close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Listopad 2011

Isaac Bashevis Singer - Mešuge

29. listopadu 2011 v 21:08 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Táto kniha sa mi dostala prednedávnom do rúk, síce som najprv netušila, či ma dokáže zaujať. Nakoniec som usúdila, že sa mi páčila, i keď som z nej občas mala zmiešané pocity.
Celý príbeh sa točí okolo židovského spisovateľa, ktorý píše v jidiš (západogermánsky židovský jazyk) novinách. Žije v New Yorku, kde je známy, no doposiaľ sa mu nepodarilo dosiahnúť skutočného literárneho uznania. Náhodou natrafí na starého priateľa z Európy a jeho život sa zo dňa deň zmení. Tento priateľ, Max, ho zoznámi so svojou milenkou Mirian, i keď má aj svoju manželku. Vtedy sa začne ľúbostný trojuholník medzi Maxom, spisovateľom Aronom a Miriam, ktorá je mimochodom tiež vydatá. Prežije množstvo zaujímavých okamihov práve vďaka Miriam, tiež však stále uvedomuje, že žije v depresí. Nakoniec sa o Miriam dozvie množstvo vecí z jej minulosti a rozhodne sa ju vymazať zo svojho života a s ňou aj Maxa. Myslíte, že sa mu to podarí?
Najprv ma celkom vyviedla z miery situácia, keď Max dal v podstate najavo Aronovi, že sa s ním podelí o Miriam. Miriam bola zaujímavá osobnosť, možno mala aj nejaké psychické problémy alebo ju tak jednoducho poznačila neľahká minulosť. V konečnom dôsledku sa mi kniha páčila, zamyslela som sa pri nej nad mnohými vecami.


David Lee Stone - Choroblátske kroniky (o krysí krizi)

29. listopadu 2011 v 20:52 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Ak má človek rád fantasy, tak ho táto kniha určite zaujme. Nie som veľký fanúšik fantasy, no zobrala som si ju ako oddychové čítanie. Nájdete tu množstvo bizarných postáv a bytostí vrátene obrov, piadimužíkov, trollov, mágov a podobne. Choroblátsko vzniklo ako tretí pokus o nápravu civilizácie, no ani ten sa príliš nezdaril. Mravný úpadok posilní aj to, keď mesto Tuposvěď zaplavia potkany. A preto vojvoda Modeset hľadá pomoc u chlapca hrajúceho na magickú píšťaľu. Pokúsi sa ho prekabátiť, no tým si na seba privolá ešte viac problémov.
Je zaujímavé čítať a predstavovať si dej, ako troll, trpaslík a mág spolu sedia v krčme U Nahnilej Fretky. :) Napriek tomu, že som si od tejto knihy toho veľa nesľubovala, prekvapila ma. Ľahko sa čítala, občas som sa aj zasmiala. Dúfam, že sa mi v krátkej dobe dostane do rúk pokračovanie. :)


Obľúbené knižné postavy

25. listopadu 2011 v 21:31 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Neviem, či dokážem jednoznačne určiť svoju obľúbenú knižnú postavu. Ale vypíšem aspoň tie, ktoré sa mi vryli do pamäti.

Patria medzi napríklad niektoré čarodejnice z Hodiny čarodejníc. Jednou z nich bola Deborah. Obdivovala som jej silu, aj keď už bola na dne, držala hlavu hore. Vždy keď sa cítim na nič a nič nezvládam, som na konci so silami, slabá, poviem: Buď ako Deborah! Aj to, že svoje schopnosti využívala na to, aby mohla pomáhať ostatným ľuďom.
Do srdca sa mi votrela i Antha a Stella, matka a dcéra. Stella mi bola sympatická tým, ako sa rozhodla zobrať svoj život do vlastných rúk. Potešil ma aj jej vzťah k špiritizmu, byť ňou, som najšťastnejšia osoba na svete. Jediná vec, ktorú som jej v knihe nemohla odpustiť bolo, že dala preč ten nádehrný viktoriánsky nábytok. To som skutočne dlho nedokázala stráviť! :) Škoda, že jej osud bol tragický, no o nič viac ako Anthin. Chvíľu som bola šťastná spolu s Anthou, keď sa jej podarilo utiecť z toho domu a od dozoru Carlotty. Keď začala písať poviedky, hneď som si ju obľúbila ešte viac. A jej dcéra, Deidré, ani neviem, či sa mi tá postava páčila. Ale dotkol sa ma jej osud, možno preto, lebo tam toho o nej bolo mnoho, takže človek prežíval celý jej život. No v tejto knihe sa nepáčili len ženské postavy, ale aj jedna mužská postava. Zbláznila som sa do Juliena MayFaira a myslím, že si v sebe nesiem kúsok jeho životnej filozofie. Obdivovala som jeho prístup k životu, pretože to je ideál, ku ktorému som sa vždy chcela priblížiť. Ach jo, je to taká platonická láska! :) Aj naďalej zostanem pri dielach Anne Rice. Z Interview s upírom som si obľúbila Claudiu a Lestata. Claudiu hneď, pretože to bola malá sladká upírka, jednoducho nebezpečná bábika. Lestat sa mi zapáčil až pri čítaní Anjela s tvárou anjela, jeho vzťah k umeniu. Moja najobľúbenejšia scéna z filmu je tá, kde obhoretý Lestat hrá na klavír. Nezabudnuteľná scéna, ktorú môžu pozerať stále. :D Teraz som si spomenula aj na Tobyho O´Dara z trilógie o anjeloch. Aj keď bol vrahom, človek sa ho snažil pochopiť pre to všetko, čo si musel prežiť. O skvelých postavách Anne Rice by som mohla písať dlho, ale tie najlepšie sú teda tu.

Ďalšia platonická láska bol Adamus z Temného tanca Tanith Lee. Vymenila by som sa s Rachel, nevadí, že to bol vlastne jej otec i dedko v jednom. :D To bola skutočne zaujimavá kniha a tá jeho rodina sa mi celkom páčila. Mali trhlé tradície a zvyky, celí boli šialení, no mne sa všetko nezvyčajné páči.:P Zapáčila sa mi nakoniec aj jej dcéra Ruth, keď jednu z tých babiek doma zabila ihlicou na pletenie.

Bojím sa, že som nespomenula všetky moje obľúbené postavy, ktoré sa mi zápisali do pamäte. No určite sa k nim niekedy vrátim, takže sa sem nakoniec dostanú. Preto tak milujem knihy, pretože vďaka nim môžeme prežívať príbeh niekoho iného. Niektoré knihy ma prinútili začať pracovať na svojej viere v niečo. Knihy sú skvelá vec! :)


Duchovia alebo výplod našej fantázie?

25. listopadu 2011 v 20:46 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
O duchoch bolo napísaného mnoho. Ale je možné, aby sa z imaginárneho ducha stal skutočný? Presne týmto sa zaoberali Členovia Torontskej spoločnosti pre parapsychologický výskum. Dlho viedli diskusie o tom, či sú prízraky zjavujúce sa pri seansách skutočne nezávislé bytosti alebo ich vlastne riadime my, našou mysľou? Je už dokázané, že myseľ má množstvo schopností, o ktorých sme ešte prednedávnom netušili. A vďaka nej sa veci, ktoré vídavame v fantasy príbehoch môžu stať skutočnosťou. Tak prečo by sme nemohli vytvoriť ducha?

8-členná skupina zaujímajúca sa o špiritizmus sa rozhodla spraviť experiment. Vytvorili si postavu zo 17. storočia. Dali jej meno Philip a samozrejme premysleli jeho životný príbeh. Z Philipa spravili aristokrata, ktorý mal bezcitnú manželku Dorotheu. Po pri nej však mal milenku Margo, ktorá žila v domčeku pri bráne jeho rozsiahleho grófstva vo Warwickshire. Po tomto sa mohli pustiť do vyvolávanie jeho ducha.

Prvé seansy boli veľmi slabé. Na koniec niekto navrhol, aby si trochu oddýchli. A tak si pri špiritistickom stolčeku spievali. Po 2 až 3 týždňoch, stalo sa to uprostred piesne zo 17. storočia, zaregistrovali zaklopkanie. Stôl sa začal pohybovať a zdalo sa, že Philip sa konečne dostavil. Počas nasledujúcich týždňov klopkanie stále silnelo. Philip s nimi začal komunikovať, jedno zaťukanie značilo áno a dve zaklopkania znamenali nie. Klopkajúci trval na tom, že je Philip. Dozvedali sa od neho podrobnosti z nimi vytvoreného životopisu. Našlo sa tam však aj dosť vecí, ktoré vykonštruovanému životopisu odporovali. Napríklad Philip tvrdil, že Margo nikdy neľúbil. Tiež sa u neho prejavovali zmeny nálad ako u skutočnej osobnosti. Tento experiment bol ukončený v 70.rokoch. Ku koncu stolček často svojvoľne poskakoval po miestnosti, to aj pred očami osôb, ktoré boli spočiatku voči pokusu skeptické. Skupinu nasledovalo mnoho iných skupín s podobnými experimentmi. V jednej skupine si napríklad vytvorili vojnovú špiónku Lilith a stredovekého alchymistu Sebastiana. Dosahovali podobné výsledky ako prvá skupina. Na základe týchto pokusov dospeli k záveru, že ľudské podvedomie je schopné vytvoriť duchov bez pomoci bytostí z druhého sveta.

Je možné, aby človek pomocou svojej mysle a energie vytvoril neživú bytosť. Ale to zdaleka nevysvetluje všetky stretnutia s duchmi. Duchovia sa často zjavujú bez toho, aby si to človek prial. Myslím, že toto je oblasť, v ktorej bude neustále čo skúmať.


22. 11. 2011

22. listopadu 2011 v 20:41 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
No tento týždeň vyzerá byť vcelku zaujímavý. Práve som sem chcela prepísať finálnu časť poviedky, ale zistila som, že som si ju minulý víkend zabudla u babky v Topoľčanoch. Tak z toho zatiaľ nič nebude. V poslednej dobe som opäť začala viac čítať, teda som si znova našla čas na knihy. Nenašla som síce žiadneho nového super autora, ani nejakú skvelú knihu, ktorá zmenila môj život a moje zmýšľanie. Väčšinu týchto kníh by som označila ako také oddychovky. Tiež som prednedávnom narazila na článok o umelcoch a súvise s psychickými poruchami. Niekedy sú skutočne umelci náchylnejší k týmto ochoreniam, ale nie všetci. Asi je to tak na polovicu. Je pravda, že možno akurát vďaka chorobe tvoria zaujímavé diela. V žiadnom výskume sa však súvislosť medzi týmto nenašla. Snažili sa prísť najmä na to, či choroba vznikla pred začatím tvorenia alebo až v jeho priebehu. To je dosť ťažké určiť, ale podľa mňa choroba vzniká ešte predtým. A zároveň s tým som začala rozmýšľať aj o svojom duševnom zdraví. Pravdaže som o tom rozmýšľala už mnohokrát. Miliónkrát som to chcela riešiť s psychiatrom a podobne, ale väčšinou to nechám tak. Možno mi nič nie je. Aj keď občas robím veci, ktoré nie sú normálne a nechcem o nich hovoriť. Nie zo strachu, ale jednoducho nechcem, aby o tom niekto vedel. Nie, ja som vodnár, vy si musíte myslieť, že mi je skvele, aj keď sa v skutočnosti cítim mizerne. City nikdy nedám najavo. A pravdepodobne keby som to niekomu povedala, tak by mi ani neuveril. Niekomu tie veci môžu prísť príšerné, ale ja by som to predniesla s neutrálnym prázdnym pohľadom. Alebo by ma potom už skutočne považoval za blázna. Kto je vlastne blázon? Neviem, nepoznám tú pravú definíciu na vysvetlenie tohto slova. Koho mám považovať za blázna? Človeka čo robí niečo nenormálne. Ale medzi normálnym a nenormálnym je taká tenká hranica a existuje toľko uhlov pohľadu. Nie, ja viem, že nie som blázon a možno ani nie som chorá. Teda, nejaký lekár by ma mohol označiť za choromyseľnú, ale kým sa ja cítim zdravá, tak to tak bude. No tu je niečo o mojom duševnom zdraví. :)
A teraz si idem už len spievať.


Where is my angel, when i need him most. Where is my angel, tell me now, where did he go?

Stratená duša II.

18. listopadu 2011 v 20:34 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Dve hodiny som plakala a sedela pri mojej sestričke. Nič nemalo zmysel, všade sa usídlila tma a slnko už nikdy nehodlalo vytasiť na obdiv svoje pozitívne žiarivé lúče. Pobozkala som ju na čelo, venovala som jej ešte jeden dlhý pohľad a utiekla som do svojej izby. Naokolo boli veci, ktoré mi ju pripomínali - jej kresby, jej fotky a naše postavičky. Natiahla som na seba bundu s kapucňou, zobrala som Jennine kresby a naše postavičky. Vrátila som sa do tej smutnej izby a na stolík som položila obrázky postavičiek. Zober si ich so sebou, nech tam máš niečo odo mňa. Nechcela som tam dlho zotrvávať. Zutekala som rýchlo dole schodami do haly. Sedela tam mama a nešťastne na mňa hľadela.
"Amy, prosím, prepáč mi to, ale ja som jej nedokázala pomôcť!"
Krčila sa v kúte a slzy si otierala o rukáv svetra. Prišla som skoro až k nej. Vzpínala ku mne ruky, no nechala som ju tak, nemohla som sa jej dotknúť. Nedokázala by som jej odpustiť. Nezaujímala ma jej opuchnutá uslzená tvár, ani jej slová, nič z toho mi moju Jenny nevráti. Nebolo mi jej vôbec ľúto, chcela som, aby sa cítila presne takto.
"Nie, to ti nikdy nemôžem odpustiť, v živote ťa už nechcem mať pred očami!"
Skôr než stihal čokoľvek povedať alebo sa len pohnúť, vybehla som von z domu. Asi 200 metrov som utekala, nepozerajúc sa za seba, nechávajúc minulosť za chrbtom. Potom som spomalila a uvedomila si svoju bezmocnosť. Tmavé a prázdne ulice na mňa pôsobili stiesnene, v očiach som mala slzy, pálili a miešali sa s kvapkami dažďa. Stála som, pozerala som niekde do diaľky, bez zmyslu, bez plánu. Nechala som sa bičovať dažďom, čas zastal, všetko dnes zaliala ohyzdná temnota. Bolesť v srdi bola až fyzická, zvíjala som sa pod jej ťarchou k zemi a dúfala som, že ma ten vietor odnesie za Jenny. Bolo mi jasné, že preplávať za ňou musím sama. Pustila som sa do behu, akoby mi ubiehali sekundy. Cez hmlu som len ťažko rozoznávala okolie, ale podarilo sa prísť do cieľa, na most. Z vrecka na bunde som vytiahla Jennine kresby, okamžite sa do nich pustil dážď, vietor sa mi ich snažil vyrvať z ruky. Pritlačila som si k hrudi krčiace sa papiere, boli zničené, ale ja som ich nemohla pustiť. Vietor zadunel, schytil šatku pripevnenú k môjmu krku a odniesol ju preč. Zachytila sa na zábradlí mostu a obmotala sa oň. Postavila som sa k zábradliu, sledovala som prevalujúce sa vlny. Napokon som otvorila náruč, most bol chvíľu zaplavený papiermi ako vločkami snehu. Rozleteli sa na všetky strany, nakoniec sa stratili v bezodnej tme. Zbohom...Začala som preliezať zábradlie, prehodila som jednu nohu, všetko sa mi šmýkalo a vietor sa so mnou pohrával ako s farebným šarkanom. Teraz už som stála z druhej strany, podo mnou sa búrila hladina rieky. Uvedomila som si, že sa trasiem ako lístie na stromoch, keď ho vystraší vánok, čo ho chce zhodiť. Ale nič ma už nemohlo prehovoriť. Za pár sekúnd preplávam a budeme spolu.

Zobudila som sa v teple, suchu, no na neznámom mieste. Bola to drobná drevená chatrč, málo zariadená, za to však útulná. Na sebe som mala dlhú bielu košeľu s čipkou na koci rukávov. Spomenula som si na včerajšok a začalo mi byť clivo, vyšlo zo mňa pár vzlykov, nebol to len zlý sen. Vo dverách zrazu stálo nejaké dievča, skoro žena, s divokými červenými vlasmi v športovom oblečení. Priskočila ku mne, zobrala ma do náručia a pohladila ma po chrbte. Nedokázala som prehovoriť, hlavu som mala na jej kolenách a nemala som už ani čo plakať.

Týždne rýchlo plynuli, tajomná žena bola ku mne vždy milá a starala sa o mňa. Žila v lese, lebo milovala prírodu. Tiež bola bylinkárka, každý týždeň chodila zbierať byliny. Nikdy som s ňou nešla, bála som sa návratu spomienok. Spomenula by som si na matku, ktorej som stále nemohla odpustiť. Nikdy sme sa o tej noci nerozprávali, na nič sa nepýtala. Jednoducho sme len spolu prežívali, bez toho, aby sme o sebe aspoň niečo vedeli. Lenže aj to sa zmenilo... Večer prišla domov, nachystala niečo na jedenie, posadali sme si k drevému stolíku v strede miestnosti. Zamyslene ma pozorovala až napokon sa ozvala: "Je na čase, aby sme sa porozprávali o tom, čo sa stalo tej noci. Nepýtaj sa ma ako, ale viem, čo sa toho večera stalo, niekoho si stratila. Viem všetko, no chcem to počuť od teba."
Len ťažko som sa vracala k tým bolestivým skoro zabudnutým obrazom. Zistila som, že ich farba je ešte stále dosť živá. Dlho som nevedela nájsť slová, ktorými by som všetko popísala. Nakoniec sa zo mňa začali drať všetky hrôzy toho večera. Pristihla som sa, ako to ešte stále vyčítam svojej matke. Bola som presvedčená, že sa na tom nemôže nič zmeniť, navždy ju budem nenávidieť. Dopovedala som poslednú, zahladela som sa do rohu, všetko to bolo späť. Chladná bábika, jej kresby, dážď a rieka. Pred minulosťou niet úniku. Duchom som sa vrátila ku svojej spoločníčke.
"Amy, konečne ti prezradím, kto vlastne som. Som tvoj anjel. Za celý tvoj život sa smiem s tebou stretnúť len jediný raz, preto ti chcem toho čo najviac odovzdať. Som tu preto, aby som vymazala zlobu z tvojho srdca a naviedla tvoju zblúdilú dušu na správnu cestu. Chcem hovoriť o tvojej mame. Niekde v hĺbek duše vieš, to čo si jej prisúdila za vinu, vôbec nie je jej vina. "
Informácií zrazu na mňa bolo priveľa, myšlienky mi v hlave poskakovali. Opakovala som si len jednu vetu, ktorou som si bola istá. Ona je vinná, ona to dovolila, ona jej nepomohla! Zároveň mnou však začal vŕtať červík pochybností. Anjeli by mali tvrdiť vždy len pravdu. I keď stvorenie nemalo krídla a nepripomínalo anjelov z obrázkov a kníh, niečo v jej očiach bolo nebesky čisté. Dlho som ju nemo počúvala, rozprávala mi o Bohu. Všetko bolo svetlejšie, črtal sa mi nový zmysel života. Aj keď sa mi v hlave ozvalo pár hlasov, ktoré chceli protestovať. Mala pravdu, nevedela som to však hneď prijať. V noci som bola sama, pretože moja anjelská kamarátky niekam zmizla. Bojovala som, každú minútu som menila svoje presvedčenie. Nakoniec som si s vankúšom nasiaknutým kvapkami ľútosti uvedomila, že je skutočne nevinná. Nikdy mi neublížila, nebola by toho schopná, všetkých nás milovala. Nosenie rúšky na tvári nebolo prejavom odporu voči chorej dcérke, ale jej starostlivosť. Keby ochorela a zomrela, nemal by sa o nás kto postarať. Kým sme sa my túlali v krajine snov, ona vstala vždy, keď Jenny zamrnčala. Skoršie, než by niekoho nás stihla zobudiť. Potrebovala som len niekoho obviniť, násť niekoho, kto mi spôsobil tú hroznú bolesť. Zajtra sa vrátim domov, áno, všetko napravím. Boh mi s tým pomôže. V slzách som sa zvyšok noci modlila a ďakovala za svojho, za šancu na nápravu. Iste nado mnou opäť výjde slnko a prinesie aj svetlé chvíľky. Vtedy som netušila, že ho onedlho budem preklínať.

Stratená duša

12. listopadu 2011 v 22:46 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba

Teda nejaká nová poviedka. Našla som si v zásuvke nejaký text a napadlo ma, že by som ho niekde mohla využiť. Trochu ma inšpirovali aj Diary of Dreams, určite si to všimnete pri konci. Rozhodla som sa ju podeliť na viac častí, lebo je trochu dlhšia. Tak príjemné čítanie! :)


Nový deň, prítmie a samota. Vraj nový začiatok, ktorý zaniká skôr než sa prebudí k životu. Miestnosť plná tieňov, šepkajúcich hlasov, ktoré nikdy neutíchnu. Stále tie isté obrazy, beznádej, nie a nie sa stratiť. Spomienky si tu žijú vlastným životom. Skúsim otvoriť oči, nie, ja nechcem opäť spadnúť pod ťarchou žiary vychádzajúceho slnka. Nechcem byť znova na tom najhlbšom dne, kde sú všade naokolo zrkadlá odrážajúce moju čiernu zhnitú dušu. Musím ju mať stále pred očami, aby som nezabudla. Napriek množstvu pokusov zostávam v pasci. Každý nový krok sa stratí, stopy naspäť miznú a dopredu nevedie nijaká cesta. Dostihli ma, zase sú tu, počujem ich, neprekryje to ani môj krik. Nemôžete odísť, ja viem. Hľadali ste ma tam, za šedou riekou večnosti, kde hnijú všetky hriešne duše, ale ja som tam nebola.
Prechádzala som sa, chodila som hore-dole poschodiami a z toho neznesiteľného ticha mi praskali ušné bubienky. Vaše stopy zakonzervované pod prachom, stále som sa presviedčala, že sú tu. Potrebovala som mať istotu, že ste niekedy boli a niečo po vás zostalo. Nie, ja som vás tam neposlala, nehodila som vás do tej čiernej prázdnoty. Nechcela som, aby ste odišli. Prečo ma išli čakať tam? Slnko sa strácalo za mrakmi, zotmelo sa, ten prázdny dom ožíval ako každú noc, minulosť sa preberala zo svojho dlhého spánku. A s ňou aj spomienky na tú najtemnejšiu noc.
Do okien vrážali ťažké dažďové kvapky, dom obkolesovala hradba tvorená tmou a hmlou. Sedela som v izbe, nečujne, aby som počula každý pohyb na chodbe. Triasli sa mi ruky, bojovala som so strachom, slzami a nádejou. Nič ma nemohlo upokojiť, len jedna jediná veta, ktorú som túžila počuť. Zostávalo mi jediné, veriť. Moja mama bola skvelá liečiteľka a bylinkárka, ona iste vie čo má robiť. Pri duši ma zahriala spomienka na naše spoločné zbieranie byliniek v neďalekom lese, len my dve, celý deň v lone prírody. Všetko to bolo super, no vždy som mala najväčšiu radosť vtedy, keď sme sa vrátili domov a naproti mi utekala malá Jenny. Jenny... Pohľad mi klesol na poličku kedysi plnú plyšákov, teraz bola skoro prázdna, všetky hračky som dala Jenny, keď ochorela. Bolo jej veľmi zle, no nepáčilo sa jej, že musí celý deň ležať v postieľke. Dala som jej ich na hranie a ona mi za to kreslila obrázky. V poslednej dobe jej bolo horšie, nevládala mi už ani kresliť. Nesmela som za ňou ani chodiť, aby som sa náhodou nenakazila. Aj tak som to nedodržovala a navštevovala som ju. Teraz som jej ja kreslila obrázky, rôzne zvieratká a rozprávala jej o nich príbehy. Vždy sa potešila a usmievala sa, aj keď mala v očiach slzy od bolesti, ktorú prežívala. Pootvorili sa dvere na mojej izbe, dnu nakukol otec a tichým hlasom ma zavolal na večeru. Dvere na Jennynej izbe boli zavreté, najskôr už konečne zaspala, určite dostala niečo na utíšenie bolesti. V kuchyni sa ozýval len buchot príborov, mama vyzerala strhane a unavene. Otec bol tiež vážny, pod očami sa mu črtali tmavé kruhy. Po dlhej chvíli som prerušila ticho.
"Jenny už je lepšie, môžem za ňou opäť chodiť?"
Obaja zostali sedieť, otcovi sa z tváre vytratila všetka krv, celý stuhol. Mama z rúk vypustila príbor, s buchotom dopadol na podlahu.
"Jenny už sa má dobre, spinká...anjelik."
Zavzlykala, oprela sa lakťami o stôl a prsty si kŕčovito vnorila do vlasov. Otcovi sa po lícach spustili slzy, tvár vložil do dlaní a usedavo zakvílil. Nemo som sledovala ich počínanie, ničomu som nerozumela. Otec sa vzpriamil, pozrel na mňa začervenanými očami a zobral moju ruku do svojej dlane.
"Môžeš ísť za ňou, naposledy sa s ňou rozlúčiť."
Pár minút mi trvalo, kým môj mozog spracoval informáciu. Najprv som mlčky pozerala na otca, až potom som pozrela na mamu. Tvár jej zakrýval závoj sĺz, niečo v mojom srdci v tej chvíli zomrelo, no niečo naopak ožilo. Cez slzy som ju prebodávala očami, všetko vo mne začalo kričať, srdce mi divoko tĺklo, v hlave sa mi ozývala jeho ozvena. Rázne som vstala a stoličku som odhodila preč. Stála som dva kroky od mamy, zrazu zo mňa vytryskli všetky výčitky a pocity.
"Prečo, prečo si jej nepomohla, prečo si ju nevyliečila, ako si ju mohla nechať zomrieť?"
Hystericky som na ňu kričala, hrnul sa zo mňa príval vyčítavých slov plných nenávisti. Nevládla mi ani odpovedať, čoraz viac sa strácala v slzách a vzlykoch. Neústupčivo som zostala pri nej stáť a naberala som dych, aby som mohla pokračovať.
"Pozri sa mi do očí, ako si mohla nechať zomrieť svoje vlastné dieťa?"
Chcela som po nej skočiť, len s námahou som sa držala na svojom mieste. Otec sa ma pokúšal upokojiť, čosi mi hovoril, ja som už ale nepočúvala. Odrezala kúsok z môjho sveta, časť, ktorú nikdy nič nenahradí. Rozbehla som sa hore schodmi, ako keby sa to dalo zmeniť, akoby som ju ešte mohla zachrániť. Za dverami, v malej postieľke ležala drobná nehybná bábika zachumlaná v perinách. Možno len spí, určite len spí...Na čele mala ešte stále potom prilepené vlásky, líčka však už neboli rozhorúčené, ani ružové, chladili. Jej malé detské ručičky stískali plyšového maca, už nikdy ho nepustí. Spustila som sa na kolená, kľačala som pri posteli a sledovala to drobné stvorenie. Áno, to je tá bytosť, ktorá mi prinášala každý deň radosť, priniesla mi toľko zážitkov, venovala toľko úsmevov a darovala mi miesto vo svojom nevinnom srdiečku. Anjelik, ako ťa mohla nechať odísť? Nie, nemohla si odísť naveky. Teraz sa iste hráš s anjelikmi ako si ty, ste na veľkej voňavej lúke a trháte farebné kytičky. No o chvíľu sa prebudíš, pozrieš na mňa a nakreslíš mi tie kvetinky. Prosím, už sa zobuď!

Cruxshadows

8. listopadu 2011 v 21:12 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik

Síce túto pesničku poznám už niekoľko rokov, túto kapelu som objavila až prednedávnom. Láska na prvý pohľad! ♥




8. 11. 2011

8. listopadu 2011 v 20:56 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
No pomaly sa nám okolie mení, skoro všetky listy sú už dole a už nemajú ani tie pestrofarebné listy, ktoré už zoschli a teraz len ležia na zemi, hnijú. Vlastne sa aj sama čudujem, že skoro vymizli tie moje depkové stavy. Neviem, či sa mám tešiť, alebo čakať kedy sa opäť ozvú. No najlepšie bude na ne zabudnúť a dúfať, že nakoniec už ani nebudem vedieť, že niekedy boli.
Začala som sa zase zaujímať o Waverly Hills, to miesto ma neskutočne fascinuje a dá sa povedať "prenasleduje". Už viem naisto, že sa tam raz musím ísť pozrieť. A prejsť sa po celom sanatóriu. No môj zaújem bol skôr podmienený tým, že chcem opäť písať príbej odohrávajúci sa na tomto mieste. Tentoraz niečo dlhšie. Takže v poslednej dobe zháňam materiály, aby sa mi verne podarilo priblížiť život v sanatóriu. Určite tam bude trochu fikcie, ale snažím sa spraviť odrazový mostík z faktov.
Stále viac si uvedomuje, ako blízko už sú Vianoce. Nakupovať darčeky som začala už v októbri, takže s tým nebudem mať nijaký problém. V podstate sa už ale na sviatky teším, aspoň chvíľu to bude doma vyzerať pekne a budeme sa snažiť sa čo najmenej hádať. I keď v podstate často neprichádzame do rozporu, pretože sa snažím konverzácií s nimi vyhnúť (nejaký môj divný reflex). Ale je to tak fajn, mne je lepšie, im je lepšie.
Čo sa týka dušičiek, bola som s kamoškami na cintoríne. Pôvodne sme si mali čítať strašidelné príbehy pri otvorených hroboch, no nakoniec z toho bola iba prechádzka, ale bolo nám dobre. I keď som bola trochu nepríjemne prekvapená, keď som sa dozvedela, že sa človek môže niečím nakaziť ešte aj od mrtvoly a ani s ňou nemusí prísť do priameho kontaktu. Tak budem rada, ak priatelia s otvoreným okienkom,buď zomreli prirodzene, alebo nie na žiadnu chorobu. Inak si to s nimi prídem vybaviť! (neviem ako, ale nejako, to domyslím neskôr)
V škole máme písomkové obdobie, takže som sa už celkom začala učiť. :) Teda konečne sa raz za čas aj pozriem do zošita. Zatiaľ idem na taký zlatý priemer. Veď je toľko vecí, ktorým sa môže človek venovať, len na školu niet času. No tak nejako to u mňa momentálne vyzerá. :)

claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz