Prázdniny pri konci, takže teraz už čakať len na tie zimné. :D Tento rok sú len 2 týždne a budúci rok to vychádza podobne, tretí rok mi môže byť jedno, to už nebudem chodiť do školy. Takže "ďakujem", že si takto môžem užiť posledné dva roky školy a prázdnin. I keď po škole môžem mať večné prázdniny! :D Ale to by mi asi nebol dobrý nápad, asi by som ani nedokázala celé dni nič nerobiť. Ach, ten čas tak rýchlo letí! Tak posledné 2 roky si užijem super krátke prázdniny, asi aby som nezlenivela. Mohla by som poďakovať univerzu, ale mne do veľmi nejde do nôty. Pravdaže verím v jeho existenciu, ale nemám dôvod naň všetko zhadzovať. Nikdy by som nepovedala, že toto niečo mi pripravilo univerzum. Neviem prečo by som mala všetko, čo sa mi nepáči v mojom živote zhadzovať na univerzum. Osud človeka je možno predurčený, no každý má aj svoju slobodnú vôľu, ktorou ho môže meniť. Osud nikdy nie je pevne daný. Mala by som si to uvedomovať častejšie, v podvedomí to viem, len niekedy prežívam ťažké stavy, keď na to pozabudnem. V tomto období som veľmi šťastná (s výnimkou dvoch dní tento týždeň), všetko sa to však zmení večer. Celý deň si užívam všetko, čo mám a som s tým spokojná, nič mi nechýba. No akonáhle lahnem večer do postele, začnem premýšľať nad tým, čo ak to stratím. Je to príšerná vlastnosť! Vlastne vždy, keď sa kvôli niečomu cítim šťastná, hneď začnem premýšľať o tom, že to určite všetko stratím. Akoby si moja myseľ stvorila zásadu: Ak sa ti deje teraz niečo dobré, uži si to, lebo hneď na to, o to prídeš a potrápiš sa. Vždy čakám, že po chvíľach šťastia zákonite príde nešťastie. Nejaké si to musím vymazať z hlavy, je to hrozný pocit. A potom je človek smutný a melancholický, i keď mu nič nechýba. Lebo stále len vidí, ako o to raz príde. Pritom sa to určite nemusí stať, my si tvoríme svoju cestu s malým vplyvom univerza. To nám sprostredkuje len životné lekcie a stretnutia s ľuďmi, ktorí sú v našom živote na niečo dôležitý, aby nás to niečo naučilo. Skúsim sa nejako "preprogramovať", takto človek nikdy nemôže byť šťastný. A kto mu to odopiera? Len on sám!










S večerom vždy prichádzajú depresie a opustenie