Tento príbeh vznikol vďaka jednej perfektnej piesni, ktorú nadovšetko milujem. A pri jej počúvaní, som mala v mysli vždy ten jeden scénar, príbeh. Nemohla som ho nechať len v hlave, príliš veľa pre mňa znamená. Pretože láska je to najväčšie, čo človek môže mať.
Ležal v tráve, ponorený do spevu anjelov, zakrytý neviditeľnými slzami. Čas sa plazil príliš pomaly, ťažkopádne sa mu ťahal pomedzi prsty ako ťarcha tajomstva, ktoré si človek berie do hrobu. Polieval ho slnečný jas, okolo neho sa hemžili tisícky drobných organizmov, zemou duneli nožičky utekajúcich detí. Ich krik narúšal anjelský chór, no to vôbec nevadilo, bol to prejav života. Všetko naokolo žilo, dýchalo a rástlo. Len on zhasínal, padal do temnoty, strácal zmysel svojej existencie. Núkala sa mu nádej, mohol sa očistiť od všetkého a zotaviť sa, on to však nechcel. Existovali 2 možnosti a oboch rozhodovala len ona. Tak prosté a jednoduché, no pritom také ťažké a bolestivé. Keby ho milovala, mohol by opäť vstať na vlastné nohy a všetko by bolo znovu tak krásne. Ale mohla dopomôcť aj jeho odchodu do ničoty. Nemal chuť vstať zo zeme, nedokázal sa pohnúť, na všetko potreboval množstvo energie a odhodlanie, čo nemal. Kedysi bol biely a žiarivý, dnes je šedivý, oblečený do tieňov smútku. Myseľ mu zamestnával stále ten istý film.
Žil som svoj nádherný život anjela. Každý z nás sa narodil pre nejaké poslanie a každý sme si ho sami museli nájsť. Hľadal som veľmi dlho, mnohí moji rovesníci si už dávno vybrali cestu, no ja stále nič. No napokon ma to dostihlo samo. Vždy som sa veľmi rád prechádzal pomedzi ľudí, sledoval ich životy, nálady, zvyky. Niekedy počul aj ich myšlienky. A v jedno upršané ráno som ju stretol. Sedela v tráve, tam kde som teraz ležal. V tichosti vrážala som prázdny pohľad do diaľavy. Lenže ja som počul ten krik, krik z hĺbky jej duše. Bolesť, strach, výčitky. Čítal som v jej čerstvých ranách, videl som more sĺz, ktoré ich pokropili. Chcel som ich ošetriť a hlavne vyliečiť. Sadol som si k nej, skrývajúc pritom svoje ligotavé krídla pod bundou. Najprv som ju pohľadil po jej smutnej tvári, ani sa na mňa nepozrela. Jej srdce sa však pootvorilo a ku mne prerazili jej spomienky. Moja prítomnosť mala blahodárne účinky, o pár chvíľ neskôr sa už ku pritúlila. Uľavilo sa jej, keď ma obznámila so svojou bolesťou, už to bol zdieľaný žiaľ. V ten deň neodchádzala domov sama, išla so mnou po boku. Keď za sebou zabuchla vchodové dvere, zošuchla sa na zem a tvár vložila do dlaní. V okamihu som sedel vedľa nej a skryl ju do svojich obrovských krídiel so slovami: Ty už sa nikdy nemusíš báť, budeš pod mojou ochranou a pomôžem ti vyliečiť zranené srdce. Tak som sa stal anjelom, ktorý lieči duše.
BUDEM TVOJÍM ANJELOM, KÝM SA MOJE KRÍDLA NEROZBIJÚ
Každý večer som chodil za ňou. Bol som jej kreslo, do ktorého sa zložila vždy, aby mohla vypústiť svoje páliace slzy. Miloval som tie chvíle, tlačila sa ku mne ako zatúlané mača a ja som bol užitočný. Hľadil som ju slovami po duši, to zronené naivné dievčatko. Ublížili ti, no ty sa vyliečiš, uvidíš. Vyrastieš, zosilnieš a svet bude tvoj. A ja budem naveky tvoj. Mojou úlohou bolo spraviť z bezbranného a nevinného človiečika, sebestačnú a sebavedomú ľudskú bytosť. Semienko, ktoré som zasadil, začalo klíčiť a pomaly, ale isto rástlo. Ja som bol vďačný za každú sekundu, keď som ju liečil a bol jej oporou. Moja starostlivosť dokázala to, že som už nevidel len zranené a ubolené dievčatko. Už to bola žena, sebavedomie a jej istota rástla. Viac nebola bojazlivá, po každom páde sa rýchlo dokázala pozviechať. Bol som spokojný, toto všetko je moja práca, toto vzišlo z mojej lásky. Cieľ tejto púte sa dozaista blížil a ja som sa tešil. I keď som vedel, že keď to dokončím, musím odísť naspäť, inak stratím svoju anjelsku moc. Lenže ja som bol odhodlaný zostať s ňou. Spoliehal som sa na to, že sa do mňa zamiluje a nedovolí mi odísť, naše cesty sa nikdy nerozídu, dúfam. A tak som zostal, napriek splneniu mojej úlohy. Vtedy som netušil, čo príde. Niečo, čo ma zničí a uvrhne do tmy.
ODETÝ DO BIELEJ, PRETIAHOL SOM SA BLATOM
Aj ona to tušila, že nadišiel správny čas na môj odchod. Ja som na to nechcel myslieť. Po nejakom čase som si všimol ako sa mi vyhýba. Netúlila sa ku mne, nevolala moje meno, nečakávala ma v kresle tak ako každý večer predtým. Veľmi ma to trápilo, veľakrát sa jej túžil dotknúť, no nemohol som to urobiť proti jej vôli. Začínala naplno žiť svoj život. Ale bezo mňa!
PRETOŽE AK MA NEPOTREBUJEŠ, A TY MA NEPOTREBUJEŠ, NIE SOM NIČ
Mnohokrát som v noci prišiel, sedel som a čakal na posteli až do rána, no ona neprišla. Čoraz častejšie večer chodila von, niekedy len-tak, úplne sama. Bolelo ma to, pretože som jej vôbec nechýbal. Prichádzala až ráno, vtedy som už bol väčšinou preč a blúdil som medzi ľuďmi. Predtým som sa na ňu občas prišiel pozrieť aj cez deň, teraz som ju často nevidel aj niekoľko dní. Áno, bolo to tak, už ma viac nechcela pri sebe mať.
PRETOŽE AK MA NECHCEŠ VIDIEŤ, A TY MA NECHCEŠ VIDIEŤ, NIE SOM NIČ
Nechcel som si to pripustiť. Teraz som vedel, prečo som mal počúvať pravidlá. Čo sa stane, ak anjel začne viac než ochranársky ľúbiť? Padne! Vedel som to, i keď moja duša to neustále popierala. Nemohlo to takto dopadnúť. Zmenilo sa toho však až priveľa na to, aby som to mohol napraviť. Celé dni a noci som strávil prechádzaním sa po uliciach. Chodil som k nej tajne, nečujne ako duch. Predtým som vždy energicky rozrážal vzduch krídlami, tak aby ma začula, teraz už nie. Len som sedel a díval sa ako pokojne spí. Raz som sa takto vkradol do izby, no zostal som stáť vo dverách. Neveril som vlastným očiam, dotýkali sa jej cudzie ruky, niekto iný, nie ja. Mal som byť spokojný, spravil som z nej dobrého vyrovnaného človeka...ale ja som nebol. Prial som si byť človekom. Anjeli sú nútení odísť, lenže ľudia smú zostať. Dávno som ju mal opustiť, ja som to však nedokázal. Preto teraz blúdim tmou a rozmýšľam o bezodnej ničote, ktorá ma iste čaká. Ešte som to mohol zmeniť, na čo však? Ona svoje srdce dala niekomu inému. Pravdaže, mala ma v srdci, no nie tak ako som si prial. Človek ale nikdy nevie, o tom sa dozviem až dnes večer. Keby som sa rozhodol zachrániť sa, mohol by som mať opäť nádherné a biele ligotavé krídla, nie tie šedé mraky ako dnes. Nechcel som, moja existencia stratila zmysel. Túžil som milovať a byť milovaný. To sa nenaplnilo. Odhodlal som sa teda na poslednú návštevu, ktorá všetko napraví.
DRŽ MA HORE, SOM SYN ANJELOV, DRŽ MA DOLE, MOŽNO NEDBÁM
Môj príchod ju prekvapil, dávno som sa neukázal. Sedela v kresle a čítala knihu. Pozrela na mňa, predlho sa dívala do mojich prázdnych očí, ktoré už úplne stratili svoj lesk. Vzbudil som v nej ľútosť, cítil som to, nie lásku. Prišiel som k nej, klakol si pred ňu a do dlaní zobral jej ruku.
"Moje srdce je zlomené a ja tu viac nedokážam zostať, preto mám na teba prosbu. Dal som ti celú svoju dušu, ty mne nie. Ak sa dotkneš mojich krídiel a v tvojom srdci sa rozhorí láska, obeliem a budem pokračovať ďalej vo svojej púti. Ak sa ma dotkneš a prebudí sa v tebe len ľútosť... odletím do ničoty. "
Vedel som ako priveľa po nej žiadam. Videl som jej vďačnosť a nehu, no chcel som lásku. Sklonil som hlavu, aby som sa nemusel dívať do jej uslzenej tváre. Celá sa triasla, no napokon položila ruku na moje krídla. V tom momente sa rozžiarili, obeleli a rozbili sa na milióny drobných kryštálikov. A moje telo sa v sekunde premenilo na zlatistý popol.










Normálne som mala na konci príbehu zimomriavky. Milujem tvoje príbehy o anjeloch. Človek by si bol povedal, že budú na jedno kopyto, že už sa tam nebude dať o čom písať. No oni nie sú, každý je jedinečný a preto ich tak rada čítam!
Len tak ďalej.