Dve hodiny som plakala a sedela pri mojej sestričke. Nič nemalo zmysel, všade sa usídlila tma a slnko už nikdy nehodlalo vytasiť na obdiv svoje pozitívne žiarivé lúče. Pobozkala som ju na čelo, venovala som jej ešte jeden dlhý pohľad a utiekla som do svojej izby. Naokolo boli veci, ktoré mi ju pripomínali - jej kresby, jej fotky a naše postavičky. Natiahla som na seba bundu s kapucňou, zobrala som Jennine kresby a naše postavičky. Vrátila som sa do tej smutnej izby a na stolík som položila obrázky postavičiek. Zober si ich so sebou, nech tam máš niečo odo mňa. Nechcela som tam dlho zotrvávať. Zutekala som rýchlo dole schodami do haly. Sedela tam mama a nešťastne na mňa hľadela.
"Amy, prosím, prepáč mi to, ale ja som jej nedokázala pomôcť!"
Krčila sa v kúte a slzy si otierala o rukáv svetra. Prišla som skoro až k nej. Vzpínala ku mne ruky, no nechala som ju tak, nemohla som sa jej dotknúť. Nedokázala by som jej odpustiť. Nezaujímala ma jej opuchnutá uslzená tvár, ani jej slová, nič z toho mi moju Jenny nevráti. Nebolo mi jej vôbec ľúto, chcela som, aby sa cítila presne takto.
"Nie, to ti nikdy nemôžem odpustiť, v živote ťa už nechcem mať pred očami!"
Skôr než stihal čokoľvek povedať alebo sa len pohnúť, vybehla som von z domu. Asi 200 metrov som utekala, nepozerajúc sa za seba, nechávajúc minulosť za chrbtom. Potom som spomalila a uvedomila si svoju bezmocnosť. Tmavé a prázdne ulice na mňa pôsobili stiesnene, v očiach som mala slzy, pálili a miešali sa s kvapkami dažďa. Stála som, pozerala som niekde do diaľky, bez zmyslu, bez plánu. Nechala som sa bičovať dažďom, čas zastal, všetko dnes zaliala ohyzdná temnota. Bolesť v srdi bola až fyzická, zvíjala som sa pod jej ťarchou k zemi a dúfala som, že ma ten vietor odnesie za Jenny. Bolo mi jasné, že preplávať za ňou musím sama. Pustila som sa do behu, akoby mi ubiehali sekundy. Cez hmlu som len ťažko rozoznávala okolie, ale podarilo sa prísť do cieľa, na most. Z vrecka na bunde som vytiahla Jennine kresby, okamžite sa do nich pustil dážď, vietor sa mi ich snažil vyrvať z ruky. Pritlačila som si k hrudi krčiace sa papiere, boli zničené, ale ja som ich nemohla pustiť. Vietor zadunel, schytil šatku pripevnenú k môjmu krku a odniesol ju preč. Zachytila sa na zábradlí mostu a obmotala sa oň. Postavila som sa k zábradliu, sledovala som prevalujúce sa vlny. Napokon som otvorila náruč, most bol chvíľu zaplavený papiermi ako vločkami snehu. Rozleteli sa na všetky strany, nakoniec sa stratili v bezodnej tme. Zbohom...Začala som preliezať zábradlie, prehodila som jednu nohu, všetko sa mi šmýkalo a vietor sa so mnou pohrával ako s farebným šarkanom. Teraz už som stála z druhej strany, podo mnou sa búrila hladina rieky. Uvedomila som si, že sa trasiem ako lístie na stromoch, keď ho vystraší vánok, čo ho chce zhodiť. Ale nič ma už nemohlo prehovoriť. Za pár sekúnd preplávam a budeme spolu.
Zobudila som sa v teple, suchu, no na neznámom mieste. Bola to drobná drevená chatrč, málo zariadená, za to však útulná. Na sebe som mala dlhú bielu košeľu s čipkou na koci rukávov. Spomenula som si na včerajšok a začalo mi byť clivo, vyšlo zo mňa pár vzlykov, nebol to len zlý sen. Vo dverách zrazu stálo nejaké dievča, skoro žena, s divokými červenými vlasmi v športovom oblečení. Priskočila ku mne, zobrala ma do náručia a pohladila ma po chrbte. Nedokázala som prehovoriť, hlavu som mala na jej kolenách a nemala som už ani čo plakať.
Týždne rýchlo plynuli, tajomná žena bola ku mne vždy milá a starala sa o mňa. Žila v lese, lebo milovala prírodu. Tiež bola bylinkárka, každý týždeň chodila zbierať byliny. Nikdy som s ňou nešla, bála som sa návratu spomienok. Spomenula by som si na matku, ktorej som stále nemohla odpustiť. Nikdy sme sa o tej noci nerozprávali, na nič sa nepýtala. Jednoducho sme len spolu prežívali, bez toho, aby sme o sebe aspoň niečo vedeli. Lenže aj to sa zmenilo... Večer prišla domov, nachystala niečo na jedenie, posadali sme si k drevému stolíku v strede miestnosti. Zamyslene ma pozorovala až napokon sa ozvala: "Je na čase, aby sme sa porozprávali o tom, čo sa stalo tej noci. Nepýtaj sa ma ako, ale viem, čo sa toho večera stalo, niekoho si stratila. Viem všetko, no chcem to počuť od teba."
Len ťažko som sa vracala k tým bolestivým skoro zabudnutým obrazom. Zistila som, že ich farba je ešte stále dosť živá. Dlho som nevedela nájsť slová, ktorými by som všetko popísala. Nakoniec sa zo mňa začali drať všetky hrôzy toho večera. Pristihla som sa, ako to ešte stále vyčítam svojej matke. Bola som presvedčená, že sa na tom nemôže nič zmeniť, navždy ju budem nenávidieť. Dopovedala som poslednú, zahladela som sa do rohu, všetko to bolo späť. Chladná bábika, jej kresby, dážď a rieka. Pred minulosťou niet úniku. Duchom som sa vrátila ku svojej spoločníčke.
"Amy, konečne ti prezradím, kto vlastne som. Som tvoj anjel. Za celý tvoj život sa smiem s tebou stretnúť len jediný raz, preto ti chcem toho čo najviac odovzdať. Som tu preto, aby som vymazala zlobu z tvojho srdca a naviedla tvoju zblúdilú dušu na správnu cestu. Chcem hovoriť o tvojej mame. Niekde v hĺbek duše vieš, to čo si jej prisúdila za vinu, vôbec nie je jej vina. "
Informácií zrazu na mňa bolo priveľa, myšlienky mi v hlave poskakovali. Opakovala som si len jednu vetu, ktorou som si bola istá. Ona je vinná, ona to dovolila, ona jej nepomohla! Zároveň mnou však začal vŕtať červík pochybností. Anjeli by mali tvrdiť vždy len pravdu. I keď stvorenie nemalo krídla a nepripomínalo anjelov z obrázkov a kníh, niečo v jej očiach bolo nebesky čisté. Dlho som ju nemo počúvala, rozprávala mi o Bohu. Všetko bolo svetlejšie, črtal sa mi nový zmysel života. Aj keď sa mi v hlave ozvalo pár hlasov, ktoré chceli protestovať. Mala pravdu, nevedela som to však hneď prijať. V noci som bola sama, pretože moja anjelská kamarátky niekam zmizla. Bojovala som, každú minútu som menila svoje presvedčenie. Nakoniec som si s vankúšom nasiaknutým kvapkami ľútosti uvedomila, že je skutočne nevinná. Nikdy mi neublížila, nebola by toho schopná, všetkých nás milovala. Nosenie rúšky na tvári nebolo prejavom odporu voči chorej dcérke, ale jej starostlivosť. Keby ochorela a zomrela, nemal by sa o nás kto postarať. Kým sme sa my túlali v krajine snov, ona vstala vždy, keď Jenny zamrnčala. Skoršie, než by niekoho nás stihla zobudiť. Potrebovala som len niekoho obviniť, násť niekoho, kto mi spôsobil tú hroznú bolesť. Zajtra sa vrátim domov, áno, všetko napravím. Boh mi s tým pomôže. V slzách som sa zvyšok noci modlila a ďakovala za svojho, za šancu na nápravu. Iste nado mnou opäť výjde slnko a prinesie aj svetlé chvíľky. Vtedy som netušila, že ho onedlho budem preklínať.








