila z bytu, zabuchla dvere a zamkla. Za 10 minút bola na správnom mieste. Dvere jej otvorila Johnova mama, prekvapená, ale šťastná. Cítila rozpaky, no keď prekročila prah ich dverí, cítila už iba lásku, starostlivú vôňu domova. Nič dnes nemohlo byť krajšie ako vidieť Johnovu radosť. Prišla akurát včas, pár minút na to sa pustili do štedrovečernej večere. Potom prišiel čas na rozdávanie vianočných darčekov. Pod stromčekom ju čakali dva darčeky, od Johna aj od jeho rodičov. Potešil ju Johnov obrovský maco, knižky a deka. Vlastne bolo jedno, aké boli darčeky, tie boli dnes vedľajšie. Ešte netušila, že ten najkrajší príde až v noci. Pred desiatou sa zhasli svetlá, zostali svietiť iba sviečky a všetci začali spievať koledy. Pred polnocou vyšli von a mierili do kostola. Na omši sa jej zazdalo, že v rohu zbadala stáť svojho anjela. Otočil sa a úsmevom ju uistil, že je úsudok je správny. Vedela, že nemôže ísť k nemu, nikto iný ho nevidí, je tu iba pre ňu. A dnešok mala tráviť s Johnom a oslavovať.
Plná radosti si v noci ľahla k Johnovi, nevedela, či sa jej vôbec podarí zaspať od toľkého vzrušenia. Dnešný večer bol krásny, aj keď jej chvíľami chýbala vlastná rodina. Napokon však zavrela oči a ponorila sa do kráľovstva snov.
Všade bolo veľa sviečok a svetielok, svetlo pôsobilo príjemne tlmene. Za stolom sa ozýval smiech a veselá vrava. Emily sedela vedľa Nancy, ktorá sa mrvila na stoličke a nevedala sa dočkať rozbaľovania darčekov. Oproti nej sedela mama s otcom a šťastne sa na ňu usmievali. Mama odpratala zo stola a mohli prísť na rad darčeky. Nancy nechali prvú, aby objavila novú bábiku pod červeným papierom s bielymi vločkami. Mama si odbalila kefu a parfum od otca, otec našiel knižku a vianočné ponožky, čo rozosmialo. Pod stromčekom nezostal už žiaden darček. Mama sa ku mne otočila, s láskou prehovorila: "Emily, my sme tvoj darček! "










Hezká povídka.