Ráno som sa najedla, chcela som sa ešte rozlúčiť s anjelom, lenže od včera sa nestačil vrátiť. Bola som až príliš rozrušená očakávaním a odhodlala som sa odísť bez rozlúčky. S potešením som zistila, že som v lese, kde som kedysi s mamou chodila zbierať bylinky. Cesta z lesa mi zabrala necelú hodinu, začala som spoznávať ulice. Dva roky som ich nevidela, určite sa veľmi zmenili. Za chvíľu budem na mieste, všetko sa zmení k lepšiemu. Odpustíme si, začnem spolu nový život! Ach, dnes je šťastný deň!
Už piaty raz som zazvonila, no dnu sa nič nehýbalo. Z okna ma zvedavo začala sledovať suseda, snáď nejaká nová, nepoznala som ju. Bolo pravdepodobné, že budú v práci. Nenapadlo ma nič lepšie, ako opýtať sa jej, či ich dnes nevidela. Mohla by mi vedieť pomôcť. Zazvonila som u susedov, za dverami sa ozvali pomalé krôčiky. Spytovala som sa jej na rodinu, ktorá býva v dome naproti. Sprvu sa zatvárila rozpačito, chvíľu na mňa pozerala, až potom sa jej rozviazal jazyk.
"Nie, ten dom je už dlho prázdny. Naposledy tam bývala jedna rodina, lenže jednej noci im zomrelo dieťa, druhé skočilo tu neďaleko z mosta. Napokon sa ich matka sama obesila, otec ešte nejakú dobu žil, no nakoniec si tiež vzal život. Áno, prestrelil si hlavu. "
Nočná mora, len slová, ktoré okolo mňa preplávali a teraz sa mi ich význam začal vpíjať do mysle. Zrazu sa všetko stratilo, vedela som, že stojím v tme, je hmla a zase prší. Svet sa prestal točiť, rozpadol sa a vietor ho rozfúkal na prach. Dlho som sa nemohla pohnúť, prenikali ku mne len pre mňa nezrozumiteľné vzdialené zvuky, zvuky reality, do ktorej sa musím prebudiť. Poďakovala som susedke a utekala som preč. Ten víchor v moje hlave, poškriabal moje, ktoré zčernalo. Nikdy nezačuje: Odpúšťam ti! Už nikdy nezmyjem to znamenie na čele, neodstránim čiernotu svojej hriešnej duše. Takto to predsa nemalo byť...Mala som sa vrátiť, uzmieriť sa a spokojne žiť so svojou rodinou. Spoliehala som sa na jedinú bytosť, len tá mi môže pomôcť...
Celý deň som blúdila a bezvýsledne hľadala miesto, kde som žila ešte včera. Nikde však po ňom nebolo ani stopy. Zrazu tu bolo len zúfalstvo, ktoré ma uvrhávalo do nepríčetnosti. Líc sa mi dotkli slzy, bezcieľne som sa pretĺkala pomedzi stromy, už nikdy sa neukáže. Vtedy som zistila, že nenám kam ísť. Dnes som mala nocovať doma, tam by mali viesť moje kroky. Párkrát som ešte obišla les, vyčkávala som pri moste, no nikde nikoho nebolo. Keď som sa blížila ku vchodovým dveriam domu, všetko už bolo zahalené tmou. Spod rohožky som vytiahla kľúč, ešte stále tu bol. Na piaty pokus sa mi ho podarilo dostať do kľúčovej dierky, trvalo mi pár sekúnd, kým som sa odvážila ním otočiť. Odrazu som sa ocitla v tmavej chodbe a inštinktívne som sa nakukla do kúta. Zostalo tu len prázdno a samota, jeden starý opustený dom. Prehľadala som celý dom, no nebolo tu živej duše. Všetko zaspalo a nikto to už nemôže prebudiť opäť k životu. Zložila som sa vo svojej izbe a tu som naplno prepadla smútku. Čas sa zastavil, nebol deň ani noc. Dlhé hodiny som ležala v posteli, striedavo som plakala a zaspávala. Nemala som nič, len črepy spomienok.
Nejaký čas som žila len z vody, občas sa prešla po lese a nazbierela si nejaké ovocie tam. V meste sa mi podarilo nájsť brigádu, a tak si zarobiť niečo na živobytie. Úplne mi to stačilo, nepotrebovala som toho veľa. Kým som bola preč, v práci či na prechádzku, cítila som sa celkom dobre. Lenže doma na mňa znova dopadla všetka tá temnota. Zdržovala som sa len vo svojej izbe, do iných miestností som vstupovala len v prípade núdze. Do domu som sa vracala vždy až uprostred noci, rýchlo som prebehla tmavými chodbami, schovala sa pod paplón a zavrela oči, aby som nemusela vidieť tie tiene. Akokoľvek som sa snažila, spánok nikdy neprichádzala, keď som si to priala. Častokrát som ležala, počula som Janieno mrnčanie. Nasledovali za ním kroky, známa scéna. Ale bol to len výplod mojej chorej mysle. V poslednej dobe sa to zhoršovalo, nemohla som už skoro vôbec spávať. Prehrabala som sa lekárničkou a ponachádzala som nejaké lieky na spanie alebo na utlmenie. Nebolo ich síce veľa, ale mohli by mi stačiť.
Predvčerom som stretla bývalú susedu. Bola dosť prekvapená a vôbec ma nespoznala. Zo slušnosti som sa jej prihovorila, i keď som nemala chuť sa s ňou rozprávať. Poľutovala ma a stále vyzvedala, kde som bola doteraz. Každý ma uisťuje, že to nebola moja chyba, ale na každom vidím, že si myslí niečo iné. Videla som jej to v očiach: ty si ich zabila! Túžila som sa jej zbaviť a niekam utiecť pred jej vyčítavým pohľadom. Je jedno, čo vravia ústa, oči prezradia viac. Ochromila ma panika, určit ma pokladá za vrahyňu, áno, je to tak. Podarilo sa mi od nej dostať. Teraz som kráčala sama smerom domov. Hlas v mojej hlave sa však nedal utíšiť, nedokázala som byť dlhšie vonku. Všetci sa na mňa dívali, áno, všetci to vedia, všetci vedia, že som ich zabila. Domov som už utekala. Vbehla som rovno do kuchyňu a spravila som si coctail liekov. Hore na poschodie som už nevyšla, zaspala som na pohovke v hale. Prebudila som sa nadránom, asi okolo pol tretej. Pomaly som sa posadila a na poschodí som začula známy lomoz. Dom si žil vlastným životom, privádzalo ma to ku šialenstvu. Rozmýšľala som, či ešte nájsť nejaké lieky alebo sa pokúšať zaspať prirodzene. Zo schodiska sem privialo papier, spadol na podlahu bielou stranou nahor. Váhala som, no napokon som ho zdvihla. Obrázok som spoznala. Bola na ňon kengura s červenou čiapkou a ružovými rukavicami. Pri ľavom oku sa jej leskla slza a na jazyku mala jedinú otázku: prečo? Spoznala som v nej seba, aj ja som tak isto opustená. Opustený kvet v snehu, ktorý jediný neodkvitol a nezaspal. Áno, všetci ste ma opustili. Alebo som vás opustila ja? Nikdy som to nechcela urobiť, ale začala som sa prechádzať po dome. Zastala som v rodičovskej spálni a otvorila som dvere do šatníka. Tu sa obesila, čítala som to, v novinách bola fotka. Už som sa za teba niekoľkokrát modlila, keď som sa po ceste domov zastavila v kostole. Žiadala som vás o odpustenie. Môj anjel ma poučil, aby som sa v ťažkých chvíľach obrátila na Boha. Poslúchla som ho, no kde je tá útecha? Ja som vám odpustila, ale kedy mi to odpustíte vy? Každú noc počujem Jenny plakať, načúvam tvojim krokom, vzdialene sa ozýva vŕzganie špagátu. Občas začujem, ako si leští pištoľ. Chcela som ísť ďalej, podľa božej vôle, ibaže on ma tiež opustil. Asi si jeho milosť nezaslúžim.
Odvtedy som sa vždy pred spaním modlila, aby som sa už nemusela prebudiť. Bol to zúfalý a bolestný boj, každý východ slnka znamenal prehru a nové trápenie. Nemalo to žiaden zmysel, ale ja som verila, každý večer som dúfala, že sa to skončí. Koniec bol však stále ďaleko. V noci som sa budila aj napriek liekom, ktorými som sa pchala. Stále som ich počula, i keď som si hlavu skrývala pod vankúš a snažila sa zapchať si uši. Boli to zvuky v mojej hlave. Prestala som vychádzať z domu, celé dni som preležala alebo som sa túlala domom. Hrali sme sa na schovávačku, no vždy som musela hľadať ja. Mama sa vždy skryla do šatníka, otec sedel opretý o stenu v pivnici a Jenny sa vždy zavŕtala do perín. Pred spaním som chodila do jej izby, aby som jej povedala rozprávku. Tak to bolo i dnes v noci. Každému som sa vkradla do izby a zapriala dobrú noc. Vrátilo som sa do izby, vonku sa rozodnievalo, slnko sa opäť dralo von, aby mi ich zobralo. Nie, dnes to tak nebude. Otvorila som zásuvku, ležala v nej krásna, nová, vyleštená. A nabitá... Dnes večer už sa nemusím modliť. Sadla som si na posteľ, pritlačila si pištoľ k hlave a stlačila spúšť.
Tak tmavé je moje svetlo,
moji démoni boli takí správni, že ma tu nechali,
tak bolestný je môj boj,
ako každý večer, keď idem spať.
Počúvam svoje srdce, očakávam, že prestane biť,
ale každé ranné lúče slnka, prebudia smútok vo mne znova.