Viktoriáni smrť považovali za súčasť života, ktorej sa jednoducho nedá vyhnúť. Boli šťastní, ked sa dieťa prehuplo živé cez prvý rok života. Zomieralo veľa mladých ľudí v dôsledku chorôb a chudoby. Aj preto sa môže zdať, že smrť dieťaťa oplakávali omnoho menej ako dnes. Ale keby mali oplakávať každé dieťa, ktoré zomrelo, museli by sa z toho zblázniť. Ale tiež mali svoje pohrebné zvyky a určenú dlžku smútku.
Pred pohrebom nenosili čierne šaty, aby čo najviac imitovali život. Niekto s rodinných priateľov strávil dni zostávajúce do pohrebu s rodinou. Spolu s nimi sledoval mrtveho, a to aj v noci. Išlo o to, aby bol na mieste, keby zosnulý niečo "potreboval". No hlavne podržal rodinu a pomáhal im, aby nočné sedenie pri zosnulom nebolo príliš skľúčujúce. Na vchodových dverách alebo na zvončeku bola smútočná páska s bielou stuhou. Bol to znak, aby nikto nezvonil alebo neklopkal na dvere. Mohol by tým "vyrušiť" mrtveho. Dvere v dome sa tiež nechávali pootvorené, aby mohli osoby vchádzať v tichosti. Rodina brala na zosnulého veľký ohľad a rozprávali sa len potichu alebo pošepky. Pri deťoch a mladých ľudoch sa používala smútočná páska s bielou stuhou a pri starších s čiernou stuhou. Okrem toho mali Viktoriáni jeden morbídny zvyk, fotiť sa s mrtvymi. Osobne mi tento zvyk nepríde taký zlý, ale niektoré fotky ma celkom znechutili. Väčšinou sa s mrtvym odfotila celá rodina (takže z toho bola "milá" rodinná fotka), alebo iba niekto z členov rodiny.

Pall bearers boli niečo ako poslovia, ktorí odniesli rakvu z domu do domu smútku. Rodina si ich vyberala. Pre pohreboch detí a mladých ľudí mali biele rukavice, pri starších čierne. Rodina rozhodovala o tom, koľko chce pozvať ľudí, i ked väčšinu vybavovania mali na krku rodinní priatelia. Rodina pozvaným zabezpečovala aj koč, ktorým prišli na pohreb. V dome smútku zosnulého neuvidia všetci. V miestnosti s otvorenou rakvou sú len rodina, príbuzní a pár blízkych osôb. Ostatní sedia vo vedľajšej miestnosti, kde môžu počúvať obrad. Ked prejdú do miestnosti s mrtvym, veko je už zakryté a oni majú možnosť sa poslednýkrát rozlúčiť.
Ak žene zomrel manžel, musela držať smútok jeden rok. Na hlave musela nosiť vdovský čepiec a závoj cez tvár. Vdovec držal smútok taktiež jeden rok. Musel nosiť čierny oblek, čierne rukavice a viazanku, no tiež čierne gombíky, a to aj na manžetách. Hlboký smútok sa drží jeden rok. Súrodenci zosnulého nosia čiernu 6 mesiacov a potom môžu začať nosiť aj šedú a bielu. Do čiernej sa po dobu jedného roka obliekali aj úplné malé deti. Osoba v hlbokom smútku po dobu 6 mesiacov nesmie chodiť do spoločnosti. Teda nesmie navštevovať divadlá a koncerty, všetky miesta, kde by sa mohla zabaviť. Niektorí ľudia už svoj smútočný šat nikdy nevyzlečú, ako napríklad kráľovná Viktoria.









