close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Září 2011

Barbara Erskinová-Dom ozvien

18. září 2011 v 17:06 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Teda príbeh v skratke. Joss Grantová je bývalá učiteľka, momentalné na materskej. Po narodení jej prvého syna si uvedomila, že by rada vedela, kto sú jej praví rodičia, keďže bola adoptovaná. Pokúsi sa ich vyhľadať. Jej rodina už zomrela, ale zistí, že po nich zdedila dom. A toto dedictvo prišlo práve včas. Jej manžela, podnikateľa, okradol spoločník, a preto si potrebujú nájsť nové bývanie. Dostanú sa do starodávneho domu na anglickom vidieku. Ich susedia však rozprávajú o tom, že v tom dome straší. Spočiatku tomu nik neverí, lenže začnú sa diať zvláštne veci. Odnikadiaľ sa zjavujú biele ruže a Joss počuje hlasy svojich dávno mŕtvych bratov. Manžel jej neverí a ani jej sestra, ktorá jej pomáha s deťmi. Situácia sa neustále zhoršuje. Joss si zistila pár vecí o svojej rodine a uvedomila si, že žiaden chlapec sa tu nedožil viac ako 10 rokov. A tak sa bojí o svojich dvoch malých synov.
V niektorých častiach mi to pripomenulo Lashera z Hodiny čarodejníc a niekedy zase pár vecí z Temného tanca od Tanith Lee. Zápletka však nakoniec bola úplne iná, no musím povedať, že to bola dobrá kniha. Spojenie fantasy literatúri s históriou sa mi obvzlášť pozdáva. Myslím, že si od tejto spisovateľky určite ešte niečo prečítam. :)


Anne Rice - Čas lásky a zla

17. září 2011 v 20:35 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Tak sa mi prednedávnom konečen dostalo do rúk pokračovanie knihy "Čas anjelov". Ešte v ten deň som to prečítala, akurát mi bolo ľúto, že ma len niečo vyše 150 strán. Pokračovanie sa mi veľmi páčilo. Toby spoznal svojho syna a po tých rokoch sa opäť stretol s jeho láskou Lionou. Anjel Malkiáš ho poveril ďalšou úlohou a Toby sa ocitne v Taliansku. Veľmi rád by začal spokojne žiť so svojou rodinou, lenže má to háčik, jeho minulosť. A tak sa snaží zo sveta zniesť všetky dôkazy o tom, že šikovný nájomný vrah, lišiak Lucky, je vlastne on. No veci sa nevyvíjajú práve priaznivo...
Nemôžem sa dočkať pokračovania, určite ho prečítam ešte v deň, keď si knihu kúpim. A tiež dúfam, že napriek svojmu sľubu, Anne nebude písať knihy len o Bohu. Nedokážem sa vzdať predstavy, že na svet "privedie" ešte pár zaujímavých upírov. :-* V knihách o anjeloch však môže pokračovať, tie zbožňujem rovnako!


Seansa vo Waless 2.

17. září 2011 v 11:34 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Po dlhom čakaní sme začuli buchnutie vchodových dverí. Helena vybehla na chodbu a my sme len načúvali. Bolo nám jasné, že to prišiel dôvod dnešného sedenia. Začuli sme už len kroky na schodoch a vo dverách sa objavila opäť Helena. Oznámila nám, že už prišilo dievča. Pravdupovediac, v tej chvíli som úplne zabudol na ostatných členov, ktorých sme ešte očakávali. Naplno ma zaujímala len ona. No jej kroky viedli hore na poschodie, takže si na ňu ešte počkáme. Medzitým sa sem vkradla Silvia. Prišla predo mnou, ale z izby vyliezla až teraz. Nezazlieval som jej to, bola taká iná. Nazval by som ju princezná, pôsobila jemne ako lupene ruží a bola tichá, narozdiel od nás ostatných. Večne som ju videl s dlhými rozpusteným vlasmi, vlastne som si ju inak ani nedokázal predstaviť. Mal som z nej zvláštny pocit, vždy okolo sebe šírila pre mňa až hrôzostrašný pokoj. Okolo nej sa niesol nádych sna, bolo to zasnívané stvorenie, žila si v inom svojom svete. Takýto ľudia ma vždy fascinovali, na prvý pohľad boli chladný a apatický, lenže ak mali možnosť niekomu pomôcť, urobili to so všetkou svojou srdečnosťou. Zdvorilo sa na ňu usmial na čo mi odpovedala svojím tichým ahoj. S Johnom som už vyčerpal skoro všetky témy konverzácie. Abby a Nicole sa bavili medzi sebou a nemal som chuť potýkať sa s tvrdohlavými názormi Lorelei. Medzi časom nás poctil svojou prítomnosťou aj Percival. Bol rovnako tvrdý ako Lorelei, možno preto si rozumeli. No tiež ju vedel upokojiť a bol voči nám omnoho príjemnejší. A hlavne neútočil na Siviu ako Lorelei. Obšas som sa nechtiac zahľadel do jeho ľadových, možno až krutých očí. Svoje dlhé blond vlasy si zopínal vždy do copu. Na schodoch som spozoroval pohyb. Helena viedla niekoho halou až ku nám. Konečne sme ju mali pred očami. Pôsobila na mňa dosť nevyrovnane, vystrašená z počtu osôb v miestnosti. Na to, že mohla mať nanajvýš 17 bola oblečená staromódne. V hustých gaštanových vlasoch dĺžky po plecia mala zelenú stuhu a svojími veľkými čokoládovými očami skákala z jedného na druhého. Vôbec neprkvapilo Silviine gesto, vstala a zobrala našu návštevníčku za ruku.
"Vitaj, ja som Silvia, veľmi rada ťa spoznávam."
Milo sa usmiala, tak ako to vedela len ona a malé dievčatká. Dievča pôsobil zprvu zmätene, no po chvíli jej opätovala drobné pousmiatie.
"Ahojte, ja som Rachel."
Všetci si ju dôkladne premerali, až potom ju Silvia s Helenou usadil ku nám a my sme sa jej predstavili. Chvíľa v spoločnosti Silvie je pomohla prekonať rozrušenie. I keď som mal stále pocit, že nie je zvyknutá byť medzi ľuďmi. Helena si sadla do svojho obľúbeného pásikového zeleno-bieleho kresla a pustila sa od vysvetlovania.
" Teraz by som vám, milí priatelia, chcela zdeliť dôvod Ráchelinho náhleho príchodu a vlastne všetko, čo sa mi zatiaľ podarilo zistiť. Ráchel pochádza z Ameriky, presnejšie z New Orleans. Býva v záhradnej štvrti v nádhernom starom dome. " usmiala sa na Ráchel. Z jej pohľadu mi bolo jasné, že jej ten dom neprišiel taký krásny alebo bol v tom nejaký háčik. Prekliaty dom? Ale preto by nás všetkých Helena nezvolávala, aspoň nie tak narýchlo. Vytrhol som sa zo zovretia myšlienok a počúval ďalej Helenine slová.
" A tú začína prvý fakt, Ráchel nebýva tak celkom sama. Spolu s ňou dom obývajú dve staršie dámy, no predpokládame, že nie sú živé, sú to duchovia. Ale teraz to najzvláštnejšie na tomto všetkom. Ráchel tvrdí, že tieto dve dámy ju vychovávali od útleho detstva. Nikto živý, len ony dve. Preto Ráchel nie je zvyknutá byť medzi ľuďmi, celých 17 rokov prežila v tom dome. Tieto tety ju všetkému naučili, no nechceli, aby opúšťala dom. No myslím si, že je len logické, že Ráchel sa pokúsila vyhľadať pomoc. Títo dvaja duchovia ju neustále prenasledujú. Chcela by si ešte niečo dodať, zlatíčko?"
Otočila sa k Ráchel, ktorá apaticky zabodávala pohľad do steny. Ticho pokrútila hlavou na nesúhlas a prešla po nás očami. Nikdy som o niečom nepočul, bolo to také výnimočné. V prvom momente som jej ani neveril, nepripadalo mi to možné. Ale Helena to brala so všetkou vážnosťou. Percival a Lorelei si odosielali mimické odkazy, niekedy by ma zaujímalo, čo znamenali. Keď nikto dlho neprehovoril, ujala sa slova opäť Helena.
"V čom ale spočíva naša úloha? Chcem Ráchel oslobodiť od týchto duchov, a tak dnes usporiadame seansu. Musíme dúfať, že s nami budú chcieť komunikovať. "
Bol som ticho, ale v skutočnosti mi hlavou blúdilo množstvo otázok, na ktoré som sa však chcel spýtať priamo Ráchel, najlepšie medzi štyrmi očami. Momentálne k tomu nebol priestor. Zahľadel som sa do okna na tmu vlniacu sa okolo okien, žiarivé biele vločky padajúce na parapet. Zaškvrčalo mi v žalúdku, akúrať včas, podávala sa večera.


White House

15. září 2011 v 14:35 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Na kalendári svietilo 7. august 1985 a na policajnej stanici zazvonil telefón. Boli tri hodiny a dvadsať minút. Volajúci bol Jeremy Bamber. Chcel nahlásiť, že mu pred chvíľou volal otec so slovami: Prosím, rýchlo príď, tvoja sa sestra sa zbláznila a má zbraň! Policajti sa s Jeremym dohodli, že sa stretnú pred farmou. Tak sa aj stalo. Policajti však nechceli hneď vtrhnúť do domu, a tak sa čakalo, čo sa stane. Po celý čas bolo ticho a v dome sa nič nedialo. V jednu chvíľu sa však policajtom zazdalo, že niekto stojí pri okne.
Polícajti do domu vstupujú až o 7:30 ráno a čaká ich nepríjemné prekvapenie. Podľa pôvodnej verzie našli v kuchyni dve telá, otca a dcéru Sheilu. Na poschodí sa našli telá dvojčiat, synov Sheily a matka Jeremyho. Na súde však bola podaná verzia, kde Sheilu našli mŕtvu hore na poschodí. Najprv sa zločin uzavrie ako 4-násobná vražda a samovražda.
Ibaže niekomu to nestačilo. Priateľka Jeremyho sa po hádke s nim rozhodla, že ho pôjde udať. Obvineniu dopomohlo aj jeho správanie bezprostredne po vraždách. Odišiel na dovolenku, užíval si zdedené peniaze a snažil sa predať sestrine erotické fotky. Mesiac po vraždách náhodou bratranci Jeremyho našli v dome tlmič so stopami po krvi. Obžaloba sa zhodla, že Sheila sa nemohla zastreliť sama, pretože ak bol tlmič na zbrani, bolo by to nemožné. Obhajoba to však popiera, môže za to najmä zanedbané vyšetrovanie. Neexistuje žiaden priamy dôkaz, že krv na tlmiči patrila Sheile alebo nejak z obetí. A navyše, už len to, že sa našla až mesiac po vraždách a to úplnou náhodou, poukazuje na nešikovnosť vyšetrovateľov.
Jeremy Bamber bol odúsedný na doživotie, momentálne ako jediný človek vo Veľkej Británii.
Obhajoba má však veľa dôkazov, ktoré by mohli potvrdiť jeho nevinu. Polícia sa totiž snažila ututlať množstvo skutočností, ktoré vyšli najavo až o dosť neskôr. Existuje záznam, ktorý hovorí o tom, že krátko pred Jeremyho telefonátom prišiel na stanici hovor z farmy a jeho označenie bolo: Moja dcéra zošalela. Nesmieme zabúdať na Sheilin zdravotný stav. Bola to schizofrenička. Jej doktor tvrdil, že sú v nej stále rozbroje medzi dobrom a zlom. Istý čas otvorene hovorila o samovražde a svojich synov považovala za zlo. Navyše bola veľmi nábožensky založená. A akurát deň pred vraždami, jej rodičia navrhli, či by nechcela deti dať na adopciu, nakoľko sa o ne nedokáže postarať ako zdravý človek. Obžaloba často polemizuje nad tým, či by bola Sheila schopná premôcť svojho otca a zastreliť ho. Lenže o ľuďoch trpiacich schizofréniou je známe, že dokážu mať obrovskú silu, ktorú u nich nepredpokladáte. Ďalej vraj nedokázala narábať so zbraňami. Lenže aj rodina potvrdila, že ju vedela minimálne nabiť a to pri prevedení týchto vrážd úplne postačovalo. Obete boli väčšinou strelené do hlavy, rovno medzi oči z blízkosti asi pár krokov. Myslím, že takto niekoho zastreliť, môže jedine duševne narušený človek. Stať od niekoho pár krokov a sedemkrát mu streliť medzi oči, to mi nepríde na psychicky zdravého človeka. Najdôležitejšou poznámkou obhajoby je však fakt, že neexistuje žiadna štatistika, kto kedy zomrel. A ak Sheilu našli dole v kuchyni, tak ako jej otca a neskôr už bola hore na poschodí, to znamená, že ešte musela byť živá, premiestniť sa a tam si naisto zobrať život. A je to možné, pretože s jedným zo zranení, ktoré si spôsobila, by mohla dokonca ešte chodiť. Najzvláštnejšie sú fotografie z miesta činu. Na fotke o 10 hodine dopoludnia Sheilina rana ešte stále dosť krváca. Ale nemohla takto krvácať od tretej ráno až doteraz. Patológ, ktorému dali posúdiť jej fotky z miesta činu usúdil, že tieto zranenia nemohli vzniknúť skôr ako o siedmej ráno.
Jeremy veľakrát žiadal o prepustenie, no ani raz mu súd nevyhovel. To aj napriek všetkým dôkazom, ktoré ohajoba má.

Nie som si istá, na ktorú stranu sa prikloniť. Všetko ukazuje na Sheilu. Lenže čo ak to tak malo vyzerať a Jeremy to mal len veľmi dobré premyslené. Bolo by veľmi ľahké využiť psychický stav Sheily. Tomu by nasvedčovalo, prečo chcel, aby hneď po vraždách boli všetky veci, na ktorých sa nachádzala krv spálené. Ale nie je mi jasné, prečo by Jeremy každému rozstrielal hlavu a Sheile by spôsobil iba dve zranenia na krku. Na internete nájdete mnoho diskusií týkajúcich sa tohto prípadu. Ale pochybujem, že sa niekedy podarí vysvetliť veci ako Sheiline zranenia a postavu v okne. Mnohí členovia rodiny tiež však hovoria o Jeremym ako o veľmi vypočítavom človeku. Oboch, Sheilu i Jeremyho, určite poznčil fakt, že boli adoptovaní, teda ich vlastní rodičia ich odmietli. To určite formovalo ich osobnosti.


Sheila a Jeremy s matkou June.


Miroslava Varáčková-Sprevádzačka

14. září 2011 v 21:38 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Možno ste už o tejto knihe počuli, možno nie. Spočiatku som si ju objednala zo zvedavosti, i keď som veľmi neverila, že ma môže zaujať. Hlavnou postavou je Radka. V poslednej dobe je nesvoja, pretože počas spánku počuje rôzne hlasy a nevie si vysvetliť, čo to má znamenať. Vďaka osudu sa dostane na prax do hospicu. Jej prvý dojem nie je najružovejší, no počiatočnú antipatiu sa jej podarí prekonať pomocou Daniela, ktorý tam pracuje. Nakoniec vďaka nemu príde na to, aké ma poslanie a čo znamenajú tie hlasy. Pomedzi to však musí riešiť aj iné veci, napríklad zmiznutie svojej najlepšej priateľky Ivany.
Napriek mojej počiatočnej nedôvere sa mi kniha páčila a posledné strany som doslovne zhltla. :) A zároveň ma potešilo, že ja na Slovensku autori, ktorí píšu knihy s podobnou tématikou a sú rovnako dobré ako zahraničné knihy.


Depeche Mode

1. září 2011 v 21:47 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik
Kapelka, bez ktorej by bol život prázdnejší a neznesiteľnejší! :-*
















Only a Priest

1. září 2011 v 21:24 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Tento príbeh vznikol vďaka jednej perfektnej piesni, ktorú nadovšetko milujem. A pri jej počúvaní, som mala v mysli vždy ten jeden scénar, príbeh. Nemohla som ho nechať len v hlave, príliš veľa pre mňa znamená. Pretože láska je to najväčšie, čo človek môže mať.
Ležal v tráve, ponorený do spevu anjelov, zakrytý neviditeľnými slzami. Čas sa plazil príliš pomaly, ťažkopádne sa mu ťahal pomedzi prsty ako ťarcha tajomstva, ktoré si človek berie do hrobu. Polieval ho slnečný jas, okolo neho sa hemžili tisícky drobných organizmov, zemou duneli nožičky utekajúcich detí. Ich krik narúšal anjelský chór, no to vôbec nevadilo, bol to prejav života. Všetko naokolo žilo, dýchalo a rástlo. Len on zhasínal, padal do temnoty, strácal zmysel svojej existencie. Núkala sa mu nádej, mohol sa očistiť od všetkého a zotaviť sa, on to však nechcel. Existovali 2 možnosti a oboch rozhodovala len ona. Tak prosté a jednoduché, no pritom také ťažké a bolestivé. Keby ho milovala, mohol by opäť vstať na vlastné nohy a všetko by bolo znovu tak krásne. Ale mohla dopomôcť aj jeho odchodu do ničoty. Nemal chuť vstať zo zeme, nedokázal sa pohnúť, na všetko potreboval množstvo energie a odhodlanie, čo nemal. Kedysi bol biely a žiarivý, dnes je šedivý, oblečený do tieňov smútku. Myseľ mu zamestnával stále ten istý film.

Žil som svoj nádherný život anjela. Každý z nás sa narodil pre nejaké poslanie a každý sme si ho sami museli nájsť. Hľadal som veľmi dlho, mnohí moji rovesníci si už dávno vybrali cestu, no ja stále nič. No napokon ma to dostihlo samo. Vždy som sa veľmi rád prechádzal pomedzi ľudí, sledoval ich životy, nálady, zvyky. Niekedy počul aj ich myšlienky. A v jedno upršané ráno som ju stretol. Sedela v tráve, tam kde som teraz ležal. V tichosti vrážala som prázdny pohľad do diaľavy. Lenže ja som počul ten krik, krik z hĺbky jej duše. Bolesť, strach, výčitky. Čítal som v jej čerstvých ranách, videl som more sĺz, ktoré ich pokropili. Chcel som ich ošetriť a hlavne vyliečiť. Sadol som si k nej, skrývajúc pritom svoje ligotavé krídla pod bundou. Najprv som ju pohľadil po jej smutnej tvári, ani sa na mňa nepozrela. Jej srdce sa však pootvorilo a ku mne prerazili jej spomienky. Moja prítomnosť mala blahodárne účinky, o pár chvíľ neskôr sa už ku pritúlila. Uľavilo sa jej, keď ma obznámila so svojou bolesťou, už to bol zdieľaný žiaľ. V ten deň neodchádzala domov sama, išla so mnou po boku. Keď za sebou zabuchla vchodové dvere, zošuchla sa na zem a tvár vložila do dlaní. V okamihu som sedel vedľa nej a skryl ju do svojich obrovských krídiel so slovami: Ty už sa nikdy nemusíš báť, budeš pod mojou ochranou a pomôžem ti vyliečiť zranené srdce. Tak som sa stal anjelom, ktorý lieči duše.

BUDEM TVOJÍM ANJELOM, KÝM SA MOJE KRÍDLA NEROZBIJÚ
Každý večer som chodil za ňou. Bol som jej kreslo, do ktorého sa zložila vždy, aby mohla vypústiť svoje páliace slzy. Miloval som tie chvíle, tlačila sa ku mne ako zatúlané mača a ja som bol užitočný. Hľadil som ju slovami po duši, to zronené naivné dievčatko. Ublížili ti, no ty sa vyliečiš, uvidíš. Vyrastieš, zosilnieš a svet bude tvoj. A ja budem naveky tvoj. Mojou úlohou bolo spraviť z bezbranného a nevinného človiečika, sebestačnú a sebavedomú ľudskú bytosť. Semienko, ktoré som zasadil, začalo klíčiť a pomaly, ale isto rástlo. Ja som bol vďačný za každú sekundu, keď som ju liečil a bol jej oporou. Moja starostlivosť dokázala to, že som už nevidel len zranené a ubolené dievčatko. Už to bola žena, sebavedomie a jej istota rástla. Viac nebola bojazlivá, po každom páde sa rýchlo dokázala pozviechať. Bol som spokojný, toto všetko je moja práca, toto vzišlo z mojej lásky. Cieľ tejto púte sa dozaista blížil a ja som sa tešil. I keď som vedel, že keď to dokončím, musím odísť naspäť, inak stratím svoju anjelsku moc. Lenže ja som bol odhodlaný zostať s ňou. Spoliehal som sa na to, že sa do mňa zamiluje a nedovolí mi odísť, naše cesty sa nikdy nerozídu, dúfam. A tak som zostal, napriek splneniu mojej úlohy. Vtedy som netušil, čo príde. Niečo, čo ma zničí a uvrhne do tmy.

ODETÝ DO BIELEJ, PRETIAHOL SOM SA BLATOM

Aj ona to tušila, že nadišiel správny čas na môj odchod. Ja som na to nechcel myslieť. Po nejakom čase som si všimol ako sa mi vyhýba. Netúlila sa ku mne, nevolala moje meno, nečakávala ma v kresle tak ako každý večer predtým. Veľmi ma to trápilo, veľakrát sa jej túžil dotknúť, no nemohol som to urobiť proti jej vôli. Začínala naplno žiť svoj život. Ale bezo mňa!

PRETOŽE AK MA NEPOTREBUJEŠ, A TY MA NEPOTREBUJEŠ, NIE SOM NIČ
Mnohokrát som v noci prišiel, sedel som a čakal na posteli až do rána, no ona neprišla. Čoraz častejšie večer chodila von, niekedy len-tak, úplne sama. Bolelo ma to, pretože som jej vôbec nechýbal. Prichádzala až ráno, vtedy som už bol väčšinou preč a blúdil som medzi ľuďmi. Predtým som sa na ňu občas prišiel pozrieť aj cez deň, teraz som ju často nevidel aj niekoľko dní. Áno, bolo to tak, už ma viac nechcela pri sebe mať.
PRETOŽE AK MA NECHCEŠ VIDIEŤ, A TY MA NECHCEŠ VIDIEŤ, NIE SOM NIČ
Nechcel som si to pripustiť. Teraz som vedel, prečo som mal počúvať pravidlá. Čo sa stane, ak anjel začne viac než ochranársky ľúbiť? Padne! Vedel som to, i keď moja duša to neustále popierala. Nemohlo to takto dopadnúť. Zmenilo sa toho však až priveľa na to, aby som to mohol napraviť. Celé dni a noci som strávil prechádzaním sa po uliciach. Chodil som k nej tajne, nečujne ako duch. Predtým som vždy energicky rozrážal vzduch krídlami, tak aby ma začula, teraz už nie. Len som sedel a díval sa ako pokojne spí. Raz som sa takto vkradol do izby, no zostal som stáť vo dverách. Neveril som vlastným očiam, dotýkali sa jej cudzie ruky, niekto iný, nie ja. Mal som byť spokojný, spravil som z nej dobrého vyrovnaného človeka...ale ja som nebol. Prial som si byť človekom. Anjeli sú nútení odísť, lenže ľudia smú zostať. Dávno som ju mal opustiť, ja som to však nedokázal. Preto teraz blúdim tmou a rozmýšľam o bezodnej ničote, ktorá ma iste čaká. Ešte som to mohol zmeniť, na čo však? Ona svoje srdce dala niekomu inému. Pravdaže, mala ma v srdci, no nie tak ako som si prial. Človek ale nikdy nevie, o tom sa dozviem až dnes večer. Keby som sa rozhodol zachrániť sa, mohol by som mať opäť nádherné a biele ligotavé krídla, nie tie šedé mraky ako dnes. Nechcel som, moja existencia stratila zmysel. Túžil som milovať a byť milovaný. To sa nenaplnilo. Odhodlal som sa teda na poslednú návštevu, ktorá všetko napraví.
DRŽ MA HORE, SOM SYN ANJELOV, DRŽ MA DOLE, MOŽNO NEDBÁM
Môj príchod ju prekvapil, dávno som sa neukázal. Sedela v kresle a čítala knihu. Pozrela na mňa, predlho sa dívala do mojich prázdnych očí, ktoré už úplne stratili svoj lesk. Vzbudil som v nej ľútosť, cítil som to, nie lásku. Prišiel som k nej, klakol si pred ňu a do dlaní zobral jej ruku.
"Moje srdce je zlomené a ja tu viac nedokážam zostať, preto mám na teba prosbu. Dal som ti celú svoju dušu, ty mne nie. Ak sa dotkneš mojich krídiel a v tvojom srdci sa rozhorí láska, obeliem a budem pokračovať ďalej vo svojej púti. Ak sa ma dotkneš a prebudí sa v tebe len ľútosť... odletím do ničoty. "
Vedel som ako priveľa po nej žiadam. Videl som jej vďačnosť a nehu, no chcel som lásku. Sklonil som hlavu, aby som sa nemusel dívať do jej uslzenej tváre. Celá sa triasla, no napokon položila ruku na moje krídla. V tom momente sa rozžiarili, obeleli a rozbili sa na milióny drobných kryštálikov. A moje telo sa v sekunde premenilo na zlatistý popol.
claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz