Akurát počúvam A Covenant of Thorns a spomínam na chvíľe, ktoré by som z mysle najradšej zmazala úplne. Pretože to bol ten najhorší pocit, aký sa dá zažiť. Obdobie prázdna, keď som neverila, že ešte v živote budem niečomu veriť (tobôž niekomu veriť). Pocit, keď čakáte kedy sa niekto objaví vo dverách a pritom viete, že on nepríde. Prajete si ho vidieť, stretnúť na ulici, chodíte po známych miestach a očakávate, že výjde spoza rohu. No nevýjde, nikdy ho už nestretnete. A tak to ide do stratena. Stále sa musíte vracať k spomienkam a hľadáte ho všade. No nič z toho nie je, len smútok a nič. Jednoducho prázdnota. Máte aj pocit viny, lebo ste to istotne mohli zachrániť, i keď nemáte potuchy ako. Stále sa však musíte vracať, točiť sa do kruhu, vlastne sa ani nechcete vymotať. Pretože by sa už úplne stratil. Hľadáte kľúč ako vrátiť čas späť a pokračovať, nech to bolo akékoľvek. Čím viac sa snažíte pochopiť to, tým viac otáznikov vám rastie v hlave. No prestať nemôžete. A tak sa len topíte v svojej samodeštruktívnej hre. Až kým sa úplne nezbláznite, alebo vás niekto nevytrhne z toh kruhu.
Neviem ani prečo, no jednoducho som to potrebovala niekam napísať. Do očí by som to nikdy nikomu nepovedala. Nikto si nevšimol, čo sa deje, čo prežívam. Tak som to aj chcela. Nikdy som nikomu nechcela ukázať, že trpím. Vonku to bol vždy úsmev, ktorý ma skryl, aby som doma mohla v tichosti v kútiku zrútiť. Dni nedávali zmysel, čas sa pomaly vliekol a ja som nedokázala robiť nič. Len pozerať, nie do okna, na okno. Veľmi som chcela nájsť nejaké činnosť, niečo čo ma preberie. Ale nedokázala som to, ani sa pohnúť. Teraz je to viac-menej preč. Aj keď človek nikdy nevie. Niekedy ma ešte dostihne a potrápi myseľ, no už nenarobí toľko škody.










Moc pěkný blogík. Ještě juknu