close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Červenec 2011

Amytiville

26. července 2011 v 15:03 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Myslím, že sa nenájde človek, ktorý by ešte nepočul o tomto dome. O Udalostiach, ktoré sa tu odohrali, je natočených mnoho dokumentov, hororov a napísaných veľa kníh. No aká bola realita presne nevie nikto.

Na začiatku tu žili Ronald a Louise DeFeo spolu so svojími deťmi, Ronniem, Dawn, Allison, Marc a Johnom. Rodina DeFeových bola veľmi nábožensky založená. Keď sa sem dostala polícia, vraj boli všade po celom dome náboženské predmety. Vzťahy v rodine však neboli až tak idylické. Najstarší syn Ronnie sa čoraz viac hádal so svojím otcom.
13. novembra 1974 sa vrútil do baru chlapec a tvrdil, že v dome našiel zavraždených svojich rodičov. Skupinka ľudí sa s ním rozhodla ísť pozrieť na miesto činu. Po príchode zistili, že všetci obyvatelia domu sú zavraždení, a preto zavolali políciu. Polícia v dome objavila 6 mŕtvych tiel. Vrah najprv zastrelil otca a matku. Po nich prišli na rad Allison, Marc a John, posledná bola Dawn. Najprv Ronnieho polícia drží pod policajnou ochranou, no dosť rýchlo sa stáva podozrivým a nakoniec sa ku všetkému prizná.


Čo sa však stalo presne, zostáva záhadou. Ronnie veľakrát prehovoril o udalostiach tej noci, no vždy prišiel s novou verziou, a tak všetky tieto verzie boli zamietnuté.
Okolo vraždy vzniklo veľa mýtov. Jedným z nich je tvrdenie, že Ronniemu hlasy prikázali vyvraždiť jeho rodinu. Táto verzia sa nikdy nepotvrdila. Tiež sa hovorí o polohe tiel všetkých obetí, pretože všetci boli zastrelení v posteli. Ako je možné, že sa nikto z nich nezobudil na výstrely? Pitva preukázala, že ani jednej z obetí sa nenašli v krvi drogy. Podľa vyšetrovania však minimálne dvaja členovia domácnosti vstali. Keď zo zbrane vyšli prvé výstrely, ktoré usmrtili Ronalda DeFea, zobudila sa jeho manželka Louise. Pri pokuse vstať však bola zastrelená. Allison bola zastrelená v spánku. Marc sa aj mohol zobudiť, no v tom čase bol na vozíčku, a tak mohol zostať len ležať. John sa zobudil, no i tak bol zastrelený. Najviac otázok vzniká pri vražde Dawn. Tá má izbu na najvyššom poschodí. Ronnie v jednej svojej verzii vypovedal, že sa Dawn zobudila a otvorila dvere s otázkou: "Si to ty Ronnie?" Uistil ju, že je to len on, a potom sa za ňou zavreli dvere. Dawn si opäť ľahla a zaspala, aby ju pár minút potom mohol jej brat zastreliť. Vyskytla sa však aj iná verzia. Dawn a Ronnie sa vraj dohodli na vražde svojich rodičov. Dawn však zastrelila aj ich mladších súrodencov, aby sa zbavili svedkov. Ronnie sa preto na ňu nahneval a zastrelil ju.
Mnoho nejasností je aj v hororoch. V horore 3:15 zomrieš je verzia, že pod domom je starý indiánsky cintorín. Nikdy sa to však nepodarilo potvrdiť.
V poslednej dobe sa rozpráva skôr o paranormálnych javoch v tomto dome. Napriek tragédii, ktorá sa tu odohrala sa sem nasťahú Lutzovci. Nečakane však dom opustia, a to kvôli paranormálnym javom. Kathy sa ráno budí so škrabancami po celom tele. V niektorých miestnostiach je neobvyklý chlad a cítiť tiež neznestiteľný zápach, ktorý sa nedarí identifikovať. Nemajú však nijaké dôkazy a vyzerá to tak, že si len na tomto príbehu chceli zarobiť. Obyvatelia po nich nehlásia žiadne javy a popierajú, že by sa tu dialo niečo nevysvetliteľné. Napriek tomu sa tu uskutočnilo veľa seansí v snahe zistiť, čo sa tu stalo a či sa tu prejavujú nejaké nevysvetliteľné javy. Seansy však neprinášajú nijaké presvedčivé dôkazy, až na jednu fotografiu. Na fotografii má byť Ronnieho zastrelený brat, no málokto to považuje za dôkaz nadprirodzenej aktivity v Amytiville.


Osobne verzii s hlasmi neverím a nemyslím si, že s touto udalosťou majú niečo spoločné nejaké temné sily. Skôr by sa mal prikladať dôraz na to, že v rodine iste boli nejaké problémy. Aj keď toto nie je normálne riešenie problémov. Tiež by som nebrala na ľahkú váhu ich nábožeský fanatizmus, možno aj to v tom zohrávalo istú rolu. Ronald si to tiež pokašlal, keď si začal vymýšľať rôzne verzie diania v dome počas vraždenia. Takto sa asi nikdy nedozvieme, či to bolo tak ako v policajných spisoch, alebo tam boli zapletení ďalší ľudia.

Sellyy

25. července 2011 v 22:02 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik
Keď som počula jej druhú pesničku, odlišnú od "Alles Schläft", myslela som, že ma už nemá čím jej hudba zaujať. No vypočula som si všetky jej songy a zistila som, že robí skvelú hudbu! Celkom mi to pripomína začiatky LaFee.:) Príjemné počúvanie! :)


Túto vec som prvýkrát počula na nahrávke z živého vystúpenia a už vtedy sa mi páčila. :P
Scheiß auf Dich
Momentálne moja najobľúbenejšia! Nur mit Dir! :-♥







Anjeli

21. července 2011 v 14:25 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Anjeli sú neviditeľné bezpohlavné stvorenia, ktoré sú sprostredkovateľmi medzi Bohom a ľuďmi. Samozrejme vinímajúc padlých anjelov.
V hebrejčine a gréčtine znamená slovo anjel - posol. Anjeli sú však považovaní aj za vyslancov Boha a Satana, ktorí sa stretnú v poslednej bitke tohto veku.

Cirkevné učenie anjelov rozdeľuje do deviatich rádov: na serafínov, cherubínov, tróny, panstvá, sily, mocnosti, kniežatá, archanjelov a anjelov. Serafovia sú údajne najbližšie Bohu, sú z čistého svetla. Serafom bol pôvodne aj najznámejší z padlých anjelov, Lucifer. Cherubovia strážia vstup do rajskej záhrady. Archanjeli, medzi ktorých patrí napríklad Uriel, vládnu hviezdam. Gabriel vystupuje ako posol, Rafael uzdravuje a Michael pozná mocné zaklínadlo, ktorým bol vytvorený svet.

Biblickí anjeli sa príležitostne môžu správať ako smrteľníci a až neskôr odhaliť svoju pravú tvár. Zaujímavé je, že v Biblii je spomenutých mnoho anjelov, no len veľmi málo má svoje meno. Teda, pravdaže každý svoje meno má, no len máloktorí svoje meno prezradia. Údajne prezradením svojho mena strácajú časť svojej moci.

V poslednej dobe mnoho ľudí prichádza s tým, že dokážu komunikovať s anjelmi. Existujú rôzne semináre, kde vás tomuto umenia naučia. Aj keď je otázne, či to tak skutočne je. Na internete môžete nájsť množstvo návodov ako sa spojiť so svojím strážnym anjelom, alebo niektorým z archanjelov. Anjela Gabriela kontaktujú ľudia, ktorí chú pomôcť s neplodnosťou. Ak hľadáte duchovné poučenie a radu, obrátťe sa na Metatrona. Anjel Michael vám pomôže poraziť všetky desivé elementy, ktoré vás vo vašom živote prenasledujú. Keď sa cítite byť chorý, žiadajte o pomoc Rafaela, dodá vám vysoko regeneračnú energiu, ktorá vám pomôže uzdraviť sa. Raquel vám môže pomôcť pri hľadaní spravodlivosti. V prípade, že ste zhrešili a hľadáte odpustenie, pomôcť vám môže Saraquel. Pri pocite duševnej ochromenosti a zmätku sa obráťte na Uriela.

To, či veríte na strážnych anjelov, je len vaša vec. Od mnohých ľudí však prichádzajú svedectvá ako im akýsi vnútorný hlas, prízrak pomohla, keď sa ocitli v nebezpečenstve. Vôbec nezáleží na tom, akú majú podobu. Ľudia ich zobrazujú ako malé baculaté detičky s krídelkami, i keď ich popisy v Biblii sú skôr hrôzostrašné. Ja osobne verím na strážnych anjelov. Niekedy jednoducho cítim, že aj keď to tak vyzerá, nikdy nie som sama. Vždy pri mne niekto/niečo je. A spraví každú drobnosť, aby ma potešil. Možno len potrebujem v niečo veriť, tak ako každý.


LaFayette cemetery

21. července 2011 v 14:06 | Gracia Deborah MayFair |  Bilder
Ďalšie miesto, kam sa raz určite chcem ísť pozrieť. :)














Victorian garden

19. července 2011 v 16:38 | Gracia Deborah MayFair |  Bilder
Opäť som sa len tak bezcielne túlala po nete. Nakoniec som nejako skončila pri viktoriánskych záhradách a nemohla som si tú krásu nechať len pre seba. :-)




















Danielle Trussoniová- Angelológia

19. července 2011 v 15:40 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Vždy, keď som sa ocitla v knihkupectve, poškulovala som po tejto knihe. Dlho som sa nevedela rozhodnúť, či si ju kúpiť. Nakoniec som to nevydržala, kúpila si ju a momentálne je už prečítaná. Musím uznať, že sa mi páčila. Napriek pár nedostatkom, ako napríklad preklad, pretože niektoré vety vôbec nedávali zmysel. Kniha mohla byť napísaná trochu lepšie, pútavejšie. No príbeh sa mi veľmi páčil. Do nefilimov sa okamžite zamilujete. :-* Neľutujem, že som si ju kúpila.


18. 7. 2011

18. července 2011 v 21:54 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
No teda, ja som tu nebola pekných pár dní ako pozerám. Začalo mi to však chýbať. Rozmýšľam, veď ja sa nemám kde vypísať, kam ísť otravovať so svojími duševnými stavmi. A ja svoje stavy potrebujem rozoberať, roztrhať ich ako vankúš, každé pierko rozobrať zvlášť a usúdiť, že som to proste len ja. Taký pohodový večer, počúvam Emilie a predstavujem si svoj veľký viktoriánsky dom, v ktorom raz zomriem v kope prachu, medzi hrubými knihami. Aké romantické! Musím sa usmievať pre tú krásnu predstavu! :-*
Ale k priebehu prázdnin, prečítala som už 2 knihy, čo sa týka tretej knihy- som niekde za polovicou. A tak sa umáram myšlienkou, čo budem čítať potom. Skutočne neviem. Ale niečo budem musieť nájsť. Možno keď budem u babky, minulý rok som tam našla poviedky od Hitchcocka. Plánovala som, že si raz v noci zapnem lampičku a každú noc prečítam jednu poviedku. Lenže som sa dosť nudila, teda kým prišiel ten večer, keď som mala chuť si čítať pri malej lampe, kniha už bola prečítaná. Nuž, i to sa stáva. :D A mne dosť často. Mám však jednu knihu so strašidelnými príbehmi, a tie skutočne čítam len v noci pri svetle baterky. Vlastne ich ani nemám chuť čítať cez deň, len ak sa cez víkend či prázky v noci nudím a nechce sa mi spať. Čo sa mi nechce nikdy, pretože spánok je podľa mňa mrhanie časom. Za tú dobu som mohla niečo vytvoriť, niečo zažiť, niekomu ublížiť, niekoho potešiť, niekeho spoznať, alebo niekoho stratiť. Nemennosť dní ma desí, asi ako každého vodnára. Pripadám si bezcenná, keď nepíšem ani nič iné nerobím.
A teraz už ticho, len tóny "And when he falleth". Idem snívať o mojom dome, plnom pavučín a roztomilých pavúčikov. Tie staré knihy množiace sa na policiach ako prach. Môj krásny domov! :-*

Duše mŕtvych

13. července 2011 v 9:23 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
V jednom mám jasno, na existenciu duchov verím. Nie, žiadneho som nevidela(a aj keby som videla, tak si to nepriznám, moja halucinácia), ale napriek tomu verím.Okultizmus, duchovia, mágia, toto všetko ma priťahuje od malička, asi od mojich 6 rokov.
Začalo to, keď som u nás doma objavila knihu s názvom "Almanach záhad". Najprv mi museli čítať rodičia, ale hlavne kvôli tomu som sa čo najrýchlejčie naučila čítať aj sama. Rozoberali sa tam príbehy z biblie, príbehy zo stredoveku, no načastejšie som čítala o duchoch. Neviem, fascinovali ma zo všetkého najviac. Táto záľuba mi zostala dodnes, i keď dnes sa nevenujem už len duchom. Chcela by som sa niekedy v budúcnosti stať médiom. No pri mojich plánoch netuším, či to stihnem naplniť. Ale určite sa chcem venovať svojmu výskumu. Nahrávky EVP a tak. Neustále ma to zaujíma a fascinuje. Rada by som raz navštívila miesta, kde sa duchovia nachádzajú.

Pierko anjela

1. července 2011 v 11:41 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Dnes mám takú anjelskú náladu, asi kvôli tomu, čo sa momentálne okolo mňa deje. V tieto dni ho veľmi potrebujem. A toto je jeden z príbehov, ktorý vznikol pred niekoľkými rokmi, práve v jeden zlý deň.

Zasnežené ulice, popri ceste sa zhovárajú smutné stromy, opustené. Popadané lístie sa schováva pod snehovou prikrývkou.Po ceste jazdilo málo áut, bolo nedeľné popoludnie a skoro všetci sedeli doma so svojimi rodinami. Slnko sa jemne pousmievalo, zabávalo sa s vetrom, kamarátom zimy. Izba vyzerala prázdna, nič sa v nej nehýbalo skoro celý deň. Len občas sa z kúta ozvalo vzdychnutie, ťažký nádych a útrapený výdych. Pozrela som von oknom, zatúžila som byť opäť dieťaťom, radostne sa hrať v snehu, kresliť doňho prstom, sánkovať sa. Detstvo je nenávratne preč, snáď by som sa mala tešiť, rozmýšľať, čo všetko sa blíži. Napriek tomu sa teraz dusím vo svojej izbe, topím sa v slzách a strácam nádej, všetky ilúzie sa rozplynuli vo vzduchu. Cez šticu vlasov zahliadnem jasnú oblohu, pálili ma z nej oči, toľko svetla, keď som práve vyšla z temnoty. Samota ma zničila, ticho v miestnosti mi rozorváva srdce, nechcem to počuť. Nemal to kto prekričať, nedalo sa to prekryť. Všetko raz musú skončiť, čas postaví barikádu slzám, odnesie bolesť von, rany sa stratia. V tom kúte som ako v klietke, cítim sa tam bezpečne, no nič sa nemení.
Štvornožky sa presuniem k posteli, pritiahnem si k sebe za ucho svojho macka. Posadím ho pred seba, chytím ho za plyšové labky a pozerám do gombíkových očí. Máš ma rád?Skutočne rád? Sedel ako predtým, nemo mi hľadel do tváre, bol priateľský, aspoň som si to namýšľala. Vyšplhala som sa na posteľ, vzala ho do náruče a schúlila sa do klbka. Sme tu sami, len ty a ja. Si taký osamelý, nemáš pri sebe žiadnych chlpatých kamarátov a nemôžeš sa ani posťažovať, ani slzu vyroniť. Neboj, budem s tebou ja, aspoň nebudem sama a ty tiež nebudeš sám. Dlhé hodiny len ležím, pozriem do okna, ako sa strieda tma a svetlo, mesiac a slnko. Už sa mi nechce plakať, aj tak je to zbytočné, nemám vplyv, aby sa to zmenilo.
Chystala som sa von, konečne vidieť život nielen za oknom, sedím pred zrkadlom a česem si dlhé vlasy. Pozriem na seba, nie, vyzerám ako ona, mama. Bála som sa, že nás spája viac ako podoba. J anechcem byť ako ona! Odraz v zrkadle do mňa vlieval zlosť a beznádej. Pristihla som sa ako sa s odporom pozorujem, porovnávam s ňou. V mojom vnútri pršalo, bol to ľadový a bolestivý dážď, kvapky mi stekali po lícach. Už viac ten pohľad nemôžem zniesť, rozbijem päsťou zrkadlo. Pri nohách sa mi válali zakrvavené črepy, mala som chuť ich rozdupať, keby to bol spôsob. Predsa zo zrkadla na stene ešte niečo zostalo, nezaujala ma moja tvár v odraze, ale postava za mnou. Sedel na posteli, s krátkymi čiernymi vlasmi, tmavými očami a špicatým malým nosom, viac som nevidela. Musela som sa otočiť, mal bledú tvár, tenučké pery a jeho líca, kotúľali sa po nich slzy. Z chrbta mu rástli veľké čierne krídla, pristúpila som k nemu, bez rozmýšľania, dotkla som sa ich, boli skutočné, hmatateľné. Sálalo z neho dobroprajné teplo, príjemné, mala som chuť sa k nemu pritisnúť ako k macíkovi. Namiesto toho som si sadla vedľa, utierala lupene ruží na jeho lícach, usmial sa. Chcela som sa o ňom dozvedieť čo najviac, ale to ticho, obkolesujúce dve nešťastné bytosti ma fascinovalo. Čítala som mu z očí ako z otvorenej dlane, vytušila som odkiaľ prichádzaš, nie si ako my. Naraz prehovoril, sám: Privolali ma tvoje slzy, Deidré. Počul som tvoju dušu kričať o pomoc, nemohol som dlhšie čakať.Zadívala som sa na neho, môj anjelik, anjelik pre smutnú Deidre. Naklonil sa, objal ma, nasávala som od neho energiu, postupne pretekala cez kožu. Zrazu som sa cítila milovaná, žilami mi prúdila láska, môj záchranca.
Prišla som zo školy, tašku som hodila pod stôl a sadla si do "klietky". Prečo má nik nemôže mať rád? Jediné. čo som po nej chcela bola láska, pár teplých slov, objatie aké môže dať iba mama. Ja som ju milovala, tak veľmi ako dieťa môže. Keď som prvýkrát postrehla jej nezáujem, pripadala som si ako pochovaná zaživa. Akoby ste na mňa všetci zabudli, už ani spomienku mi nevenujete. Stratila som ťa navždy? Už nikdy mi neprídeš dať pusu na dobrú noc, neusmeješ sa? Zaborila som zrak do steny, nebola tu, ale ja som vedela, že sama nie som. Bez najmenšieho zaváhania som sa doplazila k posteli,zostala som sedieť na zemi vedľa jeho nôh, oprela som si hlavu o jeho kolená a nechala som sa hladkať. Na krku ma zohrieval jeho dych, je môj, slzy sa mi drali do očí a ja som bola žiariace slniečko.
Nikdy som sa s ním nerozprávala, chodil za mnou už dosť dlho, doteraz ani nebolo o čom rozprávať. Lenže niečo mi predsa ležalo na srdci.
"Nechcem tu už byť, utečieme spolu, niekam ďaleko, kde budeme len ty a ja."
Zamračil sa, skleslo na mňa pozrel, nič nepovedal, no jeho pohľad hovoril za všetko. Cítila som sa podvedená, pestoval vo mne nádej. Túžila som sa dostať preč...Bola som naivná.Bolo to ako keby som čakala, kedy mi z troch orieškov vypadnú šaty. Odhodila som jeho ruku, ktorá ma celý čas hľadila, nemohla som mu pozrieť do očí. Sklamala som sa, odplížila som sa do "klietky" a sadla si chrbtom k nemu.
"Odíď, choď, už ťa nikdy nechcem vidieť!"
So strachom sa nadýchol, počula som námahu vkladajúcu do nádychu, nešiel však ku mne, stále sedel na svojom mieste.
"Nie, nehovor to, keď to raz povieš a odídem, už nikdy nesmiem za tebou prísť, neunesieš to všetko sama, ver mi, nerob to!"
Srdce šepkalo: Tak poď, zober si ma k sebe a láskaj ma v náručí, Milujem ťa, anjel môj, nenechám ťa ísť. Nenechám vietor, aby mi zobral môj milovaný a najkrajší list. A predsa som srdce umlčala, nepozerajúc na slzy rynúce sa z neho.
"Ale ja to chcem, choď, už ťa nechcem!"
Poslednýkrát som sa pozrela do zaslzenej tváre, kým nezmizla v tme. Hnev ma pohltil, držal ma vo svojich rukách, hral s mojími figúrkami.Zase sme to len my, ja a macík. Nie, nie sme sami, na posteli zostalo ležať pierko.
Dni tiekli pomaly, slzy vodopádom, krv zo srdca rýchlejšie ako rýchlik. Nikdy ťa viac neuvidím, aj keď je to jediné, po čom tak túžim. Potrebujem načerpať novú energiu z tvojho tela, macko sa len díva, ty si očami rozprával, tie nekonečné príbehy o slepej láska. Bože, pošli mi naspäť môjho anjela, je môj, ty to vieš. Vráť mi ho, bez neho sa nedá žiť, prázdne ticho ma ničí, kúsok po kúsku. Jediné pierko k sebe si tlačím, nestačí to, pierko nemá pána. Ľutujem to, ako veľmi. Iného by som nechcela, len čiastočka prachu, tŕň v tvojom oku. Musíš mi ho vrátiť, spravím toľko zla, koľko len vládzem, nech mi dovolíš za ním ísť. Jediný dôvod života, neexistuje iný, vtedy už nepomôže nijaký liek. Macko prikladá obväzy, ale srdce krváca ďalej, presiakne ich všetky. Všetko sa skončilo, mám to vo svojich ľadových rukách.
Poď, macko! Pri vode sa nám bude lepšie premýšľať. Ponorím ruku do vody, sledujem ju cez zrkadlovú hladinu. Aké je klesať na dno? Slnko zapadá, šťastie odchádza, nebo bude plakať. Pozeraj na mňa, anjel môj, polievajú ma tvoje slzy. Nezastavia ma, to dokážem len ja. More je také krásne, láka dnu do náručia a potom nepustí von. Chcem mu patriť. Volá ma jeho náruč, nohy ma neposlúchajú, samé idú za šeptom mora. Za hranicu tohto sveta si zoberiem kúsok z teba, zoberiem pierko do ruky, je ľahučké a bezbranné. Kráčam ti v ústrety, do tvojej roztvorenej náruče. Príjmeš moju zranenú dušu?
Slnko prinieslo nový deň, pri brehu sedel macko a nemo hľadel do vĺn.

pierko anjela

Porcelánový anjel

1. července 2011 v 11:33 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Básničky mi síce nikdy nešli, no túto som napísala už asi pred dvoma rokmi. Inšpiroval ma jeden príbeh, ktorý mám už tak dlho v hlave, len niet času dať ho na papier.Ak ste čítali Anne Rice- Hodina čarodejníc, tak v tom iste spoznáte zacítite Lashera.


Vojde vánok,
odhrnie záclonu,
kradne ti spánok,
korisť má už ulovenú.

Tieň,
prebehne okolo,
vychádza zo stien,
rozmotáva klbko.

Klbko snov,
na míle vzdialených,
milióny slov,
ešte nevyslovených.

Roztúžený dotyk,
hladí ti vlasy,
divých ruží krík,
ticho ho rosí.

Strach vás spája,
potrebuje istotu,
obmotáva ťa,
plamene ťa hlcú.

Stratíš sa,
v jeho objatí,
zamŕza,
rieka bolesti.

picture



claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz