Situácia sa opakovala, opäť som mal nočnú službu, hoci s inou sestričkou. Celú noc som chodil po oddelení ako lev v klietke a kontroloval som Elisu aj ostatných pacientov. Uvedomil som si, aké šialené je moje správanie. Je zo mňa starý blázon, preletelo mi občas hlavou. Skutočne mi preplo a som len prípad pre psychiatra? Nie, boli tu aj iní, všetky tie historky. Predsa niečo na tom musí byť, nemôže to byť len moja popletená starecká fantázia. Vrátil som sa do našej malej miestnosti, odpil som si z kávy, no o pár sekúnd som bol na nohách. Utekal do Elisinej izby. Prekvapilo ma, že sedí na posteli, o tomto čase už zvykla spať. Tiež som však vedel, že je dnes nesvoja a má v sebe veľké množstvo práškov tlmiacich bolesti. Keď som však vošiel, ani sa neotočila, vôbec ma neregistrovala. Hľadela do prázdneho priestoru, duchom neprítomná. Nakoniec ma zobrala na vedomie a pomaly sa ku mne otočila. Zdalo sa mi, že je pokojnejšia než kedykoľvek predtým, tvárou sa jej tiahol neopísateľný pokoj. Uprene sa na mňa dívala až prehovorila: "Pozdravujte odo mňa mamičku!" Nestihol som ani zareagovať, bol som prekvapený a nenašiel som slová. Ľahla si a zavŕtala sa do periny. Párkrát som sa ju oslovil, no nejako nereagovala, čo vo mne vyvolalo nepríjemný pocit, že sa niečo deje. Bezradne som sa ju snažil zobudiť, nepodarilo sa mi to. Vtedy som za sebou začul drobné detské krôčiky, atmosféra v miestnosti zhustla, aspoň to bol môj pocit. Tušil som, čo zahliadnem a nechcem som to vidieť, ale predsa som sa otočil. Nachádzal som sa v priestore presne medzi Elis a čiernovlasou nositeľkou smrti. Stalo sa niečo neuveriteľné! Elis otvorila oči a jej duch vyšiel z tela. Jej oči sa znovu zavreli a telo zostalo bezvládne ležať. Duša sa však pohybovala, nasledovala tajomné dievča. ONA si vzala jej malú ručičku do dlane a ťahala ju ku dverám. Našťastie som mal dosť duchaprítomnosti a sledoval som ich. Trielil som po chodbe rovno im v pätách. Už som vďaka Suzie mal predstavu, kam smerujú. Keď zastali, bol som len pár krokov od nich. Pokúsil som sa Elis chytiť za ruku, no prešiel som cez ňu, akoby mnou otriasla elektrina. Za okamih už tu neboli, zmizli za stenou. Neveriacky som zostal stáť a pozeral na stenu. Stratil som ďalšiu pacientku...
Doma som sa začínal celkom nudiť, dostal som týždeň voľna. Našli ma ako pobehujem po oddelení. Nemal som vôbec poňatie o tom, čo robím a čo by som spraviť mal. Sestra mi dala nejaký lieky na upokojenie, odvtedy som nemal prehľad o dianí v nemocnici. Neustále ma prenasledovala spomienka na Elis a Suzie. Moju myseľ predovšetkým zamestnávalo to, čo by mohlo byť za tou stenou. Niečo tam predsa byť musí. Je to brána do inej dimenzie? Možno sa iba zahráva s mojou fantáziou. Netušil som nič a nemal som sa ani komu zveriť. Úplne ma ochromila, mala moc nad mojimi snami a ja som s tým nemohol nič spraviť. Navyše som bol ďaleko od diania v nemocnici. Nemalo cenu volať tam, nikto by mi nič nepovedal a keby som vyrukoval so svojou verziou tých nešťastných úmrtí, zavreli by ma na psychiatrické oddelenie. Momentálne som mal zviazané ruky, zostávalo mi len sedieť doma a biť sa svojimi snami, ktorými ma mučila.
Týždeň som mal skoro pokoj, potom sa však objavila znova. Ako zvyčajne to bolo v spánku. Moje kroky sa ozývali prázdnou nemocnicou, bolo to tam cítiť samotou a opustenosťou, ktorú som tam nikdy nezažil. Všetko sa vznášalo v tichu a zvláštnej nehybnosti. Kráčal som k tej stene, pre ňou som zastal, díval sa na ňu a hľadal nejaké dvere, alebo niečo, ako by sa za ňu dalo dostať. Do ticha sa ozvali pomalé krôčiky. Začal som byť netrpezlivý, kroky sa ozývali stále, ich pôvodca však nebol v dohľade. Nakoniec z tmy vykrojila silueta malého dievčatka. Čakal som na nejaké slovo, šifru, znak, ktorý by mi ozrejmil, čo sa tu deje. Dlho som na ňu hľadel, s výčitkou svietiacou z očí. Pohľad mi padol na jej ručičky, bola to kosť a koža, ruky smrti. Toľko som toho tej nepokojnej duši vyčítal, teraz som mal naliehavý pocit, že to ona nám má čo vyčítať. Jej kostnatá ruka sa začala opatrne dvíhať a ukázala na stenu. Očakával som pohľad na prázdnu stenu, no zjavil sa tam svietiaci obdĺžnik. Za tou stenou musia byť dvere. Skôr než som stihol protestovať a nejako si to overiť, obraz sa mi rozplynul ako para nad hrncom. Pokúšal som sa tam udržať, sen však už nenávratne letel preč, jednoducho sa skončil. Zobudil som sa a predo mnou nová záhada.
Nemocnica mi otvorila svoju náruč až o týždeň. Všetci ma s radosťou vítali, i keď Rosemary na mňa hľadela celkom ustarane. Bol som netrpezlivý s odhaľovaním tajomstva tej steny. Rozvŕtať to tam by nebolo práve nenápadné, musel som vymyslieť niečo iné. Preto som sa rozhodol pátrať v archíve, ak tam kedysi niečo bude, musím o tom nájsť nejakú zmienku. Namiesto obeda som sa teda stratil v podzemí medzi hŕbami papierov. Bolo tu toho neurékom, nevedel som, čím mám začať. Našťastie som veľmi rýchlo našiel plán nemocnice, na mieste tej steny však nič nebolo. Bol to len môj hlúpy sen, či výplod mojej fantázie? Možno som starý blázon, ale niečo mi hovorilo, nech hľadám ďalej. Nenechal som sa odradiť rozumom, ďalej som sa prehraboval papiermi. Nič zaujímavé som nenašiel, chvíľu ešte som prehraboval pokrčené papiere, no napokon som ich rezignovane hodil na zem. Oprel som sa rukou o skriňu so sklonenou hlavou. Áno, som starý dementný šialenec. Oči mi spadli na plán nemocnice na zemi, niečo mi na tom nesedelo, veď som ho položil na skriňu. Zohol som sa po ten na zemi, aj so svojím starým pošramoteným chrbtom. Oplatilo sa, na mieste steny bola miestnosť.
Celé poobedie som v službe rozmýšľal, ako pokračovať. Koho sa pýtať, kto o tom môže vedieť viac? Všetci čo o nej niečo vedeli, sú už dávno pod zemou. Váhal som či sa zveriť Rosemary, no tá by to určite nepochopila. Spomenul som si však na doktora Cartera. Mali sme dosť blízky vzťah a pri troche šťastie ma aspoň vypočuje a mne sa uľaví. Vyhľadal som ho na oddelení, dohodli sme sa na spoločnej večeri. Nič som mu nenaznačil, lepšie sa mu to bude počúvať s pár pohármi vína v sebe.
Keď som o štvrtej odchádzal, Rosemary nič nemala proti. O siedmej som sedel v blízkej reštaurácii a nalieval svojho kolegu vínom. Čakal som, kým na neho začne aspoň trochu pôsobiť, aby som mohol povedať, čo som chcel. Konečne nastal správny čas a ja som mu začal rozprávať o udalostiach minulých týždňov. Najskôr sa mi zdalo, že na mňa pozerá ako na blázna. Postupne sa však jeho výraz menil, teraz vyzeral skôr ustarane. Keď som skončil, zostalo na chvíľu ťaživé ticho. Hľadel na hladinu vody v pohári, a potom vzhliadol ku mne. "Nie je to pre mňa nič nové, počul som už o nej viackrát. Nie, nikdy som neveril na prízraky, ale keď ju začal vídavať môj kolega, presvedčil som sa. Ten muž sa neobyčajne zmenil, tak veľmi ho súžila. Teraz je už bohužiaľ po smrti, mám od neho niečo, čo by ťa však mohlo zaujímať." Úprimne ma potešilo, že mi niekto verí. Tá vec po jeho kolegovi, ktorú mi sľúbil, bol jeho denník. Podaroval mu ho pred smrťou, ak by ešte niekoho trápila. Potreboval som si prečítať niečo od človeka, ktorý to tiež zažil. Teraz som mal akú - takú istotu, že som sa nezbláznil. Rozlúčili sme sa a poprial mi veľa šťastia. Mal o mňa obavy, pretože nikto, kto mal tú česť ju vnímať, už nebol medzi živými. Bol som maximálne unavený, no nedokázal som ísť spať, potrebovať som nakuknúť do denníka. Prvé strany neboli veľmi zaujímavé, no po pár stranách som našiel zaujímavú kresbu. Hneď som vedel, že to je ONA. Nasledujúce stránky mi ukázali príbeh, ktorý som už z časti poznal. Začalo to rovnako, hlúpy sen a úmrtie pacientky. Aj on sa odhodlával nahliadnuť za stenu. Na dlhší čas sa v zápisoch odmlčal, no posledný zápis mi veľa pozitívnej energie nedal: "Mám strach." Nadránom som konečne zaľahol a doprial si spánok.
Nasledujúci deň ma čakala nočná. Naposledy ma počas nočnej služby opustila Elis. Rosemary mi navrhla, aby som slúžil iba denné služby a nočné nechal niekomu inému. To mi však nevyhovovalo, chcel som nahliadnuť za stenu a v noci sa mi to zdalo byť bezpečnejšie. Bol som neskonale šťastný, že tentokrát som slúžil s inou sestrou, ktorá sa tak veľmi nestarala o to, čo robím. Najskôr som len posedával a sestra behala po oddelení. Keď ubehla ďalšia polhodiny, nevydržal som to a išiel som okuknúť oddelenie. Od končekov prstov mi nervami prechádzala nervozita. Netušil som, čo ma čaká, či mám dnes niečo čakať. Prechádzal som sa chodbami, no nič podozrivé som nezahliadol. Väčšinou mi nemocničné tlmené osvetlenie spôsobovalo únavu, no dnes som bol príliš rozrušený. Stál som na rohu chodby, keď som ju zbadal. Akoby na mňa čakala, stála a prebodávala ma tými veľkými očami. V hlave mi vyskočila otázka: "Kto si?" Slová prelomili ticho. Otázka dlho zostala nezodpovedaná. Hľadela do zeme, pomaly však dvíhala hlavu ku mne. Začul som jej šepot: "Pomôž mi!" Na pár sekúnd ma zamrazilo, rýchlo som sa však prebral z letargie. Mierila k stene, musel som ju zadržať. Napoly už bola za stenou, bezmyšlienkovite som skočil naproti stene. Zrazu som mal pocit, že sa im rozletieť na všetky svetové strany. Začul som zvuk, akoby sa niečo pretrhlo a bol som kúzelne ľahký. Stena bola priesvitná, mohol som cez ňu pozerať. Na zemi som našiel svoje bezvládne telo. Po hroznom pohľade som sa otočil do miestností plnej podobných bytostí. Množstvo starých doktorov a malých pacientov. Len som pomyslel a do priestoru vyletela otázka: "Ako vám môžem pomôcť?" Jeden z doktorov na mňa pozrel beznádejným pohľadom. "Práve si spravil tú istú chybu, ako mi všetci." To poznanie mi drtilo myseľ. Existuje cesta sem, no von sa už nedostanete.