Od tejto poviedky si teda nič moc nesľubuje. Písala som ju len tak, len nechávam plynúť svoje myšlienky a dávam ich na papier. No jednoducho mi nedalo ju nenapísať. Nenávidím slnečné dni.
Tváre sa mi dotýkajú slnečné lúče, dávno už nespím, no ešte nechcem otvoriť oči. Len ich nechať zatvorené. Keby sa dal čas vrátiť späť, zastaviť, aby tu zostala neodchádzajúca tma. A ja by som mohla večne len...spať. Predstava nového dňa ma desila, vlievala do mňa zúfalstvo. Nenávisť voči rutine, voči jednotvárnym dňom strávených v tomto prekliatom dome. Každému ránu otváral bránu obraz na túto starú zatuchnutú izbu. Mama si potrpela na starožitnosti, všetko to malo obrovskú cenu, mne na tom však nezáležalo. Bola to len pripomienka môjho prekliateho sveta, v ktorom musím existovať, len tak pre nič za nič, bez hlbšieho zmyslu. Štyri roky každý deň, nič sa nemení. Prestávala som vnímať city k okolitým veciam a osobám, už žiadne vzťahy, len prázdno, bezmedzná apatia. Po dlhom boji som predsa otvorila oči, podvolila sa osudu. Keby existavolo aspoň niečo, na čom by mi záležalo. NIe, všetko je preč.
Zišla som na prízemie, rovno do kuchyne. Čakali na mňa raňajky a dávka liekov. Do jedla som chuť nemala, tak som len zobrala lieky a spláchla ich čajom. Vedľajšie účinky už som tak nevnímala, alebo som si jednoducho zvykla. Už to patrí k môjmu prekliatemu žitiu. Začalo to pred 4 rokmi, myslím, to si snáď pamätám. Depresie, krv, tma, steny. Áno, tak sa otvorili dvere do pekla. Ktoré je horšie, to pozemské, či to čo ma čaká hore? Jednoznačne, to, čo po tom všetkom čakalo za dverami, bolo o toľko horšie. Krv sa dala zmyť, rany sa zahojili, steny sa dali prefarbiť, no "to za dverami" je skutočné prekliatie. Na prvú dávku antidepresív nemôžem zabudnúť.
Vonku sa usmievalo slniečko, vtáčiky si pospevovali a ty si mi ráno nachystal k liekom odkaz: " Z lásky pre teba." Aké pekné! Po hodine sa však všetko zmenilo, všetko sa začalo točiť. V hlave mi dupali milióny slonov a snažili sa mi rozbiť hlavu, minimálne to. Chcela som sa ísť prejsť von, na vzduch, závrať ma hneď odhodila naspäť. Myšlienky sa mi preplietali dokopy, chvíľu sa zdržali a potom sa opäť rozbehli každá inou stranou. Viečka mi oťažievali, no spať som nemohla, neustále ma budili pocity návaly paniky. Bola som tam celkom sama, v tom obrovskom dome, pri boji s démonom, ktorý mi vymýva mozog. Nevyhrala som a nikdy ho neskolím, neodstránim ho zo svojho života. A toto všetko si mi prichystal "z lásky". Prirodzene, v pude sebazáchovy som ešte pár bojov absolvovala, v snahe zničiť nepriateľa. Veď mi zobral život!
Odhodlanie sa už stratilo. Vieš, najprv som sa chcela vyliečiť kvôli sebe, aby som mohla žiť život ako ostatní. Neskôr to bolo už len pre teba. A dnes už sa nesnažím o nič. Ty si nechávaš svoju vieru, nevie o mojej prehre, nevieš, že som sa vzdala. Ale na tom predsa nezáleží, nič nemalo zmysel a všetko to bol len premrhaný čas. Viem, som sobecká, pretože sa už vôbec nesnažím. Nedávam ti žiadnu nádej, i keď tej svojej máš viac než dosť. No i ty si sobecký, lebo mi nechceš dovoliť skončiť to. Takto sme si vyrovnaní a tento bezcenný život si prežijeme spolu, "z lásky". Spolu budeme padať a zomierať s každým západom slnka, lebo sa všetko zostalo rovnaké. Tie dni, keď zúfalo búchala a slzila do vankúša v bolesti zo svojho strateného života, sú preč. Pochované niekde pod prachom, hlboko v zemi.
Celé doobedie som sa prechádzala po dome. Zvuk klavíra stratil lesk, len tóny blížiace sa z obrovskej diaľky, stratený pôžitok. Knihy som nechcela rušiť z ich dlhoročného spánku pod prachom. Zakotvila som na masívnom gauči pred zapnutou televíziou, síce som pozerala úplne inam. Bola som sama, zase, tak som sa ani nemusela tváriť, že ju sledujem. Prvýsa domov vrátil on, našiel ma tu v obývačke. Usmial sa. Prepáč, že ti nedokážem úsmev vrátiť. Chvíľu po tebe prišla mama, počula som to, napriek tomu, že si šepkáte ako pri posteli spiaceho dieťaťa. Ale ja nespím, vnímam až priveľmi dobre. Sedeli ste v kuchyni, vymieňali si dojmy. Nerobím vám nijakú radosť.
Pozrela som na hodiny, bolo niečo po štvrtej. Zrazu mi hlavou preletela úplne jasná myšlienka. Zrazu som vedela, že to musím urobiť. Pohľad z okna bol pestrý, záhrada plná kvetov zaliata slnkom, dnešný deň bol slnečný a teplý. Rozhodla som sa, že sa pôjdem previezť po okolí. Najprv som to musela ísť oznámiť jemu. Asi mal poci, že prišla zmena, k lepšiemu. Tak som získala kľúče. Aj ja som presvedčená, že to bude krok k lepšiemu začiatku. Na rozlúčku som ho pobozkala.
Prechádzala som okolo množstva fariem a polí, bývali sme v lone prírody. Naokolo len lesy, ktoré sú pre anglický vidiek tak typické. Užívala som si, že nie som doma. No neustále som musela rozmýšľať. Kam a za čím idem? Za hodinkách svietili číslice: 17:58. Bola som už dostatočne ďaleko od domu. Zastavila som, asi 500 metrov predo mnou bol pozemok s ozrutným múrom slúžiacim ako plot. Sedela som, pozorovala slnko ako sa nenápadne stráca za stromami. Teraz som opäť našla svoje stratené city. Napriek všetkému čo sa stalo, napriek tomu nekončiacemu peklu, mám na mysli len jediné: Milujem vás!
S týmito slovami na perách som naštartovala a rozbehla sa rovno naproti betonovému múru.









Hurááá! Mne sa to tak páči. Najviac ma dostalo, ako prišiel domov on a ty si mu (teda tá hrdinka v ja rozprávaní) nevedela opätovať úsmev....príde mi to, ako zápisok z môjho života. (tá časť).
Poviedka je krásna!