close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Prosinec 2011

Moje obľúbené veci

27. prosince 2011 v 16:03 | Gracia Deborah MayFair |  Niečo málo o mne
Toto sa týka mojich najobľúbenejších kusov oblečenia. Je pravda, že nakupovanie oblečenia ma moc nebaví, teda to záleží od obchodu. Niekde by som dokázala vyberať hodinu, takýchto obchodov je hrozne málo, asi dva. V ostatných prebehnem, čo ma zaujíma a padám preč.


Toto je jedna z mojich obľúbených, i keď ju až tak často nenosím.


Túto nosím asi najviac, moja najobľúbenejšia. Taktiež už tak vyzerá, drží len silou vôle. :D


Zatiaľ najnovší kúsok, ešte som ju ani poriadne nemala na sebe. :)

M

Mám tu sukňu rada, no nenosím ju často. Vždy keď si ju oblečiem, akurát fúka vietor.



Tak toto už nosím iba na fotenie. Síce niekedy mám šialený deň a šialené nápady, tak si ho dám aj von. :)



Momentálne moje najobľúbenejšie tričko, i keď ho občas nosím ako mikinu. :)




Spomienky na Vianoce

27. prosince 2011 v 15:44 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Len jednu vianočnú fotečku môjho milovaného chlpatého bračeka. :-* Tu je za vianočného soba. :D


A tu je hromadná fotka darčekov, ktoré som dostala od rodičov. Teda to veľké je taška, to priesvitné s fialovým okrajom je kozmetická taštička, cd je vidieť dobre, na vrchu je Sweeney Todd a pod ním Poe. A tie divné biele veci na knihách sú tí anjelikovia, len na foťáku je to dosť blbo vidieť. :D


Stratená duša III.

27. prosince 2011 v 15:25 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Ráno som sa najedla, chcela som sa ešte rozlúčiť s anjelom, lenže od včera sa nestačil vrátiť. Bola som až príliš rozrušená očakávaním a odhodlala som sa odísť bez rozlúčky. S potešením som zistila, že som v lese, kde som kedysi s mamou chodila zbierať bylinky. Cesta z lesa mi zabrala necelú hodinu, začala som spoznávať ulice. Dva roky som ich nevidela, určite sa veľmi zmenili. Za chvíľu budem na mieste, všetko sa zmení k lepšiemu. Odpustíme si, začnem spolu nový život! Ach, dnes je šťastný deň!

Už piaty raz som zazvonila, no dnu sa nič nehýbalo. Z okna ma zvedavo začala sledovať suseda, snáď nejaká nová, nepoznala som ju. Bolo pravdepodobné, že budú v práci. Nenapadlo ma nič lepšie, ako opýtať sa jej, či ich dnes nevidela. Mohla by mi vedieť pomôcť. Zazvonila som u susedov, za dverami sa ozvali pomalé krôčiky. Spytovala som sa jej na rodinu, ktorá býva v dome naproti. Sprvu sa zatvárila rozpačito, chvíľu na mňa pozerala, až potom sa jej rozviazal jazyk.
"Nie, ten dom je už dlho prázdny. Naposledy tam bývala jedna rodina, lenže jednej noci im zomrelo dieťa, druhé skočilo tu neďaleko z mosta. Napokon sa ich matka sama obesila, otec ešte nejakú dobu žil, no nakoniec si tiež vzal život. Áno, prestrelil si hlavu. "
Nočná mora, len slová, ktoré okolo mňa preplávali a teraz sa mi ich význam začal vpíjať do mysle. Zrazu sa všetko stratilo, vedela som, že stojím v tme, je hmla a zase prší. Svet sa prestal točiť, rozpadol sa a vietor ho rozfúkal na prach. Dlho som sa nemohla pohnúť, prenikali ku mne len pre mňa nezrozumiteľné vzdialené zvuky, zvuky reality, do ktorej sa musím prebudiť. Poďakovala som susedke a utekala som preč. Ten víchor v moje hlave, poškriabal moje, ktoré zčernalo. Nikdy nezačuje: Odpúšťam ti! Už nikdy nezmyjem to znamenie na čele, neodstránim čiernotu svojej hriešnej duše. Takto to predsa nemalo byť...Mala som sa vrátiť, uzmieriť sa a spokojne žiť so svojou rodinou. Spoliehala som sa na jedinú bytosť, len tá mi môže pomôcť...

Celý deň som blúdila a bezvýsledne hľadala miesto, kde som žila ešte včera. Nikde však po ňom nebolo ani stopy. Zrazu tu bolo len zúfalstvo, ktoré ma uvrhávalo do nepríčetnosti. Líc sa mi dotkli slzy, bezcieľne som sa pretĺkala pomedzi stromy, už nikdy sa neukáže. Vtedy som zistila, že nenám kam ísť. Dnes som mala nocovať doma, tam by mali viesť moje kroky. Párkrát som ešte obišla les, vyčkávala som pri moste, no nikde nikoho nebolo. Keď som sa blížila ku vchodovým dveriam domu, všetko už bolo zahalené tmou. Spod rohožky som vytiahla kľúč, ešte stále tu bol. Na piaty pokus sa mi ho podarilo dostať do kľúčovej dierky, trvalo mi pár sekúnd, kým som sa odvážila ním otočiť. Odrazu som sa ocitla v tmavej chodbe a inštinktívne som sa nakukla do kúta. Zostalo tu len prázdno a samota, jeden starý opustený dom. Prehľadala som celý dom, no nebolo tu živej duše. Všetko zaspalo a nikto to už nemôže prebudiť opäť k životu. Zložila som sa vo svojej izbe a tu som naplno prepadla smútku. Čas sa zastavil, nebol deň ani noc. Dlhé hodiny som ležala v posteli, striedavo som plakala a zaspávala. Nemala som nič, len črepy spomienok.

Nejaký čas som žila len z vody, občas sa prešla po lese a nazbierela si nejaké ovocie tam. V meste sa mi podarilo nájsť brigádu, a tak si zarobiť niečo na živobytie. Úplne mi to stačilo, nepotrebovala som toho veľa. Kým som bola preč, v práci či na prechádzku, cítila som sa celkom dobre. Lenže doma na mňa znova dopadla všetka tá temnota. Zdržovala som sa len vo svojej izbe, do iných miestností som vstupovala len v prípade núdze. Do domu som sa vracala vždy až uprostred noci, rýchlo som prebehla tmavými chodbami, schovala sa pod paplón a zavrela oči, aby som nemusela vidieť tie tiene. Akokoľvek som sa snažila, spánok nikdy neprichádzala, keď som si to priala. Častokrát som ležala, počula som Janieno mrnčanie. Nasledovali za ním kroky, známa scéna. Ale bol to len výplod mojej chorej mysle. V poslednej dobe sa to zhoršovalo, nemohla som už skoro vôbec spávať. Prehrabala som sa lekárničkou a ponachádzala som nejaké lieky na spanie alebo na utlmenie. Nebolo ich síce veľa, ale mohli by mi stačiť.

Predvčerom som stretla bývalú susedu. Bola dosť prekvapená a vôbec ma nespoznala. Zo slušnosti som sa jej prihovorila, i keď som nemala chuť sa s ňou rozprávať. Poľutovala ma a stále vyzvedala, kde som bola doteraz. Každý ma uisťuje, že to nebola moja chyba, ale na každom vidím, že si myslí niečo iné. Videla som jej to v očiach: ty si ich zabila! Túžila som sa jej zbaviť a niekam utiecť pred jej vyčítavým pohľadom. Je jedno, čo vravia ústa, oči prezradia viac. Ochromila ma panika, určit ma pokladá za vrahyňu, áno, je to tak. Podarilo sa mi od nej dostať. Teraz som kráčala sama smerom domov. Hlas v mojej hlave sa však nedal utíšiť, nedokázala som byť dlhšie vonku. Všetci sa na mňa dívali, áno, všetci to vedia, všetci vedia, že som ich zabila. Domov som už utekala. Vbehla som rovno do kuchyňu a spravila som si coctail liekov. Hore na poschodie som už nevyšla, zaspala som na pohovke v hale. Prebudila som sa nadránom, asi okolo pol tretej. Pomaly som sa posadila a na poschodí som začula známy lomoz. Dom si žil vlastným životom, privádzalo ma to ku šialenstvu. Rozmýšľala som, či ešte nájsť nejaké lieky alebo sa pokúšať zaspať prirodzene. Zo schodiska sem privialo papier, spadol na podlahu bielou stranou nahor. Váhala som, no napokon som ho zdvihla. Obrázok som spoznala. Bola na ňon kengura s červenou čiapkou a ružovými rukavicami. Pri ľavom oku sa jej leskla slza a na jazyku mala jedinú otázku: prečo? Spoznala som v nej seba, aj ja som tak isto opustená. Opustený kvet v snehu, ktorý jediný neodkvitol a nezaspal. Áno, všetci ste ma opustili. Alebo som vás opustila ja? Nikdy som to nechcela urobiť, ale začala som sa prechádzať po dome. Zastala som v rodičovskej spálni a otvorila som dvere do šatníka. Tu sa obesila, čítala som to, v novinách bola fotka. Už som sa za teba niekoľkokrát modlila, keď som sa po ceste domov zastavila v kostole. Žiadala som vás o odpustenie. Môj anjel ma poučil, aby som sa v ťažkých chvíľach obrátila na Boha. Poslúchla som ho, no kde je tá útecha? Ja som vám odpustila, ale kedy mi to odpustíte vy? Každú noc počujem Jenny plakať, načúvam tvojim krokom, vzdialene sa ozýva vŕzganie špagátu. Občas začujem, ako si leští pištoľ. Chcela som ísť ďalej, podľa božej vôle, ibaže on ma tiež opustil. Asi si jeho milosť nezaslúžim.

Odvtedy som sa vždy pred spaním modlila, aby som sa už nemusela prebudiť. Bol to zúfalý a bolestný boj, každý východ slnka znamenal prehru a nové trápenie. Nemalo to žiaden zmysel, ale ja som verila, každý večer som dúfala, že sa to skončí. Koniec bol však stále ďaleko. V noci som sa budila aj napriek liekom, ktorými som sa pchala. Stále som ich počula, i keď som si hlavu skrývala pod vankúš a snažila sa zapchať si uši. Boli to zvuky v mojej hlave. Prestala som vychádzať z domu, celé dni som preležala alebo som sa túlala domom. Hrali sme sa na schovávačku, no vždy som musela hľadať ja. Mama sa vždy skryla do šatníka, otec sedel opretý o stenu v pivnici a Jenny sa vždy zavŕtala do perín. Pred spaním som chodila do jej izby, aby som jej povedala rozprávku. Tak to bolo i dnes v noci. Každému som sa vkradla do izby a zapriala dobrú noc. Vrátilo som sa do izby, vonku sa rozodnievalo, slnko sa opäť dralo von, aby mi ich zobralo. Nie, dnes to tak nebude. Otvorila som zásuvku, ležala v nej krásna, nová, vyleštená. A nabitá... Dnes večer už sa nemusím modliť. Sadla som si na posteľ, pritlačila si pištoľ k hlave a stlačila spúšť.

Tak tmavé je moje svetlo,
moji démoni boli takí správni, že ma tu nechali,
tak bolestný je môj boj,
ako každý večer, keď idem spať.
Počúvam svoje srdce, očakávam, že prestane biť,
ale každé ranné lúče slnka, prebudia smútok vo mne znova.

25. 12. 2011

25. prosince 2011 v 22:05 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Takže dnes máme deň po vianociach! :) Nie som doma, momentálne som u babky v Topoľčanoch, lebo sme sem prišli na sviatky. Ostatní hrajú karty, ale mňa to nikdy moc nebavilo. :P Napadlo ma teda, že si konečne na chvíľu sadnem za komp, pustím si hudbu a tak. Včera bol fajn večer, páčilo sa mi to. Aj keď mi tam niečo chýbalo a dnes som prišla aj na to čo. Jednoducho dnes štredrý večer prebieha asi takto: najesť sa, rozbaliť darčeky a sadnúž k telke. Ale veď to nie je žiadna oslava! Túžim po viktoriánskych vianociach, pretože v tej dobe nemohli program vyriešiť sledovaním telky. Počúvali koledy, spievali, hrali hry - bavili sa. Nie som človek, ktoré baví len tak sedieť a kukať do bedne. Síce po pravde si tieto aktivity neviem predstaviť práve so svojou rodinou, ale to bude tým, že na to nie je človek zvyknutý. Ale inak sa nesťažujem. Darčeky sú fajn: kozmetická taštička, taška, ďalší dvaja anjelikovia do zbierky :) a konečne sú knihy Sweeney Todd a kniha od Poea moje. :D Ešte síce dostanem jeden darček, ktorý nestihol prísť do vianoc, nuž čo. :)
Ku sviatkom patrí aj množstvo jedla, takže po novom roku nastúpime na menšiu dietu. :D Teda to znamená, že chcem začať chodiť pravidelne na tréningy a makať na sebe. :) Zrazu som si uvedomila, že som za posledné dva mesiace hrozne pribrala a moje ploché bruško (také bolo vo februári, ja viem, to je už dosť dávno) sa jednoducho stratilo. Ale to nie je nič, čo by sa nedalo napraviť. Len treba prekonať lenivosť. :P

Vo štvrtok som prišla zo školy a na stole som našla staré pohľadnice. Väčšinou od to boli pohľadnice od rodiny mojej babky, teda boli dosť staré. Veľa ich bolo dokonca písaných v nemčine a maďarčine. Prezerala som si ich a mala som pocit, že aspoň trochu spoznávam tých ľudí. Človek tak vidí kúsok z ich života, až mi to chvíľami príde neslušné, nazerať do cudzích vyznaní, ktoré mi nepatria. Ale jednoznačne to bolo zaujímavé! :)


Rodney Stone - Výkriky v noci

16. prosince 2011 v 22:11 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Najprv som si nebola istá, či ma táto kniha bude zaujímať. Všetko sa začalo nezhodami jednoho manželského páru s dvoma deťmi. Aby sa im manželstvo nerozpadlo, rozhodli sa ísť niekam spolu na dovolenku. To však ešte netušili, že hneď v prvú noc im niekto unesie deti. Napriek tomu, že tu neboli žiadni duchovia ani podobné veci, zápletka bola dosť zaujímavá. Kniha sa dá prečítať na jeden hlt, je dobre napísaná a po celý čas rastie napätie. Najprv to človek zvádza hľadať za tým nejaké temné sily, no nie je to tak. Dnes som túto knihu dočítala a môžem ju len odporúčať.


Victorian Christmas Cards

16. prosince 2011 v 21:51 | Gracia Deborah MayFair |  Bilder
Keďže sa blížia sviatky, nemohla som si odpustiť dať sem niečo vianočné.























11. 12. 2011

11. prosince 2011 v 21:09 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Aj keď som sa začala chystať na vianoce už asi v septembri, dnes som si uvedomila, že ešte skoro nič nemám. A tak v poslednej dobe veľa času nemám. Čaká ma kopa písomiek, pretože všetci chcú písomky napísať pred prázdninami. A ja som to mám preboha kedy učiť? Nič nerobím, len niečo stále chystám do školy. Už aby boli tie prázdniny, inak sa z toho zbláznim! Tento víkend bol extrémna záťaž. Mali sme návštevu a to som musela počas víkendu postíhať množstvo vecí do školy. Ale návštevu sme si užili, i keď ma nepotešilo, že mi zabudli priniesť poviedky, čo som si tam zabudla. Mohla by som ich sem dopísať aj bez toho, ale bojím sa, aby som na niečo podstatné nezabudla. Lepšie je držať sa svoje vytvorenej osnovy. Babka nám chcela už niečo dať na vianoce, takže sme boli shopingovať. Áno, po 100 rokoch som si išla kúpiť niečo na seba. :D Takže som toho kúpila dosť, novú čiapku, tričká, novú lolitkovskú sukňu. :-* Ale viac som sa zdržala v kníhkupectve. Objavila som knihu od Egara Allana Poa, nemohla som sa s ňou rozlúčiť. Mala som šťastie, maminu tiež zaujala, takže ju zobrala. :) Okrem toho sa mi podarilo zohnať Sveeney Tod-šnúra periel a videla som tam aj hitchkocka. No, asi začnem vo veľkom kupovať knihy. :D Jedna vec je, kam ich budem dávať, na moju poličku už nie. Nechcem riskovať, že sa mi to raz všetko zrúti. No nejaké miesto sa vždy nájde, jednoduch ja knihy potrebujem. Tak ako niekto potrebuje každý týždeň nakupovať oblečenie, ja potrebujem mať stále po ruke zaujímavú knihu. Ak týždeň nemám, čo čítať, idem sa zblázniť. Nájsť dobrú knihu síce nie je vždy ľahké, no niekedy mi osud zošle pár skvelých kúskov, ktoré si navždy zapamätám.
Tento rok chcem mať skvelé vianoce, nejde o darčeky (o tom, že dostanem niečo, čo sa mi naozaj bude hodiť a bude sa mi to páčiť si nerobím ilúzie), ale aspoň nech to v pohode večer strávený s rodinou. Už som si pozrela program a naplánovala som si, že si na vianoce pozrem na viasat history viktoriansku farmu-vianočný špeciál. Keby sa človek mohol preniesť v čase... Nie, ja raz v takom viktoriánskom dome budem bývať, áno. A budú aj tie moje obdivované špiritistické seansy. Heej, moje sny, no stále mám nádej, že sa mi splnia. Spravím preto všetko,čo budem môcť.
A teraz niečo o nádeji...

claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz