close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Září 2012

ONA

26. září 2012 v 11:52 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Túto poviedku už píšem asi 2 roky, no toto leto som sa konečne dokopala k tomu ju aj dokončiť. Je to trochu dlhšia, tak som sa rozhodla ju pridávať po častiach.

Zatvárala sa za mnou náruč lesa, utekal som občas sa obzerajúc za seba. Dupotal som po vysušenej lúčnej tráve, obliaty slnkom. Nepostrehol som za sebou žiaden pohyb, za mnou spala iba temnota stromov. Niekedy v nich niečo šuchlo, no žiadne približujúce sa kroky. Zastavil som sa, pár sekúnd na to z tmy vybehla copatá postava. Alice ma dobehla, znova som sa rozbehol, dal som na útek. Nesmie ma dobehnúť. Videli ste niekedy, aby dievča dohonilo chlapca? Bežal som, pomaly som však nevládal, potkýnal som sa o vysoké steblá trávy. Všade naokolo bola len lúka, motýle preskakujúce z kvetu na kvet, nádherná prírodná scéna. Začul som za sebou, už som nedokázal zrýchliť svoje tempo a začal som spomaľovať. Chytila ma za ruku, cítil som jemnosť jej detských ručičiek. Vyčerpane som sa hodil do trávy a sťažka som popadal dych. Rozosmial som, no uvedomil som si, že Alice sa nesmeje. Vlastne som ju ani nepočul dýchať, čo bolo po tejto namáhavej naháňačke dosť zvláštne. Zvedavo som sa pozrel nad seba a razom som zbledol ako stena. Nebola to Alice, bola to ONA.

S krikom som sa posadil na posteľ a začal som šmátrať po lampičke na nočnom stolíku. Obzeral som po celej izbe, hľadal som tieň, ktorý by na mňa cenil hrôzostrašné špičáky. Bol som tu však sám, nič sa nehýbalo, všetko pokojne oddychovalo na svojom mieste. Po chrbte mi stekal studený pot, vpíjal sa mi do tielka, aby vytvoril mokrý fľak. Svižne som vstal, zamieril som do kúpeľne a opláchol som si tvár studenou vodou. Nemalo význam znova líhať do postele, i tak by som o chvíľu vstával. Niečo som hodil do žalúdka, osprchoval som sa a obliekol si oblek prehodený cez stoličku. Pracoval som na detskej onkológii. Prečo? Vždy som cítil potrebu pomáhať, a tak som mal pocit, že toto je tá správna cesta. Je veľmi dôležité pomáhať tým malým človiečikom vyrovnať sa s niekedy nespravodlivým svetom. Okrem toho som sa nemal o koho starať, nemal som ženu ani deti. Starostlivosťou o svojich malých pacientov som si to vlastne vynahrádzal. Dnes som sa rozhodol do nemocnice prísť po vlastných. Po ceste som sa zastavil v hračkárstve a kúpil som obrovského ružového zajaca s neuveriteľne dlhými ušami. Bolo to pre malé dievčatko, čo k nám prišlo prednedávnom. A neviem ako dlho sa "zdrží"... To nevie nikto, jedine ak ONA.

Na oddelení bol pokoj ako zvyčajne, hoci malí pacienti sa už zvykli prebúdzať. Za chvíľu im budú nosiť raňajky. Sestričky a doktori sa po chodbách prechádzali nečujne ako duchovia. Po ceste som sa pozdravil s doktorom Carterom, pozrel na hračku v mojich rukách a usmial sa. Zastal som pred dverami 117, zhlboka som sa nadýchol a stlačil som kľúčku. Malá Suzie ležala na posteli, jej vždy riedke vlásky boli ešte redšie. Pokožku mala bledú, splývala s nemocničnou košeľou. Zaujato sledovala televíziu, kde bežala relácia pre deti so zelenými príšerkami. Po chvíli ma zaregistrovala, pri pohľade na zajaca jej v očiach poskočili iskričky radosti. Dychtivo ho zobrala do svojich malých ručičiek a pritisla si ho k hrudi s milým "ďakujem" na perách. Bude jej robiť spoločnosť, keď bude opäť raz sama. Mama ju nemohla často navštevovať, celý deň tvrdo pracovala, aby si mohli dovoliť liečbu. Veľakrát som ju pustil k dcére v noci, aj po ordinačných hodinách. Tá malá blondínka nemala ani potuchy s akou láskou sa na ňu jej matka díva, keď práve sníva. Chvíľu som sa s ňou ešte zhováral, až potom som odišiel. Domov som prišiel okolo piatej, unavený, ale s dobrým pocitom. Zajtra ma čaká nočná, tak by som si mal oddýchnuť. Rýchlo som sa umyl, navliekol sa do pyžama a otvoril som zanedbávajú knihu. Mal som tak málo času na čítanie, no občas som si našiel pár chvíľ, aby som si knihou spríjemnil večer. Dnes som sa však na ňu nevedel vôbec sústrediť. Myšlienky mi poskakovali v hlave ako lúčne koníky. Prečo sa mi zjavila vo sne? A ako si môžem byť taký istý, že je to ona? Bol to už tretí sen, v ktorom sa mi zjavila. Mal som zvláštny pocit, nikdy som v jej existenciu neveril. Počul som o nej iba z rozprávania. Nešlo mi to do hlavy, vždy som si ju spájal s nemocnicou, bolo to niečo ako legenda. Prečo ma obťažuje vo snoch?

Pripravoval som sa na nočnú, no nemohol som sa zbaviť zlého pocitu. V noci sa mi snívalo o oddelení. Sedel som v služobnej miestnosti a vtom zazvonil telefón. Zdvihol som sluchátko a ozvala sa ONA: Už som blízko, som tak blízko. Nechápavo som držal sluchátko pri uchu, i keď sa ozývalo už len šumenie. Do miestnosti vtrhla setra Mary a oznámila mi zlú správu, Suzie už nie je medzi živými. Po príchode do nemocnice som hneď utekal do izby Suzie. Dobehol som tam celý spotený a rozrušený. Vrazil som do izby a mohol som si vydýchnuť, Suzie bola živá. Sedela na posteli a rozprávala sa so zajacom. Odľahlo mi a hneď som išiel za Mary. Rozprávali sme sa o pacientoch a Mary občas odbehla, aby skontrolovala oddelenie. Už som pár minút sedel sám, tak som sa rozhodol, že pôjdem pozrieť moju malú blondínku. Kráčal som pokojne, až som si všimol otvárajúce sa dvere. Zastal som, otvárala ich drobná snehovo biela ruka. Zbadal som šticu čiernych vlasov a lem zašednutej nemocničnej košele. Spoza dverí vykĺzklo malé dievčatko, ONA. Za ruku držala Suzie, ktorá za ňou poslušne kráčala. Niekoľko sekúnd som sa domnieval, že snívam. Ležím doma v posteli a tá bytosť sa znova vkradla do sna. Čoskoro som sa prebudil zo zadumania a čo najtichšie som sledoval dvojicu. V slepej uličke však zastavili. Najprv som sa bál, že začuli moje kroky a prezradil som sa, no nebolo to tak. Dialo sa niečo iné. ONA si z hlavy sňala parochňu bohatých vlasov a zakryla ňou už skoro holohlavú Suzie. Usmiala sa na ňu, to malé dievčatko, o ktoré som sa staral sa usmialo tiež. Nemohol som strhnúť oči z tej bytosti, teraz nevyzerala vôbec temne. Jej holá hlavička mi pripomínala ostatných mojich pacientov. Mal som chuť si ju pritisnúť k sebe a postarať sa o ňu. To by však nešlo, odviedla moju pacientku, Suzie. Holohlavá postava jej zakývala a Suzie sa stratila za stenou. Zrazu som nevedel, čo mám urobiť. Zvrtol som sa a utekal do izby malej blondínky. Boli otvorené, nakukol som teda dnu. Zbadal som sestru Mary ako sa skláňa nad nehybným telíčkom. Ohromene som stál vo dverách, neprichádzali ku mne žiadne zvuky. Stále som nemohol uveriť, ona mi ju zobrala. Sestry chodili okolo mňa, ja som ich však nevnímal, pozeral som malého mŕtveho anjelika. Každé úmrtie ma zasiahlo, ale toto bolo iné. Videl som ako odchádza, ticho a nenápadne.

Ten okamih sa nekonečne ťahal, čas pomaly kráčal a nechával ma v bezmocnosti. Začul som hlas Mary, čo ma vytrhlo z rozmýšľania. Chápavo sa pousmiala, no v očiach sa jej zrkadlil smútok. "Muselo to skôr či neskôr prísť." Ruku som je položil na rameno: "Spravili sme všetko, čo bolo v našich silách." Ale v srdci som to tak necítil. Prečo som ich nezastavil? Mohol som to zvrátiť? Odpoveď mi nebola známa. Čakala ma tiež jedna ťažká úloha, musel som informovať jej mamu. Neznášal som tie telefonáty, bolo to akoby som niekomu zatínal nôž do srdca. Čo môže byť horšie ako niekomu oznámiť stratu milovanej osoby? No spraviť som to musel. Oznámil som jej tú správu nevýrazným ľadovým hlasom. Nemohol som sa zbaviť pocitu zlyhania. Párkrát som sa do konca služby zastavil na tej chodbe. Darmo som čakal, obe už behali po druhom brehu.

O piatej som prišiel domov, zabuchol som za sebou dvere a zvalil sa do kresla. Myslel som si, že sa okolo mňa spánok ani neoprie, ale opak bol pravdou, za pár minút som spal. A so spánkom prišli aj sny... Suzie, Ona, nemocnica. Suzie sedela na posteli a hrala sa so špinavým hnedým macom. V živote som nevidel, že by mala takú hračku. A tá izba, bola nemocničná, ale nie Suziena. Všade sa povaľoval prach, neboli tu okná, bola to nechutne špinavá izba. Boli to však len moje sny. Bola to iba reakcia na stratu mojej pacientky, ktorú som si za ten krátky čas stihol obľúbiť. Reakcia na to, čo sa stalo v nemocnici. ( I keď pravdepodobne iba v mojej mysli)

Dni plynuli a ja som sa upokojil. V nemocnici ma občas premohli spomienky, no zvládal som to. Mal som novú pacientku menom Elisa. Pri nej ma vždy na chvíľu opantala dobrá nálada. Bola taká živá a milovala ružovú farbu. Dovolili sme jej, aby si z domu priniesla ružové posteľné prádlo s šedými mačkami. Snažil som sa neobľúbiť si ju natoľko ako Suzie, no nedalo sa to. Moja nádej, že zákernú chorobu premôže sílila každým dňom. Všetko vyzeralo sľubne, čo ma úprimne tešilo. Spočiatku tu s ňou mama zostávala aj cez noc, no keď sa jej stav zlepšil, chodila na návštevy raz za deň. Elisa vždy v jej spoločnosti ožila dvojnásobne, ústa jej chrlili príval slov a oči žiarili ako hviezdy.

Prudko som sa posadil a zhlboka som dýchal, opäť sa mi vkradla do spánku. Nebolo to nič znepokojivé, len sa prechádzala po chodbách nemocnice. Bola to úplne banálna činnosť, i tak ma desila. Nemohol som už zaspať, zapol som si televízor, ale nevnímal som ho. V hlave sa mi pretláčali myšlienky, mal som nutkanie zavolať do nemocnice a potvrdiť si, že všetko je v poriadku. Zobral som do rúk telefón. Najprv som nevedel ako mám otázku sformulovať, aby si nemysleli, že mi preplo. Nakoniec som sa spýtal ako prebiehala nočná smena. Mohol som si vydýchnuť, nič sa neudialo. Spomenul som si na Suzie. Elisu mi už nezoberieš, prisahám.


Láma Ole Nydahl - Ako sa veci majú (súčasný úvod do Buddhovho učenia)

26. září 2012 v 8:35 | Gracia Deborah MayFair

V knižnici a kníhkupectvách narazíte na veľa kníh o budhizme. Väčšina je však pre európskeho človeka ťažko pochopiteľná, najmä pre cudzie výrazy. Už dlhšie sa zaujímam o budhizmus a potrebovala som knihu, ktorá by mi objasnila, ako jeho učenie implikovať do života. Takúto knihu som potrebovala! Sú tu síce tiež cudzie výrazy, ale každý je obšírne vysvetlený, takže nevznikajú žiadne nejasnosti. A hlavne kniha je napísaná zrozumiteľne aj pre európskeho človeka. Dostala som k mnohým informáciam o Buddhovom učení, no stále som nemala žiadnu konkrétnu predstavu, ako svoj život viesť týmto smerom. Táto kniha mi s tým pomohla. V prvej kapitole sa dočítate o Buddhovom živote a o jeho učeniach, z ktorého si môžete vybrať: Malú cestu, Veľkú cestu alebo Diamantovú cestu. V druhej kapitole sa dozviete, ako tieto učenia dostať do svojho života. Niekomu sa to môže zdať jednoduché, no verte, nie je to tak. Posledná kapitola je venovaná rôznym meditáciam. Zatiaľ som ich neskúšala, ale niekedy v budúcnosti sa k ním iste dostanem.

Mne osobne táto kniha veľmi pomohla utriediť si všetky informácie. Vzadu sa nachádza ja slovník, ak by ste nejaké cudzie slovo nepoznali. Zvyčajne síce boli vysvetlené priamo v texte, ale vzadu sú obšírnejšie. Ole Nydahl založil aj budhistické centrá a meditačné skupiny. Rozvoj prebieha pomocou Diamantovej cesty. Aj v knihe sa dozviete, aké dôležité je mať učiteľa a koľko času vám to ušetrí. Môžete sa na túto cestu vybrať aj sami, ale bude to namáhavejšie a o poznanie dlhšie. Ak vás budhizmus oslovil, táto kniha vás nasmeruje na cestu žitia podľa tohto učenia.


24. 9. 2012

25. září 2012 v 7:46 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Konečne mám trochu času na blog! :) A to len vdaka tomu, že som chorá. Radšej by som bola zdravá, ale ked to musí byť. :P Od piatkového večera ma bolí hrdlo, takže som doma a len čajíčkujem. Pravdaže aj popritom čítam knihy, momentálne Spisy z pozostalosti Sigmunda Freuda. A včera som si spravila poriadok vo svojich výtvoroch. To, z čoho už v živote nič nebude, som povyhadzovala a zvyšok som som si pozrela, ako by sa dal využiť. V sobotu som bola na hodoch, no tento rok boli o ničom. I ked ja som sa cítila dobre v skvelej spoločnosti. :) Dá sa povedať, že som si ten deň užila. :) Hoci som stále smrkala a bolelo ma hrdlo. :/ Takže celý víkend cestujem s termoskou a čajíčkom. :P Začala som rozmýšľať, čo by som si priala na vianoce. Napadlo, že by sa mi zišli vlastné boxerské rukavice na tréning. Tak už hľadám, kde by mali nejaké mojej veľkosti a pekné. Neskutočne ma tá moja choroba naštvala! Minulý rok som počas jesene a zimy bola chorá raz, a to v decembri. Odpísalo ma to asi na 3 dni. Vôbec som nerátala s tým, že by som mohla ochorieť. :P Tak sa ukázalo, že moja imunita nie je až taká oceľová... Najviac ma však hnevá, že mi takto utečie dnes tréning a zajtra prednáška o meditácii. :/ Ach, niektorí ľudia ani nevedia, akí by mali byť šťastní, že nevedia, ako sa dokážem niekedy naštvať. Som v skutku mierna osoba, no ked sa skutočne naštvem, najradšej by som všetko roztrieskala a z úst mi újde nejedno neslušné slovo. A to nehovorím, aká dokážem byť nepríjemná. :D To sa ma radšej stráňte. To platí aj v prípade, že mám depresívne obdobie. A všetci, ktorí ma majú radi by si mali kúpiť vatu do uší. Pre prípad, že ich opäť budem žiadať o to, aby sa za mňa modlili, nech sa už na druhý deň nemusím prebudiť. Nemyslím to tak úplne vážne a skutočne im podobnými výrokmi nechcem ubližovať, ale sú chvíle, ked na to všetko kašlem, pretože mi je tak hrozne zle. To sa ani nedá popísať, jednoducho mi je psychicky na nič, na to neexistujú slová.

No opäť som sklzla na pesimistickú nôtu, takže idem radšej svoju pozornosť venovať inam. Teda pokračujem v čajíčkovaní... aj s mojím Buddhom. :D




Stephen King - Zelená míle

24. září 2012 v 11:41 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Asi pred dvoma dňami som túto knihu dočítala. Nikdy ma nejak nelákali knihy od Stephena Kinga, ale rozhodla som sa niečo si od neho prečítať. Najprv som si požičala iba prvú a druhú knihu a nakoniec som to aj dočítala. Z filmu som videla vždy iba začiatok, nikdy som ho nedopozerala. Ale rada by som si ich už pozrela aj celý. :) Je to skvelý a zaujímavý príbeh! Veľmi som si obľúbila myš pána "Jinglesa". Zbožňujem zvieratá! :) Chvíľami sa mi to ťažko čítalo, hlavne ku koncu pri poprave Johna Coffeyho. Určite neoľutujete, ak si túto knihu prečítate. V kníhkupectvách už ju majú ako jednu knihu, nie po častiach. A konečne som vdaka tejto knihe vymyslela meno pre môjho plyšového minipotkaníka, bude to pán Jingles. :D


Viktoriáni a smrť

24. září 2012 v 9:09 | Gracia Deborah MayFair |  Viktoriánska éra
Viktoriáni smrť považovali za súčasť života, ktorej sa jednoducho nedá vyhnúť. Boli šťastní, ked sa dieťa prehuplo živé cez prvý rok života. Zomieralo veľa mladých ľudí v dôsledku chorôb a chudoby. Aj preto sa môže zdať, že smrť dieťaťa oplakávali omnoho menej ako dnes. Ale keby mali oplakávať každé dieťa, ktoré zomrelo, museli by sa z toho zblázniť. Ale tiež mali svoje pohrebné zvyky a určenú dlžku smútku.

Pred pohrebom nenosili čierne šaty, aby čo najviac imitovali život. Niekto s rodinných priateľov strávil dni zostávajúce do pohrebu s rodinou. Spolu s nimi sledoval mrtveho, a to aj v noci. Išlo o to, aby bol na mieste, keby zosnulý niečo "potreboval". No hlavne podržal rodinu a pomáhal im, aby nočné sedenie pri zosnulom nebolo príliš skľúčujúce. Na vchodových dverách alebo na zvončeku bola smútočná páska s bielou stuhou. Bol to znak, aby nikto nezvonil alebo neklopkal na dvere. Mohol by tým "vyrušiť" mrtveho. Dvere v dome sa tiež nechávali pootvorené, aby mohli osoby vchádzať v tichosti. Rodina brala na zosnulého veľký ohľad a rozprávali sa len potichu alebo pošepky. Pri deťoch a mladých ľudoch sa používala smútočná páska s bielou stuhou a pri starších s čiernou stuhou. Okrem toho mali Viktoriáni jeden morbídny zvyk, fotiť sa s mrtvymi. Osobne mi tento zvyk nepríde taký zlý, ale niektoré fotky ma celkom znechutili. Väčšinou sa s mrtvym odfotila celá rodina (takže z toho bola "milá" rodinná fotka), alebo iba niekto z členov rodiny.


Pall bearers boli niečo ako poslovia, ktorí odniesli rakvu z domu do domu smútku. Rodina si ich vyberala. Pre pohreboch detí a mladých ľudí mali biele rukavice, pri starších čierne. Rodina rozhodovala o tom, koľko chce pozvať ľudí, i ked väčšinu vybavovania mali na krku rodinní priatelia. Rodina pozvaným zabezpečovala aj koč, ktorým prišli na pohreb. V dome smútku zosnulého neuvidia všetci. V miestnosti s otvorenou rakvou sú len rodina, príbuzní a pár blízkych osôb. Ostatní sedia vo vedľajšej miestnosti, kde môžu počúvať obrad. Ked prejdú do miestnosti s mrtvym, veko je už zakryté a oni majú možnosť sa poslednýkrát rozlúčiť.

Ak žene zomrel manžel, musela držať smútok jeden rok. Na hlave musela nosiť vdovský čepiec a závoj cez tvár. Vdovec držal smútok taktiež jeden rok. Musel nosiť čierny oblek, čierne rukavice a viazanku, no tiež čierne gombíky, a to aj na manžetách. Hlboký smútok sa drží jeden rok. Súrodenci zosnulého nosia čiernu 6 mesiacov a potom môžu začať nosiť aj šedú a bielu. Do čiernej sa po dobu jedného roka obliekali aj úplné malé deti. Osoba v hlbokom smútku po dobu 6 mesiacov nesmie chodiť do spoločnosti. Teda nesmie navštevovať divadlá a koncerty, všetky miesta, kde by sa mohla zabaviť. Niektorí ľudia už svoj smútočný šat nikdy nevyzlečú, ako napríklad kráľovná Viktoria.


SchloßHoff

20. září 2012 v 21:57 | Gracia Deborah MayFair |  Bilder
Ešte na konci prázdnin sme boli aj s rodičmi na výlete na zámku Schloß Hoff. Nie je to ďaleko, niekde za Hainburgom. Vo vstupenke máte prehliadku zámku. Ale môžete sa aj prejsť obrovskými záhradami, čo tam sú. Je to výlet na celý deň. A je tam veľa zvierat. Srnky, ovečky, kozičky, somáriky a neviem čo všetko. :) Dokonca môžete aj ísť medzi kozičky a ovcce do ohrady. :D Pekná aj zeleninová záhradka, čo tam majú spravenú. Toto bola moja druhá návšteva tohto zámku a veľmi sa mi tam páči. :)





Toto je pohľad na hlavnú časť zámku.

Čas na poobednú kávičku v kaviarni. :)



V areáli tam majú veľa zvieratiek, tu sú srnky. Zlatučké boli! :)



Na túto ovcu mám extra spomienky. Neustále za mnou chodila a asi 3-krát ma skoro zvailila na zem. :P




Pridávam aj svoju fotku, v hojdacej sieti. :)


20. 9. 2012

20. září 2012 v 21:13 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
No, hlásim sa, ešte žijem! Ale škola mi hneď na začiatku dala zabrať. Našťastie som sa už do toho dostala, škola, tréningy atď. Tento utorok som išla s kamarátkou na meditačný koncert. Najprv to vyzeralo, že tam vôbec nepôjdem, lebo som nemala ísť s kým a bolo to až o pol ôsmej večer. Nakoniec tam bolo veľa ľudí, takže sme boli radi, keď sme si mali kam sadnúť. Začali až o 19:45, a to meditačným cvičením. :) Síce som dlho hľadala ideálnu pozíciu, ako si pohodlne sadnúť, no podarilo sa. Mne sa koncert páčil, hrala rakúska kapela a hrali hudbu Sri Chinmoya. Vpredu, hneď ako sa vchádzalo, boli zapálené sviečky, jeho fotky a obrazy. Koncert trval do deviatej. Na konci každému rozdali kartičku s aforizmom od Sri Chinmoya (ktoré mimochodom zbieram, lebo v mojom obľúbenom obchode ich dávajú k nákupu) a na začiatku pozvánku na kurz meditácie. Nabudúci týždeň budú prednášky a v októbri začína kurz. :) Už sa teším! :)

Ešte je občas dosť teplo, no konečne už prišlo jesenné počasie. Tento rok si konečne odfotím jesenný cintorín. Už som si omrkla Slávičie údolie a niektoré hroby sa mi veľmi páčili. :) Od pondelka som začala znova trénovať, momentálne mám svalovicu na bruchu, ale inak to zvládam v pohode. :D Inokedy som prišla domov z tréningu a o pol deviatej som už zaspávala, no teraz mám dosť energie. Neviem z čoho! :D Akurát dnes večer som si fénovala vlasy a padol mi pohľad na staré hodiny, čo máme v izbe. Moc som si ich nevšímala, až dnes ma zrazu zaujali. Páčia sa mi, lebo sú dosť staromódne, myslím, že už je to starožitnosť. Bohužiaľ, už nefungujú. No keď som potočila ručičkami, začali hrať, tak som si aspoň pripomenula ich zvuk. No asi to už nerozchodia! Aspoň ozboba je to pekná! :) Cez víkend máme hody, tak sa pôjdem pozrieť. Väčšinou sa tam síce nedá hýbať, ale už rok som tam nebola. Som zvedavá, čo prichystali za program.




10. 9. 2012

10. září 2012 v 17:00 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Tak som sa prišla ukázať, aby ste vedeli, že ešte žijem. Neviem na ako dlho, ale predsa. :P Posledné dni boli ako na húsenkovej dráhe. Dole, hore, plač, smiech, nádej, zúfalstvo. Skutočne nemám poňatia, čo si mám myslieť. Čo to znamená byť nenormálny? :P
No, v škole je to neskutočné. Tretí deň v škole a mali sme hneď 8 hodín. Celý víkend robím veci do školy, striedavo účtovníctvo, ekonomika. Po týždni v škole mám všetko na háku, proste už mi je všetko jedno. Včera som prestriedala stavy, keď som mala chuť len plakať a hneď na to som mala chvíle, keď som sa nedokázala prestať smiať. :/ Ale nejak už ani nemám chuť to riešiť, držím sa svojho: "Som úplne normálna a nič mi nie je!"
Ako som sa tešila z jesenného počasia, teraz preklínam teplo, čo sa vrátilo. V tom teple sa nedá robiť nič. V poslednej dobe som začala zbierať recepty. Ako mi všetci hovoria: stále ma niečím prekvapuješ, teraz prekvapujem ja seba. Začalo to s tým, že som chcela schudnúť a začaž žiť zdravšie, tak som si začala hľadať šaláty. A teraz hľadám všetko, čo by mohlo byť dobré a podľa mojej chute. Práve som dnes na jednej stránke natrafila na kurzy meditácie. Je to Sri Chinmoy centrum a kurzy sú bezplatne. Premýšľam, či sa tam nepôjdem pozrieť. Najbližšie majú byť v semptembri, je to séria asi 8 stretnutí. Práve mi prišla sms, kedy presne budú. Takže sa už teším, dokonca to mám asi 15 minút cesty z domu. :) Budúci utorok bude koncert meditačnej hudby. Chcem sa tam ísť pozrieť, možno so mnou pôjde aj mama. Niekedy premýšľam, že by sme si raz mohli nájsť nejakú cestu k sebe... Vždy tú predstavu nakoniec zavrhnem, ale občas ma to znova prepadne. Nemôžem sa dočkať októbra, dúfam, že už bude skutočne jesenné počasie. Tento víkend idem opäť ku babke do Topoľčian. Budú tam hody, tak sa ideme pozrieť. :) Ďalší víkend budú zase u nás. Program zatiaľ vyzerá byť o ničom, ale stačí tam byť s priateľmi a bude to fajn deň. No, idem teda ďalej bojovať. :)

claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz