Na prvé počutie pre mňa celkom ironická veta: Smutné dni pre šťastie! Ale asi na tom niečo bude, keby sme nepoznali smútok, nevážili by sme si šťastie. Niekedy si pripadám šialene nevďačná. Mám šťastie, veľmi veľa vecí, ktoré ma robia šťastnou (mali by ma robiť šťastnou). No ja si nikdy nemôžem dať pokoj s mojím "trápením". Za toľko vecí by som mala byť vďačná a ja sa z nich ani nedokážem tešiť. Vlastne všetky moje problémy a bolesti sú len v mojej hlave. Ale prečo tým blbostiam v hlave bezprostredne verím? :P Už som mala pocit, že som na dobrej ceste. Všetko však zapadlo do starých kolají, keď sa len neustále ľutujem. Vlastne momentálne je to ešte horšie. Zase budem musieť čakať kedy sa odhodlám a zase s tým niečo začnem robiť. Ale kedy to bude? Dokedy budem plytvať energiu na svoje zachraňovanie svojej chorej mysle?









