Keď som si myslela, že Salinger je deprimujúci, toto bolo ešte horšie. Pravdaže kniha bola dobrá, Remarque má dobrý štýl písania, takže sa číta fajn. Ale atmosféra vojny je neskutočne depresívna. No vojna taká je, autor podáva ničím neskreslený pohľad na vojnu. A preto si myslím, že človek musí mať srdce z kameňa, keď s ním tá kniha nepohne. Včera večer sa mi ju podarilo prečítať. Určite sa pri čítaní nebudete nudiť, občas sú tam aj úsmevné časti. No inak ma to dosť deprimovalo, keď som si uvedomila, akí sú všetci hrubí. Na druhej strane takí museli byť, pretože by sa zbláznili. Na fronte nemali skoro žiadne istoty, priatelia zomierali každý deň, niekedy nebol ani čas ich dôstojne pochovať. Je to príšerné, keď si človek uvedomí, aká nezmyselná celá tá vojna je. A kvôli niečomu, čo ani nemá zmysel, museli ľudia strácať svoje životy. Teraz nemám na mysli smrť, ktorá ich čakala na fronte, ale to ako ich to celé zmenilo. Remarque patrí akurát do tej stratenej generácie, ktorá už sa nedokázala po hrôzach zažitých na fronte vrátiť späť do normálneho života. To je asi ešte horšie, ako zahynúť v boji. Vtedy jednoducho skončíte a je vám to už jedno. No tí, čo prežili, musia s tým žiť celý život.










Jedna z mojich obľúbených kníh, som vďačná, že ju dali do povinného čítania.