close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Srpen 2011

Seansa vo Waless

29. srpna 2011 v 10:44 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Nepokojne som sa ponevieral po byte, vzrušenie sa mi stále lialo telom. Sila mojej zvedavosti bola neuveriteľná. Sadol som si do obývacej izby, na konferenčnom stolíku ležal list, musel som naň hľadieť. Fotelka bola už stará a neposkytovala ani štipku pohodlia. To však moju myseľ nezamestnávalo vôbec. Ako každý mesiac som plánoval zúčastniť seansy u mojej dobrej priateľky Heleny. Tentokrát som však z listu vyčítal, že stretnutie bude dosť výnimočné. Nie, nenapísala to priamo, ale cítil som to. Helena presunula termín o týždeň skôr, a na to už asi nejaký dôvod mala. Síce som momentálne na tom finančne nebol najlepšie, nemohol som si nechať utiecť stretnutie. Špiritizmus bol môj život a táto seansa mi mohla priniesť nové zážitky. Za všetko toto vzrušenie mohol jej list:

Drahý Batuel,
mám na teba a všetkých členov spoločenstva veľkú prosbu. Potrebujem vašu pomoc. Preto je potrebné, aby sme sa stretli už skôr, nedokážem to viac oddiaľovať. Našla som výnimočne silné médium. Je to zvláštne dievča a jej schopnosti sú pozoruhodné. Zaroveň s jej príchodom však došlo k mnohým nepríjemnostiam a ona sama je veľmi záhadná, neviem o nej skoro nič. Preto potrebujem vaše rady, aby sme jej mohli pomôcť. Budem ti veľmi vďačná za spoluprácu.
Tvoja Helena

Zajtra cestujem a konečne spoznám tú výnimočnú osobu. Netušil som, prečo je to také súrne. Za tie roky sme mali takýchto prípadov desiatky. Mnoho talentovaných medií malo strach zo svojich schopností a nedokázali pochopiť veci, ktoré sa okolo nich diali. Ibaže Helena v tomto bola dostatočne skúsená a kvôlli niečomu tak banálnemu by nás nezvolávala o týždeň skôr. V liste síce toho moc neprezradila, a asi to bol aj zámer. Lákala ma vidina nových skúseností a zážitkov. Preto som jednoducho nemohol odmietnuť.

Napriek zdrvujúcemu nadšeniu sa mi napokon podarilo zaspať. Skoro ráno som sa však zobudil a čo najrýchlejšie som sa začal chystať. Veci som mal dávno pobalené, no i tak som sa ponáhľal, aby mi všetko vychádzalo podľa predstáv. Naraňajkoval som sa a obliekol. Na želežničnú stanicu som musel ísť peši, aj preto moje náhlenie sa. Nakoniec som bol na stanici o 25 minút skôr, a tak som si tam ešte posedel. Vypil som jednu kávu z automatu, ktorá skutočne nestála za nič. 8.15 som sedel vo vlaku a uháňal do Walles.Nemohol som sa dočkať pohľadu na Helenin obrovský dom a tú nádhernú záhradu. Je len jedna škoda, že sa v nej v tejto zime nebude dať posedávať. V kupé som bol úplne sám, čo mi práve veľmi vyhovovalo. Mal som so sebou všetku svoju literatúru a chcela som si po ceste preštudovať pár vecí, takto ma nik nerušil v mojej činnosti. Cesta mi rýchlo ubiehala, cestu mi po celý čas spríjemňovala termoska s čajom. Občas som sa nechal uniesť pohľadom z okna, odkrýval zasneženú a dokonalú prírodu. Napriek hroznej zime som horel nedočkavosťou a všetka moja krv v tele vrela túžbou vstúpiť do Heleniných dverí. Zo stanice to bola ešte dlhá cesta po vlastných nohách. Každým krokom som cítil ako mi mrznú prsty na nohách, boril som sa v snehu. Tu, kde sa po okolí črtajú len lesy a lúky nikto neodhrabával chodník prirodzene vytvorený ľudskou šlapajou. Po ceste som minul dve veľké farmy. Tie stavby sa mi páčili, no nikdy by som sa nedokázal starať o hospodárske zvieratá. Iste mal takýto život isté čaro, no ja som sa zaujímal o niečo iné. Spoločenstvo mi otvorilo cestu k poznaniu nových, vzdialených a záhadných vecí. Od detstva som si bol vedomý, že musia existovať ešte iné dimenzie. Kam odchádzali duše zosnulých? Nemohli sa predsa stratiť ako para. Páčilo sa mi skúmať hranice ľudskej mysle. Túžil som preskúmať všetko to, čoho sa moje okolie bálo. Možno práve vďaka mojej skepticekj rodine som sa dostal na túto cestu. Bolo to to, o čom sa nikdy v spoločnosti veľa nerozprávalo, tabu. Stáročia plynuli, no ľudská poverčivosť je tu hlboko zakorenená. Bolo mi jasné, že sa mi ju nepodari vyplieť, lenže mohol som tomu aspoň trochu dopomôcť. Narozdiel od nich som sa nebál. Rozhodol som sa hľadať odpovede na tieto témy. Odvtedy som začal zháňať knihy a vlastne všetko, čo by mi pomohlo tomu viac porozumieť. No úplný obrat pre mňa bolo stretnutie s Helenou. V tej dobe som už mal isté skúsenosti s telekinézou, a preto som sa s tým rád predvádzal. V jeden chladný jesenný deň som opäť trávil v knihkupectve. Knihami som sa nepreberal rukami, pomocou myšlienky som ich prinútil levitovať až do mojich rúk. Chvíľu som sa tým bavil, kým som na sebe neucítil čísi pohľad. Mohol to byť hocikto, niekto koho zaujal môj trik. Bolo to však oveľa viac. Podľa drahého oblečenia som okamžite mohol posúdiť, z akej vrstvy je. Práve preto ma prekvapilo jej zaujatie. Nepozerala na mňa so strachom ako podaktorí, skôr s obdivom a tichou úctou, napriek môjmu postaveniu v spoločnosti. Stretli sa nám pohľady, to ma osmelilo a odhodlal som sa prísť až k nej. Usmiala sa na mňa a prehovorila.
"Mladý muž, nechceli by ste prísť na špiritistickú seansu nášho spoločenstva?"
Nemohol som si byť istý, či je to sen, či skutočnosť. Tušil som však, že táto príležitosť sa viac nemusí opakovať. Znamenalo to získať nové vedomosti a vymeniť si dojmy s niekým, kto má podobné záľuby v tajomne. Ponuku som prijal. Helena ma pozvala na čaj do skutočne drahého podniku. Tu by som si nemohol sám dovoliť nič. Bolo to útulné miesto, a keď som prvýkrát navštívil jej dom, hneď som pochopil, prečo sa jej tam páčilo. Podnik bol zariadený presne v štýle jej nábytku. Drahý, tmavý a luxusný masívny nábytok. Pili sme so šálok z bieleho porcelánu zdobených červenými a ružovými ružami. Čím dlhšie som ju počúval, tým som bol viac presvedčený, že tam musím ísť.

Vyšiel som spomedzi cesty lemovanej stromami a pred sebou som mal obrovskú bránu z tepaného železa. Na dvore sa skvelo viacero zaparkovaných áut. Vošiel som na očistený chodník vedúci k dveriam domu, v tej chvíli ma zahriala predstava tepla za dverami. Moja predstava bola správna, otvorila mi samotná Helena a v hale som ako prvé zahliadol hrejúci oheň v krbe. Ako prvé ma odprevadila do mojej izby, aby som sa mohol prezliecť a odložiť si veci. Na to som potreboval asi 20 minút. Po tejto nutnosti som sa rozbehol dole do zeleného salóna, kde už určite čakala spoločnosť. Ešte som len schádzal zo schodov, keď som začul milý smiech Abigail. Bolo to mladé žieňa, s prívetivými modro-šedými očami a jemnými blond vlasmi. Väčšinou sme volali jednocucho Abby, pretože Abigail sa hodilo skôr pre staršiu dámu a nie pre tak mladé dievča. Vedľa nej sedela Nicole, žiarila z nej divokosť. S jej sýto červenými vlasmi a zelenými mačacími očami bola nepriehľadnutelná. Mohla byť len o niečo staršia od Abby, no určite v ľudoch vzbudzovala viac rešpektu. John sa krčil v jeho obľúbenom kresle so šálkou čaju v ruke. Jeho typickým znakom bol čierny sveter, ktorý zvliekal skutočne iba v letných horúčavách. Svoje havranie vlasy mal večne strapaté, oči mu iskrili farbou modrou ako obloha. V druhom kresle sedela Lorelei. Vzbudzovala v nás najväčší rešpekt, i keď bola tak mladá, mohla by byť mojou dcérou. Poznal som ju len s rozpustenými tmavými vlasmi a neprirodzene bielou tvárou. Líčidla mi nikdy nešetrila, bola však pravda, že dokonale podtrhovali jej smaragdové oči, iskrivé no záhadné. Jej záľuba vo viktoriánskej ére bola očividná, nosila korzety a dlhé sukne. Občas som rozmýšľal,ako ju Helena našla, kým mi do očí neudrela tá ich spoločná láska k viktoriánskej ére. Dostaviť sa mali ďalší traja členovia, chvíľu čakania sme si krátili rozprávaním, tak ako každý mesiac. Chýbal mi tu niekto podstatný a to bolo dievča. Helena ma uchlácholila tým, že nám ju predstaví v pravý čas.


X-MAL DEUTSCHLAND

19. srpna 2011 v 14:53 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik












Oslobodená

12. srpna 2011 v 15:21 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba

Toto je staré už minimálne 2 roky. Ani neviem ako to vzniklo, jednoducho som počúvala hudbu a zrazu som to videla. Tak je to síce skoro vždy. :) Ale možno má niečo do seba, neviem.

12. 8. 2011

12. srpna 2011 v 15:07 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Akurát počúvam A Covenant of Thorns a spomínam na chvíľe, ktoré by som z mysle najradšej zmazala úplne. Pretože to bol ten najhorší pocit, aký sa dá zažiť. Obdobie prázdna, keď som neverila, že ešte v živote budem niečomu veriť (tobôž niekomu veriť). Pocit, keď čakáte kedy sa niekto objaví vo dverách a pritom viete, že on nepríde. Prajete si ho vidieť, stretnúť na ulici, chodíte po známych miestach a očakávate, že výjde spoza rohu. No nevýjde, nikdy ho už nestretnete. A tak to ide do stratena. Stále sa musíte vracať k spomienkam a hľadáte ho všade. No nič z toho nie je, len smútok a nič. Jednoducho prázdnota. Máte aj pocit viny, lebo ste to istotne mohli zachrániť, i keď nemáte potuchy ako. Stále sa však musíte vracať, točiť sa do kruhu, vlastne sa ani nechcete vymotať. Pretože by sa už úplne stratil. Hľadáte kľúč ako vrátiť čas späť a pokračovať, nech to bolo akékoľvek. Čím viac sa snažíte pochopiť to, tým viac otáznikov vám rastie v hlave. No prestať nemôžete. A tak sa len topíte v svojej samodeštruktívnej hre. Až kým sa úplne nezbláznite, alebo vás niekto nevytrhne z toh kruhu.

Neviem ani prečo, no jednoducho som to potrebovala niekam napísať. Do očí by som to nikdy nikomu nepovedala. Nikto si nevšimol, čo sa deje, čo prežívam. Tak som to aj chcela. Nikdy som nikomu nechcela ukázať, že trpím. Vonku to bol vždy úsmev, ktorý ma skryl, aby som doma mohla v tichosti v kútiku zrútiť. Dni nedávali zmysel, čas sa pomaly vliekol a ja som nedokázala robiť nič. Len pozerať, nie do okna, na okno. Veľmi som chcela nájsť nejaké činnosť, niečo čo ma preberie. Ale nedokázala som to, ani sa pohnúť. Teraz je to viac-menej preč. Aj keď človek nikdy nevie. Niekedy ma ešte dostihne a potrápi myseľ, no už nenarobí toľko škody.


List anjelovi

8. srpna 2011 v 15:33 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Už som hovorila, že verím v strážnych anjelov. Je úplne jedno ako vyzerajú, či majú nejakú podobu, či je to len dobrá energia. Ja toho svojho mám, to viem určite. Niekedy sa s ním rozprávam, čo ma dosť upokojuje a niekedy stačí na neho len pomyslieť. Raz som si opäť po dlhšom čase pustila svoju obľúbenú od My Dying Bride- For My Fallen Angel. Ani neviem prečo, začala som písať práve tieto slová. Jednoducho som len mala naliehavý pocit, že mu niečo potrebujem napísať, povedať. A tu to je:
Tmavé mraky sa predbiehajú na oblohe, rozsievajú tu smútok a tmu. Vnášajú do tohto dňa temnotu. Lenže mne už to nevadí. Moja myseľ je dostatočne apatická k okolitému svetu. Vieš, tma, v ktorej blúdim, už nemôže byť tmavšia.Dnes plačú všetci anjeli, no tvoje líca zostanú suché. Ani ja už plakať nebudem. Za chvíľu príde to, po čom tak nesmierne túžim. Koniec tejto púte, cesta k svetlu. Slnečné lúče odkryjú chodník do raja, tvoja žiara ma povedie do krajšieho sveta. Mám len jedno prianie. Samota mi nevadí, ty to vieš najlepšie. Nepotrebujem množstvo kamarátov, stačí mi tvoja prítomnosť, tvoje teplo, tvoje objatie. Chcem teraz, aby si mi dal jeden sľub. Keď všetko začne padať, okolo mňa sa rozvíri tma a stratím to najcennejšie, čo mi dali nebesia, prosím, buď so mnou. Nie, nebojím sa smrti. Ale nechcem odchádzať sama. Sľúb mi, že ma budeš držať za ruku a posledné, čo na tomto svete uvidím, bude tvoj úsmev. Prajem si vydýchnuť v tvojom náručí, to je jediné. Sú ľudia, ktorí nás majú radi, no tí sa časom strácajú. Viem, každý veľakrát ublíži, zradí, no len ty mi každú moju krivdu odpustíš. Niekedy som zlostná, nehovorím s tebou, dokonca ti občas neverím, že existuješ. Ale ty sa nikdy nenahneváš a kriesiš ma zo zúfastva toľkou láskou. Nikdy som ti nič nedala, to len ty ma vo dne v noci strážiš a potešíš ma každou drobnosťou. Lebo ty žiješ zo smiechu, z môjho šťastia. Každý záchvev šťastia v tebe rozprpdi vlnu radosti, a naopak, každá slza sa rovná tísickám kvapiek rosy, ktoré sa rozpŕchnu po celom svete, vo chvíli môjho (nášho) smútku. S tebou ma všetko opäť zmysel, v tvojich krídlach som v bezpečí, i keď okolo sa plazia hady klamstiev, zrady a smútku. Kým si tu ty, nikdy neprídu bližšie a môžu len zdiaľky pokukovať. Aj keď k ním skĺznem a zabúdam na teba, si vždy na stráži pripravený pomôcť, keď ma zrania. Ver, nech o tebe práve rozprávam akokoľvek, v hĺbke duše ťa vždy milujem. Doposiaľ ma tu držala len tvoja trpezlivá starostlivosť a láska, ktorá nepozná hraníc.
Stále plačú, ronia neutíšiteľné slzy, tie šedivé nebesá. A ja čakám, v zajatí tejto tichej tmy, kedy si po mňa prídeš. Dúfam, že už nebudem musieť dlho čakať.

Slnečný deň

6. srpna 2011 v 9:58 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba

Od tejto poviedky si teda nič moc nesľubuje. Písala som ju len tak, len nechávam plynúť svoje myšlienky a dávam ich na papier. No jednoducho mi nedalo ju nenapísať. Nenávidím slnečné dni.

6. 8. 2011

6. srpna 2011 v 8:07 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Poriadne dlhú dobu som sem nič nedala, lebo pracujem na kope rôznych vecí a nie som doma. Až tak moc mi to nevadí, ale vadí mi, že nemám pri sebe všetky svoje knihy, časopisy a materiály. Jednoducho, občas by sa mi zišli, no tiež viem, že zo sebou nemôžem prenášať celý svoj majetok kam sa pohnem. I keď by som to ocenila. :P Momentálne som u babky, i keď býva na dedine, mám tu internet. To rozhodne oceňujem. Najviac som sa však tešila, že tu vybehnem niekde na zahradu, rozložím si deku a v pokoji budem písať. Mám množstvo rozpísaných príbehov. Dúfam, že ich v priebehu dvoch týždňov dokončím, okrem jedného. Ten bude trochu dlhší, možno aj na vyše 100 strán. Príbeh mojej upírky Louise. Nikdy som sa až tak nezaujímala o upírov, lenže pred pár mesiacmi sa to zmenilo. Ono sa takéto zaujímanie sa, začne vždy, keď mám pocit, že z každého kúta na mňa vyskakujú články o upíroch. Tak som sa toho chytila.
Napriek všetkému sa tu však cítim byť odtrhnutá od "domova". Nemôžem povedať od rodiny ako domova, skôr od vecí, ktoré tvoria moje okolie, keď som doma. A to vo mne občas vytvára rôzne stavy. Od najhlbšieho zúfalstva po radosť.
Cez týždeň sa istotne budem ozývať častejšie.

claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz