close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Srpen 2012

Jesenná melanchólia v lete

31. srpna 2012 v 17:32 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Posledný prázdninový deň, fajn. Taký akurát svkvele melancholický! :P Ja sa teším, po tom odpornom teple sa konečne zatiahla obloha a spustilo sa pár kvapiek. A to ešte ani nie je september. V okolí to vyzerá akoby už zúrila jeseň, lístie po zemi a zamračená obloha a nanešťastie, havrany. Áno, dnes som ich videla veeeeeľa. Aspoň dvadsať pokope, jediná vec, ktorú na jeseni nemusím. I keď vtáky sú tu stále. Ale najviac neznášam havrany, čo majú veľkosť takej menšej sliepky. A zazerajú... Na jednej strane ich občas obdivujem, ich stavbu tela a niektorí sú zaujímavo sfarbení. Väčšinou je to zmes uhlovo čiernej a tmavej šedej. No, v pondelok opäť do školy, ach. Dobre, zvládnem to. Horšie je, že tento rok sa už musím začať aj učiť. Akurát nemčiny sa nemusím báť, tá mi ide nejako prirozdene. :) Pred pár dňami som sa pustila do knihy o buddhizme. Všetko sa mi to veľmi páči, ale potrebovala by som desať životov, aby som dosiahla to osvietenie. Ani nemôžem povedať, že by som mala slabú vôľu. Ale jednoducho si za niečím idem a niekedy mi to neskôr už nepríde také dôležité a zanedbávam to. Občas sa k tomu ešte vrátiť, no nie vždy. Teším sa v takom počasí na prechádzky na cintoríne. :) Tentokrát si spravím aj nejaké pekné fotky. V starom meste sú dva cintoríny, ktoré sú aj celkom pekné, aj pretože sú staré. Tu v Ružinove, čo mám cintorín, ten nie je o ničom. Neznášam tie neosobné náhrobné kamene, na každom kroku ten istý. Oukej, farby sa občas striedajú, šedá, biela, čierna. Ja chcem mať pekný náhrobný kameň, asi si nejaký sama navrhnem. V škole som si zvykla kresliť návrhy náhrobných kameňov. :) Celkom ma to bavilo. :) Mám rada také, ktoré trochu aj vystihujú človeka, ktorý tam leží. A bolo by fajn mať schopnosti ako Jack z upírskej série Raven Hartovej, sadnúť si a počúvať nebožtíkov príbeh. To by som tam vysedávala celé dni! :)
Vždy večer si prečítam jeden príbeh od Clive Bakera. :) V knižnici som objavila Knihy krvi IV.-VI. Ale trojku nemajú nikde. Nevadí. :) Mala by som si nejaké jeho poviedky zohnať na Halloween. Raz som si kúpila knihu so strašidelnými príbehmi, že si každý rok jeden prečítam v noci na dušičky. Na koniec som ju prečítala v ten jeden večer. :D Ja viem, hrôza. :D No na začiatok roka sa teším iba preto, že mi opäť začnú v septembri tréningy. Aj keď som si občas išla zabehať, ale doma sa k veľa činnostiam nedokopem. Teda, nevyrovná sa to tréningu. :P Dnes si môžem ísť zabehať v daždi, celkom príjemná predstava. :) Ale najprv dopíšem jednu poviedku, musím ich začať prepisovať do kompu. :) Jednu som dokončila toto leto, konečne, už 2 roky som ju mala rozpísanú. Do poslednej chvíle som si nebola istá koncom, no skončil typicky pre mňa, happyend nečakajte. :)


Bodomský masaker

24. srpna 2012 v 14:38 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Fanúšikovia kapely Children of Bodom už asi vedia o čo sa jedná, ostatní čítajte ďalej.
V júni roku 1960 sa štvorčlenná skupinka tínedžerov vydáva na stanovačku pri jazere Bodom. Táborisko kempu je prázdne, no ani to ich neodradí od výletu. Skupinku tvoria dva páry: 15- ročná Anja Tuulikki Mäki a 18-ročný Seppo Antero Boisman a tak isto 15- ročná Maila Irmeli Bjorklund a 18- ročný Nils Wilhelm Gustafsson. Prvý pár je spolu už vyše roka, zatiaľ čo druhý iba pár týždňov. Utáboria sa 4. júna s dostatočnými zásobami potravín. Ešte v ten deň si stihnú zaplávať a navštíviť neďaleko kiosk. V pol ôsmej odchádzajú od jazera posledný rybári a naposledy vidia deti živé. O pol jedenástej si ľahli spať, nevedeli, čo ich však v noci čaká. Zdá sa, že predsa neboli sami. Keď už tínedžeri sladko spia, niekto rozreže ich stan a hlava-nehlava bodá do detských tiel, pritom ich mláti neidentifikovaným tupým predmeto. Pre troch z nich sa stane táto noc osudnou. Telá objaví skupina chlapcov, vidia iba Nilsa, ktorý jediný leží von zo stanu. Jeho zraneni nie sú také patrné, takže si myslia, že sa iba opaluje. Keď dorazí pomoc, skonštatuje smrť u troch z detí. Zostáva im však nádej na vyriešenie prípadu, Nils prežil!


Táto nádej sa však ukáže ako falošná, Nils si nič nepamätá. Dokonca si myslí, že k zraneniam došiel pri autonehode. Vyšetrovanie je doposiaľ bezvýsledné. Objavujú sa však svedectvá, podľa ktorých sa mal v inkriminovanú dobu oblasťou potulovať záhadný blonďák. Videlo ho viacero osôb, no nedokážu spraviť jednoznačný popis. Ľudia žijúci v okolí jazera však majú jasno, pre nich je na kandidátke vrahov na prvom mieste majiteľ neďalekého kiosku. Tvrdia, že neznášal mladých. Karl Valdemar Gyllstrom dokonca v liste na rozlúčku, predtým než spáchal samovraždu, priznal, je vrahom tínedžerov. Polícia však nenašla žiadne dôkazy a má aj alibi. Polícia má veľa typov na vraha, no vždy sa dokáže preukázať ich nevina. Hlavným podozrivým sa stáva sám Nils, pretože nedokáže vydať žiadne dostačujúce svedectvo. V roku 2004 na neho polícia vydá zatykač, no nakoniec je prepustený. Obhajoba trvá na tom, že so svojimi zraneniami nemohol zabiť troch ľudí. Pritom sa Nils nepriamo uznal vinným, vraj mal skonštatovať: "Čo sa stalo, stalo sa. Dostanem 15 rokov. " Je skutočne zvláštne, že Nils si nebol schopný na nič spomenúť ani pri hypnóze. Je možné, že bol skutočným vrahom? Jeho besneniu mala prechádzať hádka s jeho priateľkou Maila, tá bola bodnutá 15-krát, niekoľkokrát viac než ostatné obete. Vrah od Bodomského jazera sa teda doteraz nenašiel. A zdá sa, že vypátrať ho už ani nie je možné.


Mitch Albom - 5 stretnutí v nebi

22. srpna 2012 v 16:50 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Tento príbeh sa začína koncom. 83- ročný Eddie, ktorý pracuje ako údržbár v zábavnom parku, umiera pri pokuse zachrániť malé dievčatko. Ocitne sa v nebi, ktoré sa vymyká všetkých jeho doterajším predstavám. Bohužiaľ si nepamätá, či stihol dievčatku život zachrániť, alebo nie. Zomrel práve v deň svojich narodenín. V nebi sa stretneme s piatimi osobami, ktoré mali nejaké miesto v jeho živote. Spoločne sa vracajú do minulosti a analyzujú niektoré časti jeho života. Až posledné stretnutie mu prinesie informáciu, ktorú sa túžil dozvedieť najvica, či zachránené dieťa žije.
Je to silný príbeh a chvíľami je kniha dojímavá. Predtým, aby sme mohli v pokoji "žiť" na druhom brehu, musíme sa striasť všetkých svojich smútkov, nenávisti a sklamaní. Keď Eddie videl niektoré situácie takto zhora, zmenil na ne názor. Niekedy sa potrebujeme na veci pozrieť z iného uhla, aby sme ich plne pochopili a dokázali sa s nimi vyrovnať. A potom príde pokoj duše.




22. 8. 2012

22. srpna 2012 v 16:05 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Čo napísať? Prázdniny sa blížie ku koncu a nechcem na to ani myslieť. Škola mi uberie toľko času, najhoršie je, keď viete, že by ste ho vedeli využiť inak. Ale treba vydržať... Ešte dva roky a je to. :) Ja a pozitívne myslenie sme nepriatelia, ale snažím sa. Veď čo iné mi aj zostáva? Nedeľa bola zase jeden z tých dní, kedy som to nezvládla. :/ Ja viem, že priateľov trápi, keď sa režem a ubližujem si. Ale oni nevedia, aké to je, keď ste na dne svojich síl a jediné po čom túžite je vyšklbať si všetky vlasy a jednoducho zničiť sa! Veľmi sa snažím to zmeniť a vydrží mi to dosť dlho, ale občas zase prídu chvíle, keď sa mi to vymkne spod kontroly a spravím to znova. Znova a znova a znova... Je to peklo. Vážim si všetkých, ktorí mi chcú pomôcť, ale nedokážem sa s nimi o tom rozprávať. Ja už asi viem, čo je týmto stavom na príčine, no nedokážem o tom hovoriť. Asi to až príliš bolí... Možno chcem zabudnúť, že som si to niekedy uvedomila a žiť v nejakom sne, kde na mňa nedočiahne hlas reality. Žijem si v tej vysnívanej bubline, ale tá nikdy dlho nevydrží a po nejakom čase praskne. Spadnem na zem, tam kde sídli realita.

Ale teraz pár slov k veciam, ktoré mi robia radosť. Končí sa leto (a odchádzajú horúčavy, huráááá) a prichádza jeseň. Zo všetkých období najviac milujem jeseň, jesennú očistu. Možno to príde niekomu divné, ale milujem upršané jesenné dny, keď je celý deň zatiahnutá obloha. Každú chvíľu mrholí a ľudia na chvíľu zabudnú, že slnko existuje. Heej, mám výhrady proti slnku. :D V podstate neviem prečo, asi to leto mi ho vždy znepriatelí. A hlavne milujem tie fajn teploty, žiadnych 30 stupňov. :P A cintoríny sa ukazujú v plnej svojej kráse. :) Teším sa aj na zimu, i keď tá je ešte ďaleko. :P V poslednej dobe zanedbávam meditáciu, ale vyzerá to tak, že to až tak nevadí. Už sa mi podarilo prekonať preskakujúce myšlienky a nechať ich vždy bez povšimnutia preplávať. Ale vždy ma to nabije pozitívnou energiou. :) A mám viac síl než keď sa zobudím ráno. :D Len sa potrebujem dobre ponaťahovať. :) No, pomaly som začala pracovať na vianočných darčekoch. Nie, nejebe mi, ale niektoré, čo chcem vyrobiť si vyžadujú veľa času. Pochybujem, že pri škole si ho nájdem, tak začnem už teraz a pomaly budem vyrábať. :) Začínam mať pocit, že Vianoce mám rada len kvôli tomu, že môžem tvoriť veci na ne. :D Lebo inak naše rodinné vianoce s podstatou vianoc nemajú nič spoločné. :/ Ale dobre, nechám to teraz tak. Radšej budem rozmýšľať, kde podniknúť ďalší paranormálny výskum. :) Asi na nejakých cintorínoch, mám pár pekných vyhliadnutých. A asi poruším svoje pravidlo nerobiť výskum sama. Na cintoríne sa viac bojím živých ako mŕtvych. :P Ale mám svojich strážnych anjelov a tí ma budú ochraňovať. Ja viem, že som hnusná, keď ich takto provokujem, no dúfam, že mi to odpustia. :)


Šport

22. srpna 2012 v 14:43 | Gracia Deborah MayFair |  Viktoriánska éra
Aj počas tohto obdobia sa ľudia venovali športu. I keď len takému, aké im dovoľovalo ich oblečenie. Slnečné dni trávili na kolieskových korčuliach alebo jazdou na koni. Prepravovali sa na bycikloch a doma si radi zahrali kriket alebo tenis.

Bycikel
Bycikel bol vynájdený roku 1880. Určite si pamätáte bycikle so starých fotiek, obrovské predné koleso a menšie koleso vzadu. Takýto bycikel robil problémy najmä ženám, pretože v dlhých sukniach sa na ňom zle jazdilo. Začali nosiť krátke sukne, to sa však spoločnosti nepáčilo. Báli sa o morálku žien, a tak v roku 1889 vymysleli bycikel s rovnako veľkými kolesami.


Jazda na koni
Tento šport si mohli dovoliť iba zámožnejsí ľudia, pretože vlastnenie alebo prenajatie si koňa a starostlivosť o nehe nebola lacná záležitosť. Chudobné obyvateľstvo si potešenie z jazdy na koni nemohli vychutnať.


Veslovanie a kanoistika
V tomto období sa tešila veľkej obľube a tiež to bola jedna z príležitostí, kedy si žena nemusela obliekať korzet. Nosili sa hrubé topánky, dlhé sukne, flanelové košele a námornícke klobúky. Vo výbave ženy nesmeli chýbať rukavice na ochranu rúk. Veslovanie mužov bolo od roku 1715 súťažným športom. Ženy si rady vyšli aj na pláž, hoci väčšina z nich si veľmi nezaplávala. V plavkách tejto doby sa plávalo veľmi ťažko a bolo to dosť vyčerpávajúce.
Kriket
Začal sa hrať v roku 1856 a hrávali ho najmä ženy. Nebolo pri ňom potrebné mať veľa sily, vystačili ste si s trochou zručnosti. Je to jeden z športov, kde ste nemuseli mať žiadne špeciálne oblečenie a doplnky.


Tenis
Tento šport učaroval hlavne mužom. Tenis bol dobrým druhom cvičenia a uvoľnenia sa. Časopisy začali vymýšľať módu na tenisových kurtoch. Najprv tenis nemal žiadne pravidlá a nehral sa ani na body, cieľom bolo len pinkanie si loptičky zo strany na stranu.
Camping
Zvyčajne sa išlo kempovať do prírody v počte 6-8 osôb. Rozložilo sa viacero stanov, z toho jeden slúžil ako jedáleň, obývacia izba a ostatné boli na spanie. Nesmeli chýbať skladacie stoličky, stôl a hojdacie siete. Veci sa prepravovali v škatuliach alebo plochých kufroch, ktoré neskôr mohli poslúžiť namiesto stola alebo stoličky.


Dievča, na ktoré všetci zabudli...

18. srpna 2012 v 11:15 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Je to kreslená rozprávka, už netuším, ako som sa k tomu dostala, ale veľmi sa mi to páčilo. I keď je taká smutná... :(


Čieeeerna

16. srpna 2012 v 10:27 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Čierna? To je jednoducho moja farba. Čierny je svet, v ktorom sa občas brodí moja duša. Snažím sa svoju dušu a myseľ prechádzať slnečnými lúkami, ale občas sa zatiahnu tmavé mraky a zostáva len nepreniknuteľná čiernota. Ale inak mám túto farbu rada. Pre mnohých sa spája so smrťou, a preto ju nemajú radi. Ale smrť je predsa začiatok niečoho nového. Prečo to ostatní nevidia? Nie je to koniec, je to len zánik niečoho, čo prepustilo miesto novému. Lístie stromov zomiera každú zimu, a predsa sa vždy na jar vráti. Nie je všetko iba čierne a biele.
Už niekoľko rokov sa obliekam do čiernej. V poslednej dobe mi na tom už veľmi nezáleží, či mám len čierne veci. Ale na farebné už si asi nikdy nezvyknem. Mám nejaké svoje obľúbené farby, ktoré ešte môžem, ale to je asi všetko. Tak ako sa niektorí ľudia cítia divne v čiernej, ja sa tak cítim vo farebných veciach. Cítim sa skutočne zvláštne, ale hlavne nepríjemne. Myslím, že okolie sa naučilo ma brať takú, aká som. Aj s mojou čiernou. :D Ľudia, ktorí majú radi čiernu farbu sú vraj citliví a tajnostkárski. No neviem, dokážem byť neznesiteľne citlivá, no niekedy aj ľadovo chladná. Ale to už je môj vodnársky aspekt, schopnosť mať dve protichodné vlastnosti. :) Ale moja obľúbená farba je aj fialová. Ľudia, ktorým sa páči fialová sú vraj originálni, samostatný s nezávislými názormi a majú umelecké sklony. :) To by mohlo sedieť. :) I keď si stále hovorím, že nič neviem, stále niečo musím tvoriť. :D To najhoršie, čím by ste ma mohli potrestať je, zakázať mi tvoriť. To by som neprežila, dni bez vytvárania niečoho nového pre mňa nemajú zmysel. Či už ide o písanie, kreslenie alebo len vyrábanie darčekov. To je jedna z mojich závislostí! :)
Ľudia by už mohli začať vnímať čiernu trochu inak. Čierna sa stala znakom temnoty. Pozerajme na ňu optimistickejšie, temnota môže skrývať bránu pre zdrod niečoho nového.


Vanessa Lampert - Posolstvá anjelov

16. srpna 2012 v 10:06 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Neviem, či to zaradiť medzi knihy, ale asi áno. Podľa mňa je to skôr súprava kariet a knižka je pomôcka pre prácu s nimi. Je to prakticky zabalené, knižka s kartami sú v malej škatuľke. Karty majú slúžiť na to, aby ste prehĺbili vzťah so svojími anjelmi a vylepšili svoj kontakt s nimi. Prvú časť knihy tvorí pár slov o anjeloch a ako si môžeme uvedomovať prítomnosť anjelov. V prvej kapitole sú ešte popísané rôzne spôsoby meditácie. V druhej kapitole nájdete návod ako vykladať karty a pár zostáv na výklad, podľa ktorých sa môžete riadiť. V tretej kapitole máte ku každej karte popis, vlastne vysvetlenie, čo daná karta znamená. Karty sa mi veľmi páčia, je ich 52 a delia sa na fialovú, ružovú, zelenomodrú a žltú radu. Tieto farby majú aj svoj význam, farba daných kariet určuje, na akú oblasť otázok sú tieto karty dobré. Fialová sa týka duchovnej transformácie a vývoja, ružová je dobrá na otázky ohladne lásky a vzťahov, modrozelená sa zaoberá liečením na osobnej a globálnej úrovni a žltá sa týka zamestnania, tvorivosti a nápadov.
Karty som vyskúšala predvčerom. Najprv som si dala meditáciu(áno, boj s neodbytnými myšlienkami), aby som sa lepšie sústredila na karty. Musím povedať, že v odpovediach som skutočne spoznala seba. Zaujímali ma prekážky, ktoré mi bránia v duchovnom rozvoji. A myslím, že odpovede prišli. Stačilo mi prečítať si len krátky popis na karte a hneď som videla, kde je ten zádrheľ. Už sa na tom snažím pracovať. :) A dúfam, že raz budem vedieť komunikovať so svojími anjelmi lepšie. :)


London after midnight

13. srpna 2012 v 17:01 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik
Táto je úplne skvelá! :)




Black Forest

13. srpna 2012 v 14:19 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Black Forest je názov región v Colorade. Už názov neznie príliš príjemné a nasvedčuje tomu, že to nebude núdza o temné sily. A skutočne je to tak. V celej tejto oblasti sú hlásené paranomálne úkazy. Práve v tejto lokalite si našli vysnívaný domov Steve a Beth Lee. Najprv sa zdalo, že je všetko v úplnom poriadku a splnil sa im sen, no nezostalo to tak nadlho. Svetlá sa rozsvecovali kedy sa im zachcelo a dvere búchali každú chvíľu. Po čase sa z toho stala každodenná rutina. To by možno boli schopní predýchať, no z času na čas sa v dome objavil plyn, ktorí im dráždil oči. Logickú príčinu tohto javu sa im nájsť nepodarilo. To však zďaleka nie je všetko. Keď sa raz rodina vrátila domov, všade sa blýskali svetlá a počuli rachot na streche akoby tam dupali stovky ľudí. Niekedy sa v noci zobudia a počujú rinčať reťaze. Pôvodne si myslia, že ich susedia chcú vyštvať z vlastného domu.


Steve sa rozhodne zaobstarať bezpečnostný alarm a po dome sú rozmiestnené kamery. V priebehu pár mesiacov alarm zachytí 62 narušení! Pri každom narušení prichádza polícia a prehľadá okolie domu. Nikde nič! Polícia to vzdáva a hlásenia už ignoruje. Na videozáznamoch si Steve všíma zvláštne veci a rozhodne sa prejsť po celom dome a spraviť sériu fotiek. Pri pozerení materiálu je prekvapení. Na fotkách sa objavuje podivná hmla, divné šmuhy a občas aj tváre. V roku 1995 pošlú niektoré z videií do relácie Sightings. Vďaka tomu sa o záhade ich dojmu dozvie viac ľudí. Ozývajú sa aj bádatelia v oblasti paranormálnych javov. Do ich domu sa príde pozrieť i známa americká senzibilka a príde so záverom, že v dome sa nachádza asi 20 rôznych zblúdilých duší. Viacero médií sa zhodlo, že duchovia prichádzajú skriňou v spálni a človek ich môže sledovať v zrkadle naproti. Toto miesto je niečo ako prechod medzi dvoma svetmi, mŕtvch a živých. Steve na duchov neverí a myslí si, že na nich americká armáda robí tajné pokusy. Asi už nevedel, aké "racionálne" riešenie nájsť k tejto hádanke.


V jednej veci mám jasno, bývať by som tu nechcela. =) Ale pozrieť by som sa išla. Zrkadlo je skutočne magický nástroj. Asi by som celý deň sedela v tej spálni pred zrkadlom a čakala, či niekto výjde zo skrine. :D Niektoré zábery z domu sú skutočne desivé a mám z nich zlý pocit. Keby tam síce boli zlí duchovia a chceli by im nejako ublížiť, už by to urobili. Ale aj tak na mňa pôsobia viac negatívne. Hlavne táto posledná fotka vyzerá dosť desivo.


Tu je pár videií o tomto prípade:



Benny ♥

9. srpna 2012 v 9:58 | Gracia Deborah MayFair |  Niečo málo o mne
Môj domáci mazlíček je môj pes Benny. Aj keď ja o ňom rada hovorím, ako o mojom "chlpatom bráškovi". Smějící se Napriek tomu, že je už dospelý(má 4 roky), je stále pojašený a všetci si myslia, že je šťena. Je pravda, že ako šťeňa vyzerá. Pôvodne sme si mysleli, že je krížený s ridgebackom a bude v dospelosti veľký. On však zostal stredného vzrastu a nakoniec je to kríženec labradora a farbiara. Usmívající se Niekedy ma vie naštvať, ale aj tak ho zbožňujem. Líbající Nie je nič lepšie, ako keď vás niečo trápi a on príde, ľahne si vedľa alebo sa pritúli. Zdieľame spolu svoje starosti, radosť a malé tajomstvá. :) Áno, na túto funkciu mám aj macina Strifyho, ale občas potrebujete, aby vás počúval niekto živý(aj keby to mal byť pes). Smějící se Našťastie s ním nemusím chodiť von každý deň, lebo s nim väčšinou ide sestra, to by mi možno liezlo na nervy. Ale občas sa s ním idem prevetrať a dáme si takú dlhšiu prechádzku, pri ktorej prejdeme asi celý Ružinov. :) Najprv som psa nechcelo, ale teraz si to bez neho neviem predstaviť. Už sa stal členom rodiny. :) A hneď si ho obľúbi každý, na pár výnimiek, čo sú ľudia, ktorých on nemá veľmi v láske. Inak si dokáže obľúbiť skoro každého, strážny pes by z neho nebol. S vyplazeným jazykem Pravdaže sa veľmi rád hrá, ale aportovať nechce. Uznáva len hry, keď sa naháňame. On má hračku a ja za ním utekám alebo opačne. :D No užijem si s ním množstvo srandy. :) A dúfam, že spolu prežijeme ešte veľa veľa rokov zábavy. :)

Tu je jedna z jeho šťeňacích rokov. :)

Tu bola tuším akurát zima a my sme ho okúpali, tak sme mu dali detský župan. :D

Domček pre vtáčiky ho skutočne fascinuje!

Pripravený ísť spať! :)

Tu sa zbehol schladiť do jazera. :)

Teraz pár fotiek zo záhrady u babky. :)





Nedá mi nespomenúť aj ostatné moje zvieracie lásky. :) Druhý mazlíček je fenka u mojej babky, Nikina. Má už 8 rokov, ale občas sa vie rozblázniť. Je poslušnejšia ako Benny, ale o jedlo žobrú rovnako. :P Je tiež moc prítulná. :) S Benjamínom už si na seba zvykli, občas sa aj zahrajú spolu. Akurát jej stále berie hračky, lebo ona už sa s nimi veľmi nehráva. :D



Psie pivo- Nikinina hračka, ale Benny ju miluje :)

A ešte jedno zvieratko je mi veľmi blízke, a to je Bennyho brat Stanley. Najprv si moja teta zobrala Stanleyho. Prišli sme s a na neho pozrieť, a keď sme zistili, že ešte sú dve šteniatka voľné, jeho súrodenci, rozhodli sme sa jedno si zobrať. A tak sme odchádzali od tety so šteniatkom. :) Stanley je omnoho lepšie vychovaný ako Benny. :D A dokáže byť taký šťastný za každý prejav pozornosti. :) Mám ho moc rada. :)

Vľavo je Benny a vpravo Stanley :)

Oblasť 51

9. srpna 2012 v 8:51 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Nie je tajomstvo, že medzi USA a Rusko už dlho prebieha boj vo vývoji nových technológií. Vlády týchto štátov to síce popierajú, no ešte stále nám toho veľa taja, čo sa týka ich projektov. USA je známa budovaním vojenských základní, o ktorých význame zaryto mlčí. Jediné, čo sa o týchto základniach vie, je to, že existujú. Takéto isté prísne strážené oblasti má aj Rusko. Aké zvesti sa šíria o týchto miestach?

Ruská armáda mala vybudovať údajne už 200 podzemných základní. Najviac sa však diskutuje o tej pri hore Jamantau. Odhalila ju americká družica, teda zachytávajú podozrivé výkopové práce. Ruská strana tvrdí, že ide o ťažbu rudy. No prečo tie tajnosti o podzemnom systéme? Americký politik W. C. Weldon sa rozhodol na všetky povypytovať ruského ministra vnútra. Ten veľa nevedel, tak niekoho poslal, aby sa na to spýtal. Odpoveď bola jednoznačná, o tomto projekte sa informácie podávať nesmú. Rozloha celého komplexu je neuveriteľných 400 m2. Čo tento ohromný projekt skrýva? Existujú rôzne teórie, podľa jednej majú pod zemou tiahnuť kilometre trati podzemnej železnice, majú tu byť sklady jedla, oblečenia, munície a záložné zdroje energie. To vytvára predstavu celého podzemného mesta. Má snaď základňa pri Jamantau slúžiť ako úkryt, ak by sa schyľovalo k nejakej svetovej vojne? Je to pravdepodobné. Ale pre koho bude slúžiť? Pre obyčajných ľudí iste nie, do úvahy prichádzajú zbohatlíci a politická elita. Výskumy ukazujú, že do komplexu by sa ľahko zmestilo 60 000 ľudí. Viac sa však svet obáva toho, či v skutočnosti nejde o miesto na testovanie nových zbraní. Celý objekt je prísne strážený, takže nikto nepovolaný sa sem nedostane. Rusi vždy ovládali špičkové technológie a podnikali množstvo výskumov. No skôr ide o úkryt v prípade globálneho konfliktu. Nám zostáva len dúfať, že sa žiadne jadrová vojna neuskutoční.


Veľa sa toho popísalo už aj o oblasti 51 v Amerike. Testujú sa tu najnovšie americké zbrane, no celá oblasť je obostretá tajomstvom. Prelet nad touto oblasťou je zakázaný, veľmi ľahko sa môže stať, že vás jednoducho zostrelia. Táto oblasť má skutočne ironický názov "Dreamland". V blízkosti tohto miesta ľudia pozorujú podozrivé lietajúce objekty, UFO. Povráva sa, že by tu mali byť zbytky havarovaných mimozemských plavidiel a pracovať tu majú aj mimozemšťania. Je to celkom ťažko predstaviteľné, ale čo teda skrývajú? Tiež tu bola teória, že veľká záhada tohto objektu je len nafúknutá bublina. Každý, kto sa o výskumy americkej armády zaujíma hľadá tu, ale čo keď prebiehajú niekde úplne inde a toto miesto má len odlákať pozornosť? Určite budete hľadať tajomstvá v prísne stráženom vojenskom objekte skôr, ako v dobre známej vojenskej základni. Občas sa objavia nejakí svedkovia alebo bývalí zamestnanci komplexu, stačí však pár výhražných telefónov a aj oni si radšej zahryznú do jazyka. Určite by bolo zaujímavé zistiť, čo sa v týchto objektoch skrýva, no lepšie je nechať to tak. Ak máte svoj život radi, do vlastného výskumu sa určite nepúšťajte.


James Hillman - Sny a podsvětí

9. srpna 2012 v 8:10 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Je to kniha, ktorá prináša nový pohľad na výklad snov. Dá sa povedať, že rozširuje zaužívané teórie Freuda a Junga. Autor si myslí, že pri interpretácii snov robíme chybu, keď ich prenášame na náš denný svet. Za všetkým hľadáme nejaký význam, no ten nenájdeme v bdejúcom svete. (jednoducho snár je na nič) Pretože keď spíme, dvere do podsvetia sú pre nás otvorené. Sny teda musím nechať naďalej v podsvetí, v mieste ich vzniku. Hillman to nazýva ponorením sa do hlbiny. Autor pri výklade čerpá z mytológie. Sny spojuje s temnou stránkou ľudskej duše, našim "tieňom" a obrazom smrti. Obraz smrti v tomto prípade nesmieme brať biologicky, doslovne. Smrť znázorňuje zánik niečoho starého a vznik nového.

Na to, že je kniha určená psychológom a psychiatrom, je zrozumiteľná aj pre normálnych ľudí ako ja. Teória sa dá pochopiť, uviesť vedomosti do praxe je však ťažšie. Ja vnímam ako prekážku svoju neznalosť mytológie. Takže na zoznam kníh si pripíšem mytológiu. :) A ešte, ak sa rozhodnete si túto knihu prečítať, po každej kapitole si pozrite vzadu aj poznámky. Občas vám to pomôže uceliť obraz a dostanete sa veciam viac do hĺbky, budú vám jasné všetky súvislosti.


Pojedači hriechov

8. srpna 2012 v 13:56 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Počuli ste už o ľuďoch, ktorí sú schopní prevzať na seba viny niekoho iného? Zdá, že by to mohla byť iba postava z fantastického románu, no v minulosti takíto ľudia existovali. Vo Veľkej Británii sa táto tradícia udržiavala ešte v minulom stotočí. Pojedačmi hriechov boli väčšinou ľudia vyhnaní na pokraj spoločnosti. Zvyčajne žili na opustených miestach a lesoch, ďaleko od ostatných ľudí. Ľudia nimi opovrhovali, napriek tomu, akú službu pre nich robili. Tento odpor bol skôr strach z niečoho neznámeho a záhadného. Keď nejaký človek už ležal na smrteľnej posteli, prišiel čas zavolať pojedača hriechov. Bol to jediný prípad, kedy ho ľudia sami vyhľadali, inak sa im zdaľeka vyhýbali. Samotný obrad prebieha takto: Pojedač si klakne pred umierajúceho, na hruď mu položí kúsok chleba a modlí sa za spásu jeho duše. Potom chleba zje a zapije ho vínom alebo pivom. Tento akt má človeka oslobodiť od jeho hriechov tesne pred bránou večnosti. Odmena za prevzatie cudzích hriechov je smiešna, pár drobných a tanier jedla. Postupom času však pojedači hriechov začali miznúť, stále ich bolo menej, až ich tradícia zanikla. No zostali nám nejaké pohrebné zvyky, ktoré pripomínajú tento dávny rituál. Napríklad v niektorých zemiach sa pije víno a k tomu sa jedia sušienky prenesené ponad rakvu mŕtveho. Alebo sa na rakve nakrája koláč a všetci z neho odjedia, ako keby prevzali na seba viny zosnulého.

Je zaujímavé, že sa týchto "trochu iných" ľudí ostatní báli, pritom to boli v podstate niečo ako boží služobníci. Dnes by sa toto povolanie už asi neujalo, málokto verí v kresťanského Boha a bojí sa hriechov. Možno ste videli film Pojedač hriechov. Ak nie, môžete si ho pozrieť, ak chcete vidieť obrad prenášania hriechu. Inak sa vo filme mohli viac venovať životu pojedača hriechov, ako to vníma a podobne. To mi tam trochu chýbalo. Čo myslíte, existujú ešte i dnes ľudia, ktorí by dokázali prevzať naše hriechy?




Tovarnický park

6. srpna 2012 v 14:41 | Gracia Deborah MayFair |  Paranormálny výskum
Začala som premýšľať, že tieto prázdniny spravím nejaký paranormálny výskum. Už mám zoznam miest, kde sa chcem ísť pozrieť a niečo podniknúť, väčšinou sú to cintoríny. V piatok som podnikla svoj prvý paranormálny výskum. :) Bolo to u mojej babky na dedine. Oproti je park, je to tam fajn, rada tam chodím behať. Hlavne preto, že aj v odpornom teple tu nájdem chládok. Odkedy si pamätám pri parku (dalo by sa povedať súčasťou parku) je menší komplex domov, je však opustení. Teda pamätám si, že tam istí čas bývali cigáni. Ale potom ich vysťahovali a z jednej časti spravili niečo ako reštauráciu. Jedna časť však zostala opustená. Ešte musím poznamenať, že vždy keď som prechádzala okolo tejto časti, nebolo mi najlepšie. Priťahovala ma jej opustenosť, no zároveň ma vždy prepadla úzkosť a nevoľnosť, keď som sa dostala do jej miestnosti. Veľakrát som sa pristihla, že hľadám v oknách či tam niekto nie je, často som mala pocit, že ma niečo sleduje. Ale tieto moje obavy nemali žiaden základ, bol to pre mňa iba opustený dom. Raz sme boli u babky a opekali sme si. Sedeli sme v altánku v záhrade, pomaly sa začínalo stmievať, ale bola dobrá nálada, rozprávali sme sa. Hlavne dedko rád rozpráva vtipné historky zo života. :) A vtedy nám dedko rozprával o tom dome. Nevedela som, že tam kedysi boli byty a môj dedko tam istý čas býval. Hovoril o tom, že tam vraj straší duch grófky. A dedko ho vraj dokonca aj sám videl! Vyzeral ako ľudská postava, ale tvár bola rozmazaná, akoby mala namiesto hlavy len hmlu. Vtedy som sa rozhodla, že sa tam musím ísť pozrieť.

Dlho som otáľala kvôli pocitom, čo vo mne táto stavba vyvolávala, ale nakoniec som si povedala, že to musím prekonať. Nakoniec som nešla sama, išiel so mnou bratranec, ktorý už tam bol. Vnútri to vyzeralo presne tak, ako som očakávala, pokreslené steny a veľký bordel. Inak to bolo v pohode, akurát v strednej časti domu mi opäť prišlo trochu nevoľno a prepadla ma úzkosť(ráno som sa o tom bavila s dedkom, vraj malo strašiť niekde v strede domu!), ale keď sme prešli ďalej, všetko bolo zas v poriadku. Vôbec to tam nepôsobilo strašidelne, síce už sa stmievalo. Občas skôr temne, niektoré miestnosti boli hrozne malé a tmavé. Inak je tam veľmi veľa miestností, fotiek nie je až taka veľa. Po celý čas som fotila, keby sa nám pošťastilo niečo zachytiť a hneď ako sme vošli som zapla nahrávanie na mobile. Dostala som sa aj tam, kde by som sa sama nedostala určite. Presne medzi stropom a strechou, kde sú trámy, čo tú strechu držia. Bratranec ma tam hore vytiahol za jednu ruku! Hrozne som sa bála, že ma neudrží, no nakoniec mojich 48 kg ľahko zvládol. Mrkající Hore bola dosť tma, ale dalo sa ešte vidieť. Stále som utekala, síce som sa bála, že sa to podo mnou zrúti, len nech mi bratranec neutečie ďaleko, aby som tam nebola sama. :)

A aký je záver výskumu? Na nahrávke je iba šušťanie mojich krokov a nič zaujímavé. Na fotkách z domu tiež nie je nič prelomové. Ale možno sa predsa niečo podarilo. Keď sme sa vracali, prechádzali sme cez park, kde som tiež spravila pár fotiek. A na niektorých sa mi asi podarilo zachytiť orby, hoci si nie som istá. Veď kto vlastne vie, čo to orby sú? Niekto vraví, že sú to duše mŕtvych, niekto ich spája s UFO. Kto vie? No rozhodne to bol zaujímavý večer a už sa teším na ďalšie výskumy. :)

Tu už sú nejaké fotky:


A teraz fotky parku:



Hoci toto je nepodarená fotka, no dávam ju sem, lebo tam sú tie kruhy.



claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz