close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Únor 2012

Smaragdové oči

26. února 2012 v 19:01 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Po dlhšom čase opäť nejaké poviedka. Včera som sa večer nudila a mala som jednoducho chuť písať. K tomu som počúval trochu hrôzostrašnú hudbu, a tak vznikla táto poviedka. :)

oknami sa vlnila pokojná noc, na nebi žiarili hviezdy a mesiac v splne plnil úlohu svetla. Občas sa ozval šuchot lístia na stromoch, rýchlo sa strácajúce kroky človeka, ktorého ste videli skôr ako tieň. I tak to bol zázrak, keď okolo prešiel niekto živý. V dnešnú noc vystrčí nos z teplého domova málokto. A práve to mi vyhovovalo. Síce túto dedinu a jej mentalitu neznášala, no teraz som bola rada, že sa tu ľudia na dušičky boja opustiť svoje obydlia. Už som kráčala 20 minút a za tú dobu po ceste neprešlo jediné auto. Bolo niečo po jedenástej, preto sa každý, kto ešte bol vonku tak ponáhľal. Do polnoci sa museli stihnúť vrátiť do bezpečia. Všimla som si pár zvedavých pohľadov okoloidúcich, akurát som sa na nich zasmiala. Ich vystrašené tváre hovorili za všetko. Možno sa o sebe zajtra dozviem niečo zaujímavé, klebety sa tu šíria rýchlo. V domoch sa už ani nesvietilo, všetci ležali po uši zakrytí paplónmi. Vedela som, že ani dnes sa vonku nemám čoho báť. Mala som iba jediný cieľ, túžbu, ktorú si chcem splniť už tak dlho. Až dnes je ten správny deň, keď je tá najväčšia pravdepodobnosť, že sa mi to podarí. Cesta sa mi zdala nekonečná, chvíľami som v tme strácala orientáciu, no vždy som sa rýchlo našla. Po čase si aj oči privykli na tmu. Už teraz moje srdce splašene pulzovalo, je to tak blízko, dnes sa naplní môj sen. Všetko sa to začalo pred 7 mesiacmi.
Rada som svoj voľný čas trávila s miestnym farárom. Nikdy som nebola veriaca, ale zbožňovala som jeho rozprávanie. Často mi rozprával rôzne fantastické príbehy, ktoré sa vraj zakladali na pravde, je veľmi poverčivý. Povedala by som, že tieto temné historky boli jeho záľuba. Vedel o každom nešťastí v tejto dedine. Navyše mal vedel príbehy perfektne podať. Keď sme večer sedeli u neho v malej kuchynke a za oknami fučal vietor, neraz mi z jeho slov prešli zimomriavky po chrbte. Aj keď som jeho príbehy milovala, považovala som ich za príliš neuveriteľné na to, aby som im uverila. Vedela som, že on im verí a nechcela som mu odvrávať, ale ja som im neverila ani trochu. Nevedela som, že svoj názor niekedy zmením.
Veľakrát som s ním chodila na návštevy, ak potreboval niečo vybaviť. Po ceste mi vždy stihol niečo zaujímavé vyrozprávať. Takto sme raz kráčali k jednému z domov, kde bola potrebná jeho návšteva. Bol slnečný deň, vetrík len príjemne pofukoval. Farár bol trochu nesvoj, vyzeral byť nervózny, spočiatku som to pripisovala teplote. Cesta bola veľmi dlhá. Ocitli sme sa v časti, kde som si myslela, že už žiadne domy nie sú. Prechádzali sme cez dlhú roľu a zastali sme až pred lesom. Stál tu malý utešený domček, bol však značne zanedbaný. Olupovala sa z neho farba, okná boli zafúľané a strecha mala tiež už svoje najlepšie roky za sebou. Pár metrov pred domom sme zastali. Pozrela som na farára, ktorý očividne trochu váhal, či vojsť alebo utekať naspäť do dediny. Nechápala som jeho rozpaky, i keď vo mne tento zabudnutý dom optimistický dojem neurobil. Pokynul mi, aby som ho nasledovala. Vyšiel po schodoch ku vchodovým dverám, tam zastal a otočil sa ku mne.
"Ach, dieťa, nechcel som ťa sem brať so sebou, no tiež som tu nechcel ísť sám."
Mne vôbec nevadilo robiť spoločnosť tomuto postaršiemu mužovi, ktorý sa mi za moju spoločnosť odplácal rozprávaním zaujímavých historiek. Len som sa naň jemne usmiala, jeho tvár zostala stuhnutá. Otočil sa opäť ku dveriam, chvíľu na ne hľadel až sa nakoniec prežehnal. Videla som ako sa modlí otčenáš a potom siahol do kapsy svojho rúcha. Vytiahol z neho malú fľaštičku so svätenou vodou. Zavolal ma k sebe a na čelo mi spravil krížik. Prekvapene som na neho pozrela, jeho tvár mi však napovedala, že nemám nič namietať. Ruku položil na klúčku a dvere sa s vŕzgotom otvorili. Ocitli sme sa v malej miestnosti. V rohu ležal stôl s dvoma drevenými jednoduchými stoličkami. Naľavo od nás stála kuchynská linka a piecka, akú som videla naposledy asi u mojej prababky, keď som mala 3 roky. Skoro všetko bolo pokryté prachom, vyzeralo to tu prázdne, nikde ani náznak ľudskej prítomnosti. Začudovane som pozrela na farára, nemohla som sa dočkať, kedy mi povie viac o tomto mieste. Z miestnosti viedli ďalej jedny dvere. Farár si ma skoro vôbec nevšímal, neustále sa prežehnával a krúžil pohľadom po celej miestnosti. Do každého kúta nafŕkal svätenú vodu. Nevedela som, či sa tu mám začať báť alebo už predsa starne, a tak je trochu úzkostnejší. Hypnotizovane som pozerala na dvere do druhej miestnosti, čakala som však na farára, aby spravil prvý krok on. Po ďalšom otčenáši sa vybral smerom ku dverám. Opäť sa prežehnal až potom ich otvoril. Pred nami sa objavila malá miestnosť s ustlanou posteľou. Posteľ bola stará, na pohľad držala iba silou vôle, no na nej ležalo niečo zaujímavejšie. Plachta a pod ňou sa črtalo niečo ako...mŕtve telo. Zarazene som stála a pozerala na tú vec. Všimla som si otca, opäť svätil celú miestnosť a neustále sa prežehnával. Pozrela som si celú miestnosť, v ďalšom rohu bol menší stôl. Na ňom ležali sviečka a množstvo papiera. Hneď vedľa stola stála knižnica plná starých kníh. Názvy kníh boli v latinčine, v jazyku, ktorému som nerozumela. Medzitým som si všimla, že sem niekto vošiel. Otec hneď zamieril do prvej miestnosti, počula som ako sa tam s niekým rozpráva. Využila som jeho neprítomnosť, podišla som ku stolu. Prezerala som si hŕbu papierov, no nebolo na nej nič, čomu by som rozumela. Zamrazilo ma pri pomyslení, čo leží hneď vedľa mňa. Zároveň som však bola touto vecou priťahovaná. Pomaly som sa blížila k posteli. Stála som a nemo sa dívala na bielu plachtu. Zistila som, že moja ruka sa približuje. Nedokázala som ju zastaviť, moja zvedavosť bola nevýslovná. Ruka sa mi triasla, no cítila som, ako sa mi medzi prstami zachytil okraj plachty. Opatrne som ho dvíhala, zbadala som končeky gaštanových vlasov. Pokračovala som ďalej, predo mnou sa zrazu objavilo bledé zamatové čelo a hlboké smaragdové oči. Vtom na mňa niekto skríkol. Strhla som sa, farár ku mne splašene pribehol a okamžite napravil plachtu. Zmätene som naň hľadela, prežehnával sa a modlil. Zarmútene na mňa pozrel a pomazal mi čelo svätenou vodou. Hneď na to ma schytil za ruku a viedol ma preč. Pozdravili sme narýchlo návštevníkov a priam sme trielili von na vzduch. Zastavili sme sa až ďaleko od domu. Otec sa mňa otočil, v jeho očiach sa odrážalo zúfalstvo.
"Prečo si to chcela urobiť? Pre lásku božiu, ty nevieš, čo bol ten človek zač!"
Priestor prebodlo ticho, iba sme nemo na seba hľadeli. Ani nemal tušenia, akú zvedavosť svojimi slovami vo mne prebudil. Prinútila som ho, aby mi všetko u neho večer vyrozprával. Najprv namietal, no napokon sa mi podvolil.
"Dobre, poviem ti to, ale len pre tvoju výstrahu."
Keď vyšli prvé hviezdy, otec začal pri čaji rozprávať svoj príbeh.
"Ten dom ma hroznú minulosť. Iste sa doň nik nenasťahuje a on spráchnivie a zmizne z povrchu zemského. Ale tak je to vlastne dobre. Je to nešťastné miesto, odkedy stojí. Hneď v prvej rodine, ktorá tam bývala sa stala vražda. Žil tam manželský pár s tromi deťmi, dvoma dievčatkami a chlapcom. Najstaršia z nich jednej chladnej noci vyvraždila celú rodinu. Bol to hrozný pohľad. V tej dobe sa už nezvyklo odsudzovať na trest smrti, no vtedy sa spravila výnimka. Počul som o jej poprave od svojho predchodcu. Keď ju viedli k šibenici smiala sa, bol to smiech blázna, oči jej žiarili zvrátenou radosťou. Nikto tam dlho nebýval, no napokon sa tam nasťahovala jedna staršia žena so svojím synom. Bol to starý mládenec, v dedine ho však mali všetci radi. No jedného dňa prišiel domov, podrezal psa i mačku, ktorá patrila jeho matke a napokon zavraždil aj ju. Nikto tomu nedokázal uveriť, veď predtým to bol tak dobrý chlapec. Ale ten dom, ten je prekliaty. Sídli v ňom samotný diabol, čaká na svoje obete a potom sa im jednej hroznej noci vkradne do mysle. Nikto neveril, že tam ešte niekto niekedy bude bývať. Ale za pár rokov prišiel tento mladík. Na prvý pohľad z neho nešlo nič dobrého, ona sa vyhýbal ľuďom a oni sa stránili jeho. Povráva sa, že to bol čarodej. Videla si jeho knihy? Mágia. Prosím, zabudni na to miesto a nikdy tam už nevstúp. "
Ubehli týždne od tohto zážitku, ale ja som zabudnúť nemohla. V noci, keď som zavrela oči, videla som jeho žiarivé smaragdy. Sršal z nich život, nie tá ponurá nehybnosť ako vtedy. Snažila som sa naň nemyslieť, ale stále ma to k nemu priťahovalo. Tie kúzelné oči! Nepoznala som jeho celú tvár, to ma trápilo. Všemožne som zaháňala myšlienky a nápady, ako zistiť viac. No nevydržala som to a jedného dňa som sa odhodlala navštíviť ten dom znova. Cestu som si pamätala, divila som sa tomu, ale bolo to tak. Srdce mi začalo divoko tĺcť, keď som sa približovala k vchodovým dverám. Dlho som pri nich stála a zvažovala, obzerala som sa okolo seba či ma niekto nevidí. Po dlhej chvíli som dvere otvorila. Všetko bolo rovnaké, akurát tu ležalo viac prachu. Moje kroky viedli hneď do druhej izby. Posteľ už bola samozrejme prázdna. Trochu ma to sklamalo, no v nemohla som čakať, že ho tu nechajú. Napokon mi to tak nevadilo, bola som zvedavá na ostatné veci v izbe. Išla som rovno k stolu, sadla som si na starú rozheganú stoličku a začala som sa prehŕňať v papieroch. Všetko, čo na nich bolo napísané, boli pre mňa iba nezrozumiteľné záhadné znaky. Pod ťažítkom, čo ležalo na stole som však objavila niečo zaujímavejšie. Jeho fotku. Roztrasenými rukami som ju vytiahla spod ťažítka. Bol nádherný, tak ako v mojich snoch. Myslela som si, že si jeho podobu iba vymýšľam, ale nie, bol to on. Vlastne som tu už nič viac nepotrebovala, fotku som si strčila do vrecka na rifliach a trielila som odtiaľ preč. O tej noci však už moje sny neopustil...
Preto teraz kráčam nocou, smerom k cintorínu. Viem, čo musím urobiť. Z tmy sa predo mnou vynorila brána cintorína. Čakala by som, že bude zamknutá a omotaná reťazami. No nič z toho som nevidela, brána bol pootvorená. Neverila som v temné sily, ktoré by ju pre mňa otvorili, i keď mágia bola jedna z vecí, na ktoré som sa dnes musela spoliehať najviac. Do areálu cintorína som sa dostala jednoducho, musela som však vybrať baterku, aby som zbytočne medzi hrobmi neblúdila. Kráčala som rovno krížom cez cintorín, vedela som, že jeho hrob nájdem až kdesi vzadu. Nemala som strach, i keď nebolo príjemné prechádzať pomedzi staré pomníky vrhajúce všakovaké tiene. Ani raz som však nepomyslela na útek. Niekde v strede sa ku mne pripojil čierny kocúr. Najprv som mu nevenovala veľkú pozornosť, no sprevádzal ma, zdalo sa, že ma nasleduje. Snažila som sa nevnímať jeho prítomnosť, no stále som cítila, že ide rovno za mnou. Krátko pred polnocou som konečne prišla na to miesto. Tri neoznačené hroby: mladé dievča, starý mládenec a ty. Všetci pohromade. Pokľakla som si k hrobu, na ktorom bolo najčerstvejší dátum. Dlaňou som pohladila hlinu, mala som chuť ju vlastnými rukami rozhrabať a vyslobodiť ho. No plán bol iný. Všetko bolo nachystané, zapálila som dve sviečky a z batoha som vytiahla zaprášený zväzok. Našla som v ňom množstvo rituálov a medzi nimi aj návod, ako prebudiť mŕtveho. Nevedela som síce, čo mám očakávať, ale musela som to urobiť. Moja túžba sa stala nezvládnuteľná.

Konečne odbila polnoc, zvonenie kostolných zvonov sa ozývalo do diaľky. Prišla moja chvíľa, zhlboka som sa nadýchla a čítala som slová z knihy. Kričala som z plnej pľúc snažiac sa prekričať zvony. Zostalo ticho, nič sa nedialo. No po chvíli sa dvihol hustý vietor a do tváre mi nafúkal pramene vlasov. Všemožne sa snažila odstrániť vlasy z môjho výhľadu. Môj zrak zaznamenal niečo neuveriteľné, vietor odvieval hlinu až odkryl drevenú rakvu. Potom vietor stíchol...Noc ponorenú do ticha narušil lomoz, na rakve sa vytrhli pánty a ona sa otvorila. Vzrušením som nedýchala, hlavou mi vírili myšlienky, oči stále nedokázali spracovať celý ten výjav. Meravo som hľadela na mŕtvolu v rozklade. Chvíľami sa mi dvíhal žalúdok, nedokázala som sa ani hnúť. Zrazu sa telo začalo meniť, rozložené tkanivá sa začali spájať do jedného celku a oblepovať kostru. O pár sekúnd bolo telo skoro ako živé. Teraz som začala rozmýšľať nad útekom, no nohy ma neposlúchali. Zhypnotizovane som sledovala dianie v rakve. Zrazu dole niečo zažiarilo, dvoje tmavozelené oči. Vtom sa tá hora tkanív pohla a posadila sa. Začala ku mne vystierať ruky. Prsty sa mu zarývali do hliny, škriabal sa hore, sem na zem, späť medzi živých. Už bol hore, stál na štyroch a jeho oči zhliadli ku mne. vykríkla som a začala som sa šúchať po zemi, kým ma nezastavil strom. Oživená mŕtvola sa rýchlymi pohybmi valila ku mne. Pritisla sa ku mne, ovanul ma hnilobný zápach, stuhla som od hrôzy. Mohla som mu hladieť rovno do očí, no už som nebola očarená, v žilách mi tuhla krv.
"Toto telo mi môže slúžiť len dnes, v túto noc... preto si tu, aby si mi dala svoju telesnú schránku a ja...budem môcť žiť."
Ústa sa mu skrivili do úškľabku. Po lícach mi začali tiecť slzy, v hlave vládol iba jeden veľký zmätok. Kričala som, ale nikto ma nepočul. A aj keby, nikto by neprišiel. Utekať by bolo zbytočné. Vedela som, že to je koniec. O ruku sa mi obtrel jemný zvierací kožúšok. To, že som tu nebola celkom sama ma aspoň trochu povzbudilo. Podarilo sa mi vymaniť spomedzi mŕtvoly a stromu. Najprv som sa pohybovala len na štyroch, napokon sa mi podarilo vstať a utekať. Po pár metroch som zastala a pozerala som do tmy. Nič sa nehýbalo. Ozval sa však šialený vreskot zvieraťa.

Ráno farára z obce zavolali na cintorín, pretože tu našli jeho dobrú kamarátku. Úplne prestala rozprávať a nebola schopná sa o seba postarať. Hrobár ju našiel pri raňajšej obhliadke pri jednom z pomníkov. Farár neveriacky pozeral na to, čo zostalo z jeho priateľky. Už sa asi nikdy neporozprávajú o starých historkách a novinkách z dediny. Vtedy si však všimol kocúra pri jej nohách a stuhol hrôzou, keď ho prebodli obrovské smaragdové oči.

Život počas viktoriánskej éry

24. února 2012 v 8:08 | Gracia Deborah MayFair |  Viktoriánska éra
To, ako ste žili, záviselo najmä od toho do akej sociálnej triedy ste patrili. Môžeme začať tými najchudobnejšími. Tí, ktorí nemali ani prácu, ani domov, žili v chudobincoch. Bolo to veľmi deprimujúce žiť na tomto mieste. Ľudia museli nosiť rovnaké uniformy, aby sa ich na ulici dalo rozpoznať, takže každý vedel, že sú z chudobinca. Celý deň sa tu pracovalo, zvyčajne to boli veľmi nepríjemné alebo veľmi ťažké práce. Pracovali tu aj deti. Rodiny boli oddelené, čiže nežili spoločne. Jedlo tu tiež nebolo bohvieaké, na raňajky zvyčajne dostali chlieb so syrom a to isté i na večeru. Raz za čas namiesto toho mali kašu. Na obed si "pochutili" na ryži a zelenine, výnimočne dostali aj mäso. Tiež museli dodržovať množstvo pravidiel. Napríklad nesmeli robiť hluk, ak bolo prikázané byť ticho. Za hluk sa považovalo, aj keď ste sa rozprávali, aj v prípade, že iba sám so sebou. Potrestaní ste boli, ak ste boli v inej časti budovy bez povolenia, alebo ste nespravili svoju prácu. Chudobinec bol postrachom pre všetky deti a chudobné rodiny. V chudobincoch deti často zomierali na šarlach, detskú obrnu a TBC.




Veľmi ťažký život mali aj chudobné rodiny a rodiny žijúce na ulici. Nielen rodičia museli pracovať, ale aj malé deti. Pre ich zamestnávateľov to bolo výhodné, pretože deti mali menšie výplaty. Často robili veľmi ťažké práce, pri ktorých mohli kedykoľvek prísť k zraneniu alebo dokonca zomrieť. Keď pracovali ako kominári, používali ich vo veľmi úzkych komínoch, kde sa dospelí nedostal. Niekedy sa stávalo, že sa dieťa zaseklo a zadusilo sa. Ak sa dostalo von, malo zranené kolená a ruky. V továrňach deti čistili stroje, no to všetko za chodu prístroja. Veľa deti pritom prišlo o prsty alebo ich vtiahol stroj a zomreli. Deti pracovali aj v uholných baniach, kde prichádzalo k najviac úrazom. Množstvo detí zomrelo pri výbuchu alebo bolo rozmliaždené povrchovým vagónom. V baniach bolo od roku 1847 zakázané zamestnávať deti do 10 rokov a v továrňach platil zákaz od roku 1833, že tu nesmeli pracovať deti do 9 rokov.


Každá rodina (prirodzene okrem chudobných rodín), mala nejaké služobníctvo. Najdôležitejší bol kuchár a čašník. Komorník otváral dvere návštevám, kuchár sa staral o dostatok jedla a slúžky sa starali o čistotu v domácnosti. Väčšina služobníctva žila svoj rodinný život s rodinou, pre ktorú pracovala. Táto práca bola dosť populárna, pretože ste mali zaobstarené ubytovanie, stravu a šatstvo.

V tomto obbodí bol rodinný život veľmi dôležitý, rodina mala väčšinou okolo 5-6 ľudí. Hlavou domácnosti bol otec. Každý člen rodiny musel poznať "svoje miesto". Otec bol zvyčajne prísny a nikto mu nesmel ovrávať. Deti ho oslovovali "sir". Matka sa vôbec nemusela starať o varenie, pranie alebo upratovanie. Jej úlohou bolo naplánovať večeru, udržiavať vzťahy s priateľmi. Výchova bola veľmi dôležitá, rodičia sa snažili, svoje deti vychovať tak, aby rozoznávali rozdiel medzi zlom a dobrom. Ak spravilo niečo zlé, potrestané bolo "pre jeho dobro".


Do roku 1891 bolo školstvo platené. V tomto období sa prišlo s myšlienkou, že do školy boli mali chodiť všetky deti, aj tie chudobné. Bohaté deti sa zvykli učiť doma do svojich 10 rokov a potom odišli na školu. Dievčatá sa učili iba doma s vychovávateľkou. Veľa škôl vybudovala cirkev. Vo vtedajšej škole bolo v jednej triede aj 70-80 žiakov a učitelia boli veľmi prísni. Deti sa učili najmä čítať a písať, raz do týždňa mali aj zemepis, dejepis a spev, dievčatá sa učili šiť. Každý školský deň sa začínal modlitbou a potm sa učilo od 9 do 12 doobeda. Zvyčajne sa deti odišli najesť domov a vrátili sa na poobedňajšie vyučovanie od 2 do 5 večer.


Vďaka rozvoju, ktorý Veľká Británia zaznamenala v tomto období a železniciam, začali chodiť rodiny na dovolenky. Populárna sa stala aj literatúra, medzi najobľúbenejších autorov patrili Charles Dickens, Robert Lewis Stephenson a HG Wells. Oveľa viac sa začalo chodiť tiež do divadla. Toto obdobie je známe svojou morálkou. Každý váš prešlap sa ihneď rozniesol a mohli ste očakávať výsmech. Personál v domoch sa občas mohol s povolením večer zabaviť spolu so svojimi zamestnávateľmi. No hneď ráno sa jeho nadriadení zmenili na rovnako prísnych ako predošlý deň ráno.

Život bohatých ľudí a rodín strednej triedy bol veľmi ľahký, dalo by sa povedať, skoro rozprávkový. Narozdiel od nich, život chudobných rodín a detí bol veľmi ťažký. Tieto sociálne rozdiely boli počas tejto éry obrovské.

Richard Cavendish - Dejiny mágie

23. února 2012 v 14:19 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Dejiny mágie sú najpopulárnejšie dielo tohto britského spisovateľa. Mágia ľudstvo sprevádza už od dávnych dôb. Viera v ňu pretrvala až do súčasnosti. Cavendish v tejto knihe mapuje vývin mágie od Starovekého Ríma až do dneška.

1. časť je o Starovekom Ríme. Dočítate sa o vyššej mágii, Rímskom náboženstve a mágii, liečiteľstve, snoch a čarodejníctve, astrológii a veštení)
2. časť je o období kresťanstva a stredoveku. Dozviete sa o mágii cirkvi, runách a druidoch, židovskej tradícii, alchýmii, astrológii, mágii, čarodejníctve a kúzelníctve.
3. časť je o renesancii a hone na čarodejnice. Spomínajú sa tu Rosekruciáni a pravdaže hon na čarodejnice.
4. časť sa nazýva moderné oživenie. Týka sa 18. storočia, Crowleyho a ďalšieho vývoja mágie.

Myslím, že táto kniha je užitočná pre každého, koho mágia zaujíma. Veľakrát z tejto knihy čerpám pri písaní článkov. Tento autor napísal aj ďalšie diela o mágii, tarote a artušovských legendách.


PLACEBO

23. února 2012 v 13:53 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Placebo je jedna z ukážok, akú silu má ľudská myseľ. Ako je možné, že neúčinná látka pomôže uľaviť od bolesti, zahnať migrénu či dokonca liečiť rakovinu! Placebo nemusí mať nutne formu tabliet, môže to byť krém, injekcia, laserový paprsok nahradený neúčinným červeným svetlom alebo len obyčajný cukrík. Je až neskutočné, že obyčajný neúčinný "liek" môže mať rovnaký vplyv na ľudský organizmus ako drahé lieky. Väčšinou, ak pacient verí v účinok placeba, jeho stav sa začne zlepšovať. Keď však zistí, že je to iba neúčinná látka, stav sa prestane meniť alebo sa zhorší. No niekedy netreba ani vieru pacienta, aby placebo zafungovalo. Naše očakávanie, že nám placebo pomôže po podaní naštartuje v organizme reakciu, ktorá vedie k uzdraveniu. Liečenie s pomocou placeba by bolo odteraz skutočne jednoduché a navyše málo nákladné. Ale aj toto má svoju tienistú stránku - nocebo.
Prvýkrát túto odvrátenú tvár placeba opísal Walter Kennedy v roku 1961. Tak ako môže naša viera pomôcť liečbe, môže jej aj uškodiť. Ak očakávame negatívny vplyv lieku tak sa aj dostaví. Veľakrát sa tento efekt spája s voodoo a prekliatím. Ak prekliaty človek verí, že ho niekto preklial a zomrie, veľakrát naozaj ochorie a skoná. To bol aj prípad muža z Alabamy. Pri prechádzke cintorínom stretol majstra voodoo, ktorý ho preklial a povedal mu, že zomrie. Muž skutočne ochorel a dostal sa do nemocnice. Doktor sa náhodou dopočul o príhode z cintorína. Pacientovi aplikoval veľkú injekciu, po ktorej sa povracal. Medzi jeho zvratky dal jaštericu a oznámil mu, že ho zvnútra vyžierala, no teraz už je zdravý. Muž o pár dní opustil nemocnicu. Toto je lepší prípad, ale nie vždy je koniec dobrý. Keď pacient verí, že sa nevylieči a zomrie, často to tak skutočne skončí. No nocebo efekt môže často nastať aj u človeka, ktorý číta vedľajšie účinky na príbalových letákoch liekov. Vtedy je väčšia pravdepodobnosť, že sa u neho nejaké vedľajšie účinky aj prejavia.
Placebo je aj naďalej fascinujúcou témou pre výskumy.


Stanfordský väzenský experiment

21. února 2012 v 20:59 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
V roku 1971 tím vedený psychológom Philipom Zimbardom vytvára v pivničných priestoroch Stanfordskej univerzity napodobeninu väznice. Pomocou inzerátov hľadá dobrovolníkov do jeho experimentu. Prihlási sa 75 ľudí a z toho sú vybraní 24. Z 12-tich z nich spravia väzňov a zvyšných dvanásť dozorcami. Tím vybral iba psychicky vyrovnaných a bezproblémových jedincov. Do väznice nastúpili 7 väzni a 7 dozorcovia, ostatní sú náhradníci. Zmyslom celého experimentu bolo zistiť, ako sa budú správať normálni zdraví ľudia, ak im pridelíme role. Väčšina z nás si pomyslí, že by sa správali ako obyčajne. No výsledok je omnoho šokujúcejší.

14. augusta 1971 sa uskutoční nástup trestancov do väzby. Všetko bolo veľmi dobre premyslené, zatknutí sú v blízkosti svojich domovov a so zaviazanými očami sú prevezení do provizornej väznice. Tu sú fotografovaní, odoberú sa im odtlačky prstov, sú vyzlečení a musia sa podrobiť osobnej prehliadke. Väzni dostávajú hrubé haleny a nemajú povolené nosiť spodné prádlo. Namiesto oholenia hlavy majú na hlave natiahnutú nylonovú pančuchu, aby bola potlačená ich identita. Dozorcovia dostanú unifotmu, obušok a slnečné okuliare. Potom sa určia pravidlá:
  • fyzické násilie je zakázané
  • počas doby odpočinku, mimo celu, po zhasnutí svetiel a pri jedení nemôžu väzni rozprávať
  • väzni sa oslovujú pridelenými číselnými kódmi, dozorcov oslovujú "pán nápravný dôstojník"

Dozorcom povolia po smene odísť domov. Hneď v prvú noc sa však ukáže, ako sa vžili do svojej role. O pol tretej v noci zobudia trestancov pod zámienkou sčítania. Tieto nástupy zopakovali aj párkrát za noc a vždy sa spájali s ponižovaním väzňov. Väzni spočiatku nebrali zmenu v správaní dozorcov veľmi vážne, ale na druhý deň sa vzbúria, zabarikádujú sa vo svojich celách. Dozorcovia na nich zoberú hasiace prístroje. Za trest väzňov vyzlečú a zoberú im postele. Len traja, ktorí sa vzbury nezúčastnili dostali privilegovanú celu. Dostávajú lepšie matrace, jedlo a lepšie sa s nimi zaobchádza. Dozorcovia úplne zabúdajú, že v normálnom živote sú rovnocenní väzňom. Trestanci smú na toaletu iba s povolením. Dozorcovia sa s väzňami zahrávajú a štvú ich proti sebe. Jeden z trestancov musí byť vymenený potom ako sa rozbehol hlavou oproti stene. Dozorcovia sa s každou hodinou menia. Niektorí vo väzení trávia všetok svoj voľný čas a ponižujú väzňov. Stále vymýšľajú nové spôsoby, ako im ubližovať. Každú chvíľu vymieňajú väzňov, pretože tí to už nezvládajú. Zdá sa, že si vôbec neuvedomujú, že po celý čas majú možnosť od experimentu odstúpiť! Po 6-tich dňoch si Zimbardo uvedomil, že je to už skutočne neúnosné, a tak experiment predčasne ukončil. Je neuveriteľné, ako sa z obyčajných ľudí, ktorí nemajú nijaké saditistické sklony, stali zvrátené beštie. Tento experiment poukazuje na to, ako sa človek pod vplyvom moci dokáže zmeniť. Zdá sa, že krutosť jedinca nie je daná jeho povahovými vlastnosťami. V tyrana sa môže zmeniť každý z nás.

Zimbardo priznáva, že sa mu experiment vymkol z rúk. Tiež sa nechal pohltiť dianím vo väznici a iba nečinne sledoval situáciu, i keď mal už dávno zasiahnúť. "Ľudská myseľ má moc vytvoriť nebo z pekla alebo peklo z neba", takto začína jedna zo Zimbardových kníh venovaná zlu. Ľudia sa nerodia zlí alebo dobrí, vplýva na nás prostredie a situácie, do ktorých sa dostávame. Každý si myslí, že by takýchto krutostí nebol schopný. No čo by sa stalo, keby sa vám do rúk dostala moc? Ste si istý, že zostanete rovnaký?




R. G. Jarmon a R. A. Moody - Cesty duše

18. února 2012 v 20:52 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Prednedávnom sa na mňa odvšadiaľ začali sypať články o reinkarnácii. Síce ma táto téma donedávna ať tak nezaujímala, začala som sa jej venovať. Predhovor tejto knihe napísal R. A. Moody, ktorého knihu "Život po živote" určite poznáte alebo ste o nej aspoň počuli. R. G. Jarmon je psychoterapeut a vo svojom povolaní využíva u nás neobvyklú metódu liečby - hypnotickú regresiu.
V 1. časti knihy sa dozviete, ako sa k tomuto spôsobu dopracoval. Ako väčšina lekárov, spočiatku tento psychiater v reinkarnáciu neveril, lenže to sa časom zmenilo.
V 2. časti sa stretneme s viacerými jeho prípadmi. Hypnóza sa ako spôsob liečby využíva už veľmi dlho, no bohužiaľ, v súčasnosti sa používa len málo, čo je prekvapujúce. Väčšina ľudí podstupuje hypnotickú regresiu, aby našli a odstránili dôvody ich terajších problémov vzniknutých v minulom živote.
V 3. časti si prečítate o masovej regresii a posadnutosti zlým duchom.
Kniha ma zaujala a čítala sa skutočne ľahko. Neviem, či je to tým, že som tieto dve diela čítala krátko po sebe, ale niektoré teórie R. G. Jarmona v oblasti reinkarnácie mi pripomenuli myšlienky anjelov z knihy "Rozhovory s anjelmi". Regresia je iste veľmi fascinujúci zážitok. Je len na nás, či v minulé životy uveríme alebo nie.


Alexa Krieleová - Rozhovory s anjelmi o zmysle života

18. února 2012 v 20:41 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Jedna z kníh, ktorá ma dosť zaujala a prinútila ma zamyslieť sa nad rôznymi vecami. Napriek tomu, že autorka vyrastala v ateistickom prostredí, vo svojich 33- rokoch si uvedomila svoje nadanie pre komunikáciu s anjelmi. Táto kniha mala vzniknúť na žiadosť anjelov. Kniha sa zaoberá zmyslom života, pretože mnohí z nás ho nevedia nájsť. Žijeme v dobe, kde málokto verí, že jeho pozemská púť má nejaký zmysel. Dielo je rozdelné do 3 kapitola tie obsahujú viaceré podkapitoly. Prvá kapitola pojednáva o význame sveta ako celku, týka sa najmä stvorenia sveta. V druhej kapitole sa polemizuje o zmysle života jednotlivca. Táto kapitola je najdlhšia a pre každého asi najzaujímavejšia. Každý z nás chce určite vedieť, aký cieľ má utrpenie, ktoré nás každý deň stretáva, či už ide o vojny, vraždy, choroby a úmrtia našich blízkych. Anjeli vyvracajú mnohé mýty, ktoré vznikli, napríklad ak ste chorý je to odplata za váš zlý skutok. Nie je to tak. Ale aj veľa rôznych mýtov o Bohu. Táto časť by vám mala pomôcť prežiť svoj život plnohodnotne, tak aby ste si na konci mohli povedať, že to stálo za to a malo to nejaký význam. A niečo sa dozviete aj o reinkarnácii. Na tretiu kapitolu som bola veľmi zvedavá, týka sa zmyslu svetových dejín. Veľa z nás sa pýta: Aký dobrý význam mala mať pre ľudstvo 2. svetová vojna, inkvizícia a vlastne všetky rany, ktoré boli ľudstvu uštedrené? Práve toto sa anjeli snažia vysvetliť v tejto časti. Dozviete sa aj, aký podiel má vlastne Boh na dianí na svete.
Zo začiatku som si nevedela zvyknúť na to, že myšlienky uverejnené v knihe majú patriť anjelom. Napokon som sa cez to nejako preniesla a knihu som si prečítala. Myslím, že mi táto kniha veľa dala a naučila ma pozerať sa na veci aj z iného uhla. Zatiaľ sa síce nedokážem stotožniť so všetkými jej myšlienkami a stále mám veľa otázok, no spravila som vo svojom duchovnom vývoji pokrok. Tí, čo sa tiež pýtajú na zmysel svojho pozemského bytia, by si mali túto knihu tiež prečítať. Pravdaže, záleží od každého z nás, čo si z nej zoberieme, ale táto kniha vám určite dá odpoveď na nejednu vašu otázku.


11. 2. 2012

11. února 2012 v 23:17 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Je to hrozne blbé, ale chystám sa s vami podeliť o dojmy z predchádzajúcich dní, pretože mám dobrú náladu! No, ani nie dobrú náladu, mám šialenú náladu a stále sa rehocem. To, že netuším na čom je už vedlajšie. :P
Tento týždeň mi v škole dal poriadne zabrať, alebo skôr iba jeden deň, a to štvrtok. Písomka z účtovníctva a ekonomiky v jeden deň, nič moc. Nakoniec som to nejako zvládla. I keď sa teda fakt snažím, pretože som si povedala, že koncoročné vysvedčenie bude lepšie. :) Ja viem, že si neopravím všetko, čo som chcela. No aspoň niečo vylepším. Musel by sa stať zázrak, aby sa škola u mňa dostala úplne na prvé miesto.
Dočítala som včera knihu o anjeloch, určite sem o nej niekedy napíšem. Zdala sa mi byť dosť zaujímavá, síce môj rozum sa mnohým veciam v nej vzpiera. Pre mňa je pravda niekde medzi. Veľmi by som chcela veriť v Boha, no je ešte veľmi veľa vecí, ktoré mi to nedovolia. Anjeli pre mňa existujú, no Bohu stále nerozumiem a nedokážem mu veriť. Napriek tomu som v tej knihe našla veľa vecí, z ktorých si niečo iste zoberiem aj do budúcnosti. Bola by som naivná, aby som si myslela, že vďaka tomu už úplne zabudnem na depresie a svoje "prázdne obdobia", ale iste budem šťastnejšia. Každý si je strojcom svojho šťastia, a preto musíme robiť to, čo nás napĺňa. A o to sa snažím. Ešte veľakrát budem musieť bojovať so svojími vnútornými démonmi, ale verím, že vyhrám. Nie vždy to tak vyzerá, ale človek sa musí naučiť mať nádej v svetlejšie zajtrajšky. Je skutočne vtipné, že to píšem práve ja, najväčší "realistický" pesimista pod slnkom. Presnejšie, ja to volám realizmus, vy pesimizmus. Na to, aby som mohla byť spokojná musím ešte viacero vecí zmeniť, ale to iste nebude taký veľký problém. Už sa na tom pracuje. :)
Tak dnes som nanajvýš optimistická! :) Užite si to, nabudúce to môže byť opäť inak. :P


Hazel M. Denningová - Duchovia medzi nami

11. února 2012 v 22:10 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Veľa som si od tejto knihy nesľubovala, pretože som ju len kúpila v nejakej trafike, aby som sa nenudila a mala u babky čo čítať. Nakoniec som však zistila, že je to skvelá kniha a musím povedať, že trochu aj ovplyvnila moje predstavy, čo sa týka nadprirodzena. Veľa vecí z nej som skĺbila do mojich teórií. Po prvých dvoch kapitolách som sa od nej nevedela odtrhnúť.

V prvej kapitole sa autorka venuje udalostiam týkajúcich sa špritizmu a podobne. Spomína najslávnejšie média, priekopníkov EVP a nájdete tu aj pár slov o reinkarnácii. Je to akýsi úvod do sveta nadprirodzena.
V druhej kapitole nájdete 5 príbehov o duchoch, ktorí sú na tomto svete uväznení traumou zo smrti. Väčšinou ide o duchov, ktorí si nestihli uvedomiť, že už nežijú ako ľudské bytosti.
V tretej kapitole sa stretneme s pomáhajúcimi entitami. Reč je o duchoch mŕtvych, ktorí sa rozhodli pomôcť živému človeku. Sú tu 4 príbehy.
V štvrtej kapitole sa píše o entitách, ktorým nedá pokoj pocit viny. Zvyčajne ide o vrahov. Autorka ponúka 2 príbehy.
V piatej kapitole sa dozviete niečo o zlomyseľných entitách. Áno, aj také existujú. Niekedy ľudskú nenávisť a zlobu nezastaví ani smrť, presvedčia vás o tom 3 príbehy.
V šiestej kapitole sa píše o pravidelných dobroprajných návštevách zo záhrobia, venuje sa im 7 príbehov.
V siedej kapitole sa dozviete o 4 prípadoch, kedy duše zosnulých zostali pripútané k nášmu svetu láskou k svojim blížnym.
V ôsmej kapitole sú 3 prípady, keď zosnulí nejako pomohli svojim príbuzným.
Deviata kapitola sa venuje duchom, ktorí zahynuli násilnou smrťou, teda je o nepokojných dušiach zavraždených.
Desiata kapitola sa zaujíma o duchov držaých citovým putom. Toto citové puto vytvárajú najčastejšie príbuzní, keď sa nechcú zmieriť so smrťou svojho blízkeho.
V jedenástej kapitole sa rozoberájú zúfalé bytosti, ktoré potrebujú pomoc.
Dvanástkapitola je o vnuknutiach vo snoch. Iste ste už počuli o mnohých vynálezcoch či umelcoch, ktorých inšpirovalipráve sny.
Trinásta kapitola sa venuje pseudocuchom.
V štrnástej kapitole sa dočítate o útokoch na osobnú slobodu.
V pätnástej kapitole je príbeh o pomste, ktorá sa odohrala po 3. storočiach.
Šesnásta kapitla sa zaujíma o duchov Egypta.
Sedemnásta a osemnásta kapitola je veľmi zaujímavá, dočítate sa o prípadoch posadnutosti.
Devätnásta kapitola nesie názov Mentálna invázia na fyzickej úrovni.
V dvadsiatej kapitole na vás čakájú psychické útoky spôsobujúce závislosť, zločina alebo kliatbu
V dvadsiatejprvej kapitole sa dozviete viac o channelingu.
Dvadsiatadruhá kapitola sa venuje splývaniu s prúdom vedenia.
Potom vás už čaká iba záver a slovníček výrazov. Každému, kto sa zaujíma o duchov a nadprirodzeno túto knihu odporúčam. Je to dobrá kniha na to, aby ste sa dokázali v tom nejako porozhliadať.


claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz