close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Smaragdové oči

26. února 2012 v 19:01 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Po dlhšom čase opäť nejaké poviedka. Včera som sa večer nudila a mala som jednoducho chuť písať. K tomu som počúval trochu hrôzostrašnú hudbu, a tak vznikla táto poviedka. :)

oknami sa vlnila pokojná noc, na nebi žiarili hviezdy a mesiac v splne plnil úlohu svetla. Občas sa ozval šuchot lístia na stromoch, rýchlo sa strácajúce kroky človeka, ktorého ste videli skôr ako tieň. I tak to bol zázrak, keď okolo prešiel niekto živý. V dnešnú noc vystrčí nos z teplého domova málokto. A práve to mi vyhovovalo. Síce túto dedinu a jej mentalitu neznášala, no teraz som bola rada, že sa tu ľudia na dušičky boja opustiť svoje obydlia. Už som kráčala 20 minút a za tú dobu po ceste neprešlo jediné auto. Bolo niečo po jedenástej, preto sa každý, kto ešte bol vonku tak ponáhľal. Do polnoci sa museli stihnúť vrátiť do bezpečia. Všimla som si pár zvedavých pohľadov okoloidúcich, akurát som sa na nich zasmiala. Ich vystrašené tváre hovorili za všetko. Možno sa o sebe zajtra dozviem niečo zaujímavé, klebety sa tu šíria rýchlo. V domoch sa už ani nesvietilo, všetci ležali po uši zakrytí paplónmi. Vedela som, že ani dnes sa vonku nemám čoho báť. Mala som iba jediný cieľ, túžbu, ktorú si chcem splniť už tak dlho. Až dnes je ten správny deň, keď je tá najväčšia pravdepodobnosť, že sa mi to podarí. Cesta sa mi zdala nekonečná, chvíľami som v tme strácala orientáciu, no vždy som sa rýchlo našla. Po čase si aj oči privykli na tmu. Už teraz moje srdce splašene pulzovalo, je to tak blízko, dnes sa naplní môj sen. Všetko sa to začalo pred 7 mesiacmi.
Rada som svoj voľný čas trávila s miestnym farárom. Nikdy som nebola veriaca, ale zbožňovala som jeho rozprávanie. Často mi rozprával rôzne fantastické príbehy, ktoré sa vraj zakladali na pravde, je veľmi poverčivý. Povedala by som, že tieto temné historky boli jeho záľuba. Vedel o každom nešťastí v tejto dedine. Navyše mal vedel príbehy perfektne podať. Keď sme večer sedeli u neho v malej kuchynke a za oknami fučal vietor, neraz mi z jeho slov prešli zimomriavky po chrbte. Aj keď som jeho príbehy milovala, považovala som ich za príliš neuveriteľné na to, aby som im uverila. Vedela som, že on im verí a nechcela som mu odvrávať, ale ja som im neverila ani trochu. Nevedela som, že svoj názor niekedy zmením.
Veľakrát som s ním chodila na návštevy, ak potreboval niečo vybaviť. Po ceste mi vždy stihol niečo zaujímavé vyrozprávať. Takto sme raz kráčali k jednému z domov, kde bola potrebná jeho návšteva. Bol slnečný deň, vetrík len príjemne pofukoval. Farár bol trochu nesvoj, vyzeral byť nervózny, spočiatku som to pripisovala teplote. Cesta bola veľmi dlhá. Ocitli sme sa v časti, kde som si myslela, že už žiadne domy nie sú. Prechádzali sme cez dlhú roľu a zastali sme až pred lesom. Stál tu malý utešený domček, bol však značne zanedbaný. Olupovala sa z neho farba, okná boli zafúľané a strecha mala tiež už svoje najlepšie roky za sebou. Pár metrov pred domom sme zastali. Pozrela som na farára, ktorý očividne trochu váhal, či vojsť alebo utekať naspäť do dediny. Nechápala som jeho rozpaky, i keď vo mne tento zabudnutý dom optimistický dojem neurobil. Pokynul mi, aby som ho nasledovala. Vyšiel po schodoch ku vchodovým dverám, tam zastal a otočil sa ku mne.
"Ach, dieťa, nechcel som ťa sem brať so sebou, no tiež som tu nechcel ísť sám."
Mne vôbec nevadilo robiť spoločnosť tomuto postaršiemu mužovi, ktorý sa mi za moju spoločnosť odplácal rozprávaním zaujímavých historiek. Len som sa naň jemne usmiala, jeho tvár zostala stuhnutá. Otočil sa opäť ku dveriam, chvíľu na ne hľadel až sa nakoniec prežehnal. Videla som ako sa modlí otčenáš a potom siahol do kapsy svojho rúcha. Vytiahol z neho malú fľaštičku so svätenou vodou. Zavolal ma k sebe a na čelo mi spravil krížik. Prekvapene som na neho pozrela, jeho tvár mi však napovedala, že nemám nič namietať. Ruku položil na klúčku a dvere sa s vŕzgotom otvorili. Ocitli sme sa v malej miestnosti. V rohu ležal stôl s dvoma drevenými jednoduchými stoličkami. Naľavo od nás stála kuchynská linka a piecka, akú som videla naposledy asi u mojej prababky, keď som mala 3 roky. Skoro všetko bolo pokryté prachom, vyzeralo to tu prázdne, nikde ani náznak ľudskej prítomnosti. Začudovane som pozrela na farára, nemohla som sa dočkať, kedy mi povie viac o tomto mieste. Z miestnosti viedli ďalej jedny dvere. Farár si ma skoro vôbec nevšímal, neustále sa prežehnával a krúžil pohľadom po celej miestnosti. Do každého kúta nafŕkal svätenú vodu. Nevedela som, či sa tu mám začať báť alebo už predsa starne, a tak je trochu úzkostnejší. Hypnotizovane som pozerala na dvere do druhej miestnosti, čakala som však na farára, aby spravil prvý krok on. Po ďalšom otčenáši sa vybral smerom ku dverám. Opäť sa prežehnal až potom ich otvoril. Pred nami sa objavila malá miestnosť s ustlanou posteľou. Posteľ bola stará, na pohľad držala iba silou vôle, no na nej ležalo niečo zaujímavejšie. Plachta a pod ňou sa črtalo niečo ako...mŕtve telo. Zarazene som stála a pozerala na tú vec. Všimla som si otca, opäť svätil celú miestnosť a neustále sa prežehnával. Pozrela som si celú miestnosť, v ďalšom rohu bol menší stôl. Na ňom ležali sviečka a množstvo papiera. Hneď vedľa stola stála knižnica plná starých kníh. Názvy kníh boli v latinčine, v jazyku, ktorému som nerozumela. Medzitým som si všimla, že sem niekto vošiel. Otec hneď zamieril do prvej miestnosti, počula som ako sa tam s niekým rozpráva. Využila som jeho neprítomnosť, podišla som ku stolu. Prezerala som si hŕbu papierov, no nebolo na nej nič, čomu by som rozumela. Zamrazilo ma pri pomyslení, čo leží hneď vedľa mňa. Zároveň som však bola touto vecou priťahovaná. Pomaly som sa blížila k posteli. Stála som a nemo sa dívala na bielu plachtu. Zistila som, že moja ruka sa približuje. Nedokázala som ju zastaviť, moja zvedavosť bola nevýslovná. Ruka sa mi triasla, no cítila som, ako sa mi medzi prstami zachytil okraj plachty. Opatrne som ho dvíhala, zbadala som končeky gaštanových vlasov. Pokračovala som ďalej, predo mnou sa zrazu objavilo bledé zamatové čelo a hlboké smaragdové oči. Vtom na mňa niekto skríkol. Strhla som sa, farár ku mne splašene pribehol a okamžite napravil plachtu. Zmätene som naň hľadela, prežehnával sa a modlil. Zarmútene na mňa pozrel a pomazal mi čelo svätenou vodou. Hneď na to ma schytil za ruku a viedol ma preč. Pozdravili sme narýchlo návštevníkov a priam sme trielili von na vzduch. Zastavili sme sa až ďaleko od domu. Otec sa mňa otočil, v jeho očiach sa odrážalo zúfalstvo.
"Prečo si to chcela urobiť? Pre lásku božiu, ty nevieš, čo bol ten človek zač!"
Priestor prebodlo ticho, iba sme nemo na seba hľadeli. Ani nemal tušenia, akú zvedavosť svojimi slovami vo mne prebudil. Prinútila som ho, aby mi všetko u neho večer vyrozprával. Najprv namietal, no napokon sa mi podvolil.
"Dobre, poviem ti to, ale len pre tvoju výstrahu."
Keď vyšli prvé hviezdy, otec začal pri čaji rozprávať svoj príbeh.
"Ten dom ma hroznú minulosť. Iste sa doň nik nenasťahuje a on spráchnivie a zmizne z povrchu zemského. Ale tak je to vlastne dobre. Je to nešťastné miesto, odkedy stojí. Hneď v prvej rodine, ktorá tam bývala sa stala vražda. Žil tam manželský pár s tromi deťmi, dvoma dievčatkami a chlapcom. Najstaršia z nich jednej chladnej noci vyvraždila celú rodinu. Bol to hrozný pohľad. V tej dobe sa už nezvyklo odsudzovať na trest smrti, no vtedy sa spravila výnimka. Počul som o jej poprave od svojho predchodcu. Keď ju viedli k šibenici smiala sa, bol to smiech blázna, oči jej žiarili zvrátenou radosťou. Nikto tam dlho nebýval, no napokon sa tam nasťahovala jedna staršia žena so svojím synom. Bol to starý mládenec, v dedine ho však mali všetci radi. No jedného dňa prišiel domov, podrezal psa i mačku, ktorá patrila jeho matke a napokon zavraždil aj ju. Nikto tomu nedokázal uveriť, veď predtým to bol tak dobrý chlapec. Ale ten dom, ten je prekliaty. Sídli v ňom samotný diabol, čaká na svoje obete a potom sa im jednej hroznej noci vkradne do mysle. Nikto neveril, že tam ešte niekto niekedy bude bývať. Ale za pár rokov prišiel tento mladík. Na prvý pohľad z neho nešlo nič dobrého, ona sa vyhýbal ľuďom a oni sa stránili jeho. Povráva sa, že to bol čarodej. Videla si jeho knihy? Mágia. Prosím, zabudni na to miesto a nikdy tam už nevstúp. "
Ubehli týždne od tohto zážitku, ale ja som zabudnúť nemohla. V noci, keď som zavrela oči, videla som jeho žiarivé smaragdy. Sršal z nich život, nie tá ponurá nehybnosť ako vtedy. Snažila som sa naň nemyslieť, ale stále ma to k nemu priťahovalo. Tie kúzelné oči! Nepoznala som jeho celú tvár, to ma trápilo. Všemožne som zaháňala myšlienky a nápady, ako zistiť viac. No nevydržala som to a jedného dňa som sa odhodlala navštíviť ten dom znova. Cestu som si pamätala, divila som sa tomu, ale bolo to tak. Srdce mi začalo divoko tĺcť, keď som sa približovala k vchodovým dverám. Dlho som pri nich stála a zvažovala, obzerala som sa okolo seba či ma niekto nevidí. Po dlhej chvíli som dvere otvorila. Všetko bolo rovnaké, akurát tu ležalo viac prachu. Moje kroky viedli hneď do druhej izby. Posteľ už bola samozrejme prázdna. Trochu ma to sklamalo, no v nemohla som čakať, že ho tu nechajú. Napokon mi to tak nevadilo, bola som zvedavá na ostatné veci v izbe. Išla som rovno k stolu, sadla som si na starú rozheganú stoličku a začala som sa prehŕňať v papieroch. Všetko, čo na nich bolo napísané, boli pre mňa iba nezrozumiteľné záhadné znaky. Pod ťažítkom, čo ležalo na stole som však objavila niečo zaujímavejšie. Jeho fotku. Roztrasenými rukami som ju vytiahla spod ťažítka. Bol nádherný, tak ako v mojich snoch. Myslela som si, že si jeho podobu iba vymýšľam, ale nie, bol to on. Vlastne som tu už nič viac nepotrebovala, fotku som si strčila do vrecka na rifliach a trielila som odtiaľ preč. O tej noci však už moje sny neopustil...
Preto teraz kráčam nocou, smerom k cintorínu. Viem, čo musím urobiť. Z tmy sa predo mnou vynorila brána cintorína. Čakala by som, že bude zamknutá a omotaná reťazami. No nič z toho som nevidela, brána bol pootvorená. Neverila som v temné sily, ktoré by ju pre mňa otvorili, i keď mágia bola jedna z vecí, na ktoré som sa dnes musela spoliehať najviac. Do areálu cintorína som sa dostala jednoducho, musela som však vybrať baterku, aby som zbytočne medzi hrobmi neblúdila. Kráčala som rovno krížom cez cintorín, vedela som, že jeho hrob nájdem až kdesi vzadu. Nemala som strach, i keď nebolo príjemné prechádzať pomedzi staré pomníky vrhajúce všakovaké tiene. Ani raz som však nepomyslela na útek. Niekde v strede sa ku mne pripojil čierny kocúr. Najprv som mu nevenovala veľkú pozornosť, no sprevádzal ma, zdalo sa, že ma nasleduje. Snažila som sa nevnímať jeho prítomnosť, no stále som cítila, že ide rovno za mnou. Krátko pred polnocou som konečne prišla na to miesto. Tri neoznačené hroby: mladé dievča, starý mládenec a ty. Všetci pohromade. Pokľakla som si k hrobu, na ktorom bolo najčerstvejší dátum. Dlaňou som pohladila hlinu, mala som chuť ju vlastnými rukami rozhrabať a vyslobodiť ho. No plán bol iný. Všetko bolo nachystané, zapálila som dve sviečky a z batoha som vytiahla zaprášený zväzok. Našla som v ňom množstvo rituálov a medzi nimi aj návod, ako prebudiť mŕtveho. Nevedela som síce, čo mám očakávať, ale musela som to urobiť. Moja túžba sa stala nezvládnuteľná.

Konečne odbila polnoc, zvonenie kostolných zvonov sa ozývalo do diaľky. Prišla moja chvíľa, zhlboka som sa nadýchla a čítala som slová z knihy. Kričala som z plnej pľúc snažiac sa prekričať zvony. Zostalo ticho, nič sa nedialo. No po chvíli sa dvihol hustý vietor a do tváre mi nafúkal pramene vlasov. Všemožne sa snažila odstrániť vlasy z môjho výhľadu. Môj zrak zaznamenal niečo neuveriteľné, vietor odvieval hlinu až odkryl drevenú rakvu. Potom vietor stíchol...Noc ponorenú do ticha narušil lomoz, na rakve sa vytrhli pánty a ona sa otvorila. Vzrušením som nedýchala, hlavou mi vírili myšlienky, oči stále nedokázali spracovať celý ten výjav. Meravo som hľadela na mŕtvolu v rozklade. Chvíľami sa mi dvíhal žalúdok, nedokázala som sa ani hnúť. Zrazu sa telo začalo meniť, rozložené tkanivá sa začali spájať do jedného celku a oblepovať kostru. O pár sekúnd bolo telo skoro ako živé. Teraz som začala rozmýšľať nad útekom, no nohy ma neposlúchali. Zhypnotizovane som sledovala dianie v rakve. Zrazu dole niečo zažiarilo, dvoje tmavozelené oči. Vtom sa tá hora tkanív pohla a posadila sa. Začala ku mne vystierať ruky. Prsty sa mu zarývali do hliny, škriabal sa hore, sem na zem, späť medzi živých. Už bol hore, stál na štyroch a jeho oči zhliadli ku mne. vykríkla som a začala som sa šúchať po zemi, kým ma nezastavil strom. Oživená mŕtvola sa rýchlymi pohybmi valila ku mne. Pritisla sa ku mne, ovanul ma hnilobný zápach, stuhla som od hrôzy. Mohla som mu hladieť rovno do očí, no už som nebola očarená, v žilách mi tuhla krv.
"Toto telo mi môže slúžiť len dnes, v túto noc... preto si tu, aby si mi dala svoju telesnú schránku a ja...budem môcť žiť."
Ústa sa mu skrivili do úškľabku. Po lícach mi začali tiecť slzy, v hlave vládol iba jeden veľký zmätok. Kričala som, ale nikto ma nepočul. A aj keby, nikto by neprišiel. Utekať by bolo zbytočné. Vedela som, že to je koniec. O ruku sa mi obtrel jemný zvierací kožúšok. To, že som tu nebola celkom sama ma aspoň trochu povzbudilo. Podarilo sa mi vymaniť spomedzi mŕtvoly a stromu. Najprv som sa pohybovala len na štyroch, napokon sa mi podarilo vstať a utekať. Po pár metroch som zastala a pozerala som do tmy. Nič sa nehýbalo. Ozval sa však šialený vreskot zvieraťa.

Ráno farára z obce zavolali na cintorín, pretože tu našli jeho dobrú kamarátku. Úplne prestala rozprávať a nebola schopná sa o seba postarať. Hrobár ju našiel pri raňajšej obhliadke pri jednom z pomníkov. Farár neveriacky pozeral na to, čo zostalo z jeho priateľky. Už sa asi nikdy neporozprávajú o starých historkách a novinkách z dediny. Vtedy si však všimol kocúra pri jej nohách a stuhol hrôzou, keď ho prebodli obrovské smaragdové oči.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz