Teda nejaká nová poviedka. Našla som si v zásuvke nejaký text a napadlo ma, že by som ho niekde mohla využiť. Trochu ma inšpirovali aj Diary of Dreams, určite si to všimnete pri konci. Rozhodla som sa ju podeliť na viac častí, lebo je trochu dlhšia. Tak príjemné čítanie! :)
Nový deň, prítmie a samota. Vraj nový začiatok, ktorý zaniká skôr než sa prebudí k životu. Miestnosť plná tieňov, šepkajúcich hlasov, ktoré nikdy neutíchnu. Stále tie isté obrazy, beznádej, nie a nie sa stratiť. Spomienky si tu žijú vlastným životom. Skúsim otvoriť oči, nie, ja nechcem opäť spadnúť pod ťarchou žiary vychádzajúceho slnka. Nechcem byť znova na tom najhlbšom dne, kde sú všade naokolo zrkadlá odrážajúce moju čiernu zhnitú dušu. Musím ju mať stále pred očami, aby som nezabudla. Napriek množstvu pokusov zostávam v pasci. Každý nový krok sa stratí, stopy naspäť miznú a dopredu nevedie nijaká cesta. Dostihli ma, zase sú tu, počujem ich, neprekryje to ani môj krik. Nemôžete odísť, ja viem. Hľadali ste ma tam, za šedou riekou večnosti, kde hnijú všetky hriešne duše, ale ja som tam nebola.
Prechádzala som sa, chodila som hore-dole poschodiami a z toho neznesiteľného ticha mi praskali ušné bubienky. Vaše stopy zakonzervované pod prachom, stále som sa presviedčala, že sú tu. Potrebovala som mať istotu, že ste niekedy boli a niečo po vás zostalo. Nie, ja som vás tam neposlala, nehodila som vás do tej čiernej prázdnoty. Nechcela som, aby ste odišli. Prečo ma išli čakať tam? Slnko sa strácalo za mrakmi, zotmelo sa, ten prázdny dom ožíval ako každú noc, minulosť sa preberala zo svojho dlhého spánku. A s ňou aj spomienky na tú najtemnejšiu noc.
Do okien vrážali ťažké dažďové kvapky, dom obkolesovala hradba tvorená tmou a hmlou. Sedela som v izbe, nečujne, aby som počula každý pohyb na chodbe. Triasli sa mi ruky, bojovala som so strachom, slzami a nádejou. Nič ma nemohlo upokojiť, len jedna jediná veta, ktorú som túžila počuť. Zostávalo mi jediné, veriť. Moja mama bola skvelá liečiteľka a bylinkárka, ona iste vie čo má robiť. Pri duši ma zahriala spomienka na naše spoločné zbieranie byliniek v neďalekom lese, len my dve, celý deň v lone prírody. Všetko to bolo super, no vždy som mala najväčšiu radosť vtedy, keď sme sa vrátili domov a naproti mi utekala malá Jenny. Jenny... Pohľad mi klesol na poličku kedysi plnú plyšákov, teraz bola skoro prázdna, všetky hračky som dala Jenny, keď ochorela. Bolo jej veľmi zle, no nepáčilo sa jej, že musí celý deň ležať v postieľke. Dala som jej ich na hranie a ona mi za to kreslila obrázky. V poslednej dobe jej bolo horšie, nevládala mi už ani kresliť. Nesmela som za ňou ani chodiť, aby som sa náhodou nenakazila. Aj tak som to nedodržovala a navštevovala som ju. Teraz som jej ja kreslila obrázky, rôzne zvieratká a rozprávala jej o nich príbehy. Vždy sa potešila a usmievala sa, aj keď mala v očiach slzy od bolesti, ktorú prežívala. Pootvorili sa dvere na mojej izbe, dnu nakukol otec a tichým hlasom ma zavolal na večeru. Dvere na Jennynej izbe boli zavreté, najskôr už konečne zaspala, určite dostala niečo na utíšenie bolesti. V kuchyni sa ozýval len buchot príborov, mama vyzerala strhane a unavene. Otec bol tiež vážny, pod očami sa mu črtali tmavé kruhy. Po dlhej chvíli som prerušila ticho.
"Jenny už je lepšie, môžem za ňou opäť chodiť?"
Obaja zostali sedieť, otcovi sa z tváre vytratila všetka krv, celý stuhol. Mama z rúk vypustila príbor, s buchotom dopadol na podlahu.
"Jenny už sa má dobre, spinká...anjelik."
Zavzlykala, oprela sa lakťami o stôl a prsty si kŕčovito vnorila do vlasov. Otcovi sa po lícach spustili slzy, tvár vložil do dlaní a usedavo zakvílil. Nemo som sledovala ich počínanie, ničomu som nerozumela. Otec sa vzpriamil, pozrel na mňa začervenanými očami a zobral moju ruku do svojej dlane.
"Môžeš ísť za ňou, naposledy sa s ňou rozlúčiť."
Pár minút mi trvalo, kým môj mozog spracoval informáciu. Najprv som mlčky pozerala na otca, až potom som pozrela na mamu. Tvár jej zakrýval závoj sĺz, niečo v mojom srdci v tej chvíli zomrelo, no niečo naopak ožilo. Cez slzy som ju prebodávala očami, všetko vo mne začalo kričať, srdce mi divoko tĺklo, v hlave sa mi ozývala jeho ozvena. Rázne som vstala a stoličku som odhodila preč. Stála som dva kroky od mamy, zrazu zo mňa vytryskli všetky výčitky a pocity.
"Prečo, prečo si jej nepomohla, prečo si ju nevyliečila, ako si ju mohla nechať zomrieť?"
Hystericky som na ňu kričala, hrnul sa zo mňa príval vyčítavých slov plných nenávisti. Nevládla mi ani odpovedať, čoraz viac sa strácala v slzách a vzlykoch. Neústupčivo som zostala pri nej stáť a naberala som dych, aby som mohla pokračovať.
"Pozri sa mi do očí, ako si mohla nechať zomrieť svoje vlastné dieťa?"
Chcela som po nej skočiť, len s námahou som sa držala na svojom mieste. Otec sa ma pokúšal upokojiť, čosi mi hovoril, ja som už ale nepočúvala. Odrezala kúsok z môjho sveta, časť, ktorú nikdy nič nenahradí. Rozbehla som sa hore schodmi, ako keby sa to dalo zmeniť, akoby som ju ešte mohla zachrániť. Za dverami, v malej postieľke ležala drobná nehybná bábika zachumlaná v perinách. Možno len spí, určite len spí...Na čele mala ešte stále potom prilepené vlásky, líčka však už neboli rozhorúčené, ani ružové, chladili. Jej malé detské ručičky stískali plyšového maca, už nikdy ho nepustí. Spustila som sa na kolená, kľačala som pri posteli a sledovala to drobné stvorenie. Áno, to je tá bytosť, ktorá mi prinášala každý deň radosť, priniesla mi toľko zážitkov, venovala toľko úsmevov a darovala mi miesto vo svojom nevinnom srdiečku. Anjelik, ako ťa mohla nechať odísť? Nie, nemohla si odísť naveky. Teraz sa iste hráš s anjelikmi ako si ty, ste na veľkej voňavej lúke a trháte farebné kytičky. No o chvíľu sa prebudíš, pozrieš na mňa a nakreslíš mi tie kvetinky. Prosím, už sa zobuď!