Túto poviedku už píšem asi 2 roky, no toto leto som sa konečne dokopala k tomu ju aj dokončiť. Je to trochu dlhšia, tak som sa rozhodla ju pridávať po častiach.
Zatvárala sa za mnou náruč lesa, utekal som občas sa obzerajúc za seba. Dupotal som po vysušenej lúčnej tráve, obliaty slnkom. Nepostrehol som za sebou žiaden pohyb, za mnou spala iba temnota stromov. Niekedy v nich niečo šuchlo, no žiadne približujúce sa kroky. Zastavil som sa, pár sekúnd na to z tmy vybehla copatá postava. Alice ma dobehla, znova som sa rozbehol, dal som na útek. Nesmie ma dobehnúť. Videli ste niekedy, aby dievča dohonilo chlapca? Bežal som, pomaly som však nevládal, potkýnal som sa o vysoké steblá trávy. Všade naokolo bola len lúka, motýle preskakujúce z kvetu na kvet, nádherná prírodná scéna. Začul som za sebou, už som nedokázal zrýchliť svoje tempo a začal som spomaľovať. Chytila ma za ruku, cítil som jemnosť jej detských ručičiek. Vyčerpane som sa hodil do trávy a sťažka som popadal dych. Rozosmial som, no uvedomil som si, že Alice sa nesmeje. Vlastne som ju ani nepočul dýchať, čo bolo po tejto namáhavej naháňačke dosť zvláštne. Zvedavo som sa pozrel nad seba a razom som zbledol ako stena. Nebola to Alice, bola to ONA.
S krikom som sa posadil na posteľ a začal som šmátrať po lampičke na nočnom stolíku. Obzeral som po celej izbe, hľadal som tieň, ktorý by na mňa cenil hrôzostrašné špičáky. Bol som tu však sám, nič sa nehýbalo, všetko pokojne oddychovalo na svojom mieste. Po chrbte mi stekal studený pot, vpíjal sa mi do tielka, aby vytvoril mokrý fľak. Svižne som vstal, zamieril som do kúpeľne a opláchol som si tvár studenou vodou. Nemalo význam znova líhať do postele, i tak by som o chvíľu vstával. Niečo som hodil do žalúdka, osprchoval som sa a obliekol si oblek prehodený cez stoličku. Pracoval som na detskej onkológii. Prečo? Vždy som cítil potrebu pomáhať, a tak som mal pocit, že toto je tá správna cesta. Je veľmi dôležité pomáhať tým malým človiečikom vyrovnať sa s niekedy nespravodlivým svetom. Okrem toho som sa nemal o koho starať, nemal som ženu ani deti. Starostlivosťou o svojich malých pacientov som si to vlastne vynahrádzal. Dnes som sa rozhodol do nemocnice prísť po vlastných. Po ceste som sa zastavil v hračkárstve a kúpil som obrovského ružového zajaca s neuveriteľne dlhými ušami. Bolo to pre malé dievčatko, čo k nám prišlo prednedávnom. A neviem ako dlho sa "zdrží"... To nevie nikto, jedine ak ONA.
Na oddelení bol pokoj ako zvyčajne, hoci malí pacienti sa už zvykli prebúdzať. Za chvíľu im budú nosiť raňajky. Sestričky a doktori sa po chodbách prechádzali nečujne ako duchovia. Po ceste som sa pozdravil s doktorom Carterom, pozrel na hračku v mojich rukách a usmial sa. Zastal som pred dverami 117, zhlboka som sa nadýchol a stlačil som kľúčku. Malá Suzie ležala na posteli, jej vždy riedke vlásky boli ešte redšie. Pokožku mala bledú, splývala s nemocničnou košeľou. Zaujato sledovala televíziu, kde bežala relácia pre deti so zelenými príšerkami. Po chvíli ma zaregistrovala, pri pohľade na zajaca jej v očiach poskočili iskričky radosti. Dychtivo ho zobrala do svojich malých ručičiek a pritisla si ho k hrudi s milým "ďakujem" na perách. Bude jej robiť spoločnosť, keď bude opäť raz sama. Mama ju nemohla často navštevovať, celý deň tvrdo pracovala, aby si mohli dovoliť liečbu. Veľakrát som ju pustil k dcére v noci, aj po ordinačných hodinách. Tá malá blondínka nemala ani potuchy s akou láskou sa na ňu jej matka díva, keď práve sníva. Chvíľu som sa s ňou ešte zhováral, až potom som odišiel. Domov som prišiel okolo piatej, unavený, ale s dobrým pocitom. Zajtra ma čaká nočná, tak by som si mal oddýchnuť. Rýchlo som sa umyl, navliekol sa do pyžama a otvoril som zanedbávajú knihu. Mal som tak málo času na čítanie, no občas som si našiel pár chvíľ, aby som si knihou spríjemnil večer. Dnes som sa však na ňu nevedel vôbec sústrediť. Myšlienky mi poskakovali v hlave ako lúčne koníky. Prečo sa mi zjavila vo sne? A ako si môžem byť taký istý, že je to ona? Bol to už tretí sen, v ktorom sa mi zjavila. Mal som zvláštny pocit, nikdy som v jej existenciu neveril. Počul som o nej iba z rozprávania. Nešlo mi to do hlavy, vždy som si ju spájal s nemocnicou, bolo to niečo ako legenda. Prečo ma obťažuje vo snoch?
Pripravoval som sa na nočnú, no nemohol som sa zbaviť zlého pocitu. V noci sa mi snívalo o oddelení. Sedel som v služobnej miestnosti a vtom zazvonil telefón. Zdvihol som sluchátko a ozvala sa ONA: Už som blízko, som tak blízko. Nechápavo som držal sluchátko pri uchu, i keď sa ozývalo už len šumenie. Do miestnosti vtrhla setra Mary a oznámila mi zlú správu, Suzie už nie je medzi živými. Po príchode do nemocnice som hneď utekal do izby Suzie. Dobehol som tam celý spotený a rozrušený. Vrazil som do izby a mohol som si vydýchnuť, Suzie bola živá. Sedela na posteli a rozprávala sa so zajacom. Odľahlo mi a hneď som išiel za Mary. Rozprávali sme sa o pacientoch a Mary občas odbehla, aby skontrolovala oddelenie. Už som pár minút sedel sám, tak som sa rozhodol, že pôjdem pozrieť moju malú blondínku. Kráčal som pokojne, až som si všimol otvárajúce sa dvere. Zastal som, otvárala ich drobná snehovo biela ruka. Zbadal som šticu čiernych vlasov a lem zašednutej nemocničnej košele. Spoza dverí vykĺzklo malé dievčatko, ONA. Za ruku držala Suzie, ktorá za ňou poslušne kráčala. Niekoľko sekúnd som sa domnieval, že snívam. Ležím doma v posteli a tá bytosť sa znova vkradla do sna. Čoskoro som sa prebudil zo zadumania a čo najtichšie som sledoval dvojicu. V slepej uličke však zastavili. Najprv som sa bál, že začuli moje kroky a prezradil som sa, no nebolo to tak. Dialo sa niečo iné. ONA si z hlavy sňala parochňu bohatých vlasov a zakryla ňou už skoro holohlavú Suzie. Usmiala sa na ňu, to malé dievčatko, o ktoré som sa staral sa usmialo tiež. Nemohol som strhnúť oči z tej bytosti, teraz nevyzerala vôbec temne. Jej holá hlavička mi pripomínala ostatných mojich pacientov. Mal som chuť si ju pritisnúť k sebe a postarať sa o ňu. To by však nešlo, odviedla moju pacientku, Suzie. Holohlavá postava jej zakývala a Suzie sa stratila za stenou. Zrazu som nevedel, čo mám urobiť. Zvrtol som sa a utekal do izby malej blondínky. Boli otvorené, nakukol som teda dnu. Zbadal som sestru Mary ako sa skláňa nad nehybným telíčkom. Ohromene som stál vo dverách, neprichádzali ku mne žiadne zvuky. Stále som nemohol uveriť, ona mi ju zobrala. Sestry chodili okolo mňa, ja som ich však nevnímal, pozeral som malého mŕtveho anjelika. Každé úmrtie ma zasiahlo, ale toto bolo iné. Videl som ako odchádza, ticho a nenápadne.
Ten okamih sa nekonečne ťahal, čas pomaly kráčal a nechával ma v bezmocnosti. Začul som hlas Mary, čo ma vytrhlo z rozmýšľania. Chápavo sa pousmiala, no v očiach sa jej zrkadlil smútok. "Muselo to skôr či neskôr prísť." Ruku som je položil na rameno: "Spravili sme všetko, čo bolo v našich silách." Ale v srdci som to tak necítil. Prečo som ich nezastavil? Mohol som to zvrátiť? Odpoveď mi nebola známa. Čakala ma tiež jedna ťažká úloha, musel som informovať jej mamu. Neznášal som tie telefonáty, bolo to akoby som niekomu zatínal nôž do srdca. Čo môže byť horšie ako niekomu oznámiť stratu milovanej osoby? No spraviť som to musel. Oznámil som jej tú správu nevýrazným ľadovým hlasom. Nemohol som sa zbaviť pocitu zlyhania. Párkrát som sa do konca služby zastavil na tej chodbe. Darmo som čakal, obe už behali po druhom brehu.
O piatej som prišiel domov, zabuchol som za sebou dvere a zvalil sa do kresla. Myslel som si, že sa okolo mňa spánok ani neoprie, ale opak bol pravdou, za pár minút som spal. A so spánkom prišli aj sny... Suzie, Ona, nemocnica. Suzie sedela na posteli a hrala sa so špinavým hnedým macom. V živote som nevidel, že by mala takú hračku. A tá izba, bola nemocničná, ale nie Suziena. Všade sa povaľoval prach, neboli tu okná, bola to nechutne špinavá izba. Boli to však len moje sny. Bola to iba reakcia na stratu mojej pacientky, ktorú som si za ten krátky čas stihol obľúbiť. Reakcia na to, čo sa stalo v nemocnici. ( I keď pravdepodobne iba v mojej mysli)
Dni plynuli a ja som sa upokojil. V nemocnici ma občas premohli spomienky, no zvládal som to. Mal som novú pacientku menom Elisa. Pri nej ma vždy na chvíľu opantala dobrá nálada. Bola taká živá a milovala ružovú farbu. Dovolili sme jej, aby si z domu priniesla ružové posteľné prádlo s šedými mačkami. Snažil som sa neobľúbiť si ju natoľko ako Suzie, no nedalo sa to. Moja nádej, že zákernú chorobu premôže sílila každým dňom. Všetko vyzeralo sľubne, čo ma úprimne tešilo. Spočiatku tu s ňou mama zostávala aj cez noc, no keď sa jej stav zlepšil, chodila na návštevy raz za deň. Elisa vždy v jej spoločnosti ožila dvojnásobne, ústa jej chrlili príval slov a oči žiarili ako hviezdy.
Prudko som sa posadil a zhlboka som dýchal, opäť sa mi vkradla do spánku. Nebolo to nič znepokojivé, len sa prechádzala po chodbách nemocnice. Bola to úplne banálna činnosť, i tak ma desila. Nemohol som už zaspať, zapol som si televízor, ale nevnímal som ho. V hlave sa mi pretláčali myšlienky, mal som nutkanie zavolať do nemocnice a potvrdiť si, že všetko je v poriadku. Zobral som do rúk telefón. Najprv som nevedel ako mám otázku sformulovať, aby si nemysleli, že mi preplo. Nakoniec som sa spýtal ako prebiehala nočná smena. Mohol som si vydýchnuť, nič sa neudialo. Spomenul som si na Suzie. Elisu mi už nezoberieš, prisahám.
































