close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Duben 2011

26. 4. 2011

26. dubna 2011 v 14:07 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Nádherný melancholický a upršaný deň! Konečne sa oteplilo, a teraz je tu zase zima. Ako zvyčajne, keď mám voľný deň, prázdniny, počúvam svoju obľúbenú muziku. Pesnička sa stáva našou obľúbenou, pretože nám niečo dáva, možno nám niečo pripomína a vyjadruje naše pocity. A tak je to u mňa s pesničkou od Diary of Dreams. Lebo tá mi pripomína to najtemnejšie z mojej minulosti, z môjho zatiaľ krátkeho života. Tiež vo mne vyvoláva obavy z opakovania stále tých istých chýb. Strach z toho, že sa zmením, niečo pokazí môj úsudok a bude zo mňa zlá a bezcitná osoba. Teraz, ak chcete pochopiť moje pocity, pustite si túto pesničku a čítajte.

Moje nešťastie a prázdnota mojej duše plynie z pocitu viny. Áno, je to príšerný pocit. Tak ako každý, aj ja som už spravila za život pár chýb. Človek sa z nich väčšinou poučí a ide ďalej. Ale ja mám hrozný strach, že sa to zopakuje. Bojím sa budúcnosti. Je to doslova fyzická bolesť, viem, že som veľa ľuďom ublížila a nikdy to nebudem môcť napraviť. Nikdy nezmyjem ich bolesť, ktorú som im spôsobila ja. Teraz to bolí mňa, lebo som nikdy nikomu nechcela spôsobiť bolesť. Vždy som chcela pomáhať a robiť ľudí šťastnými! Ale spravila som pravý opak a mnohokrát som si to uvedomila až neskoro. Tak neskoro..... Za všetky môže moja ľahkomyselnosť. Zrazila som niekoh dole..... Nenávidím sa za to, preto som vo svojich očiach tak odporná! Ani moje trápenie a bolesť tú vinu nezmyjú! Je to správne, mala by som za to trpieť, za všetko čo som urobila. Čo ak to spravím znova? Bojím sa, čo keď zo mňa bude krutý a bezcitný človek. Budem pokračovať v trhaní a ničení, opäť urobím nové zrenenia ľuďom, ktorí ma mali radi. Neznášam ťa, si tak hnusná!

Krv, nemŕtvi a noc

26. dubna 2011 v 10:41 | Gracia Deborah MayFair |  Čo ma zaujíma.....
Krv je životne dôležitá tekutina, bez ktorej sa človek nezaobíde. Niektorí ľudia pri pohľade na krv odpadávajú, iní ju vyhľadávajú. Čo sa týka odberu krvi, ja odpadávam vždy, aj pri očkovaní, ale nie z dôvodu neznášanlivosti pohľadu na krv. Je to len moja fóbia z injekcií a celkovo lekárskych nástrojov. Stačí mi predstaviť si injekciu a príde mi nenormálne zle. Nemám problém pozerať sa na krv, doslova si užívam každú ranku, ktorá sa mi raz za čas pošťastí. Jedine raz mi prišlo, zase nie kvôli krvi, no mala som v ruke zapichnuté nožnice a pohľad nato ma veľmi nenadchol. Najlepšie bolo, že mi ich tam zapichla sestra. =P
S krvou sa neodmysliteľne spájajú upíri. Je jedno či vôbec niekedy existovali. Oveľa pravdepodobnejšie je, že ľudia za úpirov pokladali ľudí trpiacimi chorobami krvi. Údajne v niektorých prípadoch trpeli tuberkulózou. A v rodinách sa to rozšírilo napríklad týmto zvykom. Ak rodina upodozrievala svojho člena z vampirizmu a dotyčný zomrel, zvykli rodinní príslušníci zjesť jeho popol, aby sa skutočne nemohol vrátiť a toto prekliatie odišlo z rodiny. Mala to však opačný efekt, rodina sa od neho nakazila a kolobeh pokračoval ďalej.
Ako asi taký upír vyzerá? Určite nie ako Edward. Dnes sú z nich sexsymboly, tými však pôvodní upíri rozhodne neboli. Pochopte, pôvodne upíri mali spávať v rakviach z hlinou a boli to chodiace mŕtvoly. Čo na nich mohlo byť príťažlivé? Osobne si myslím, že nič. Najviac mi však nie je pochuti predstava zamilovaného upíra. Upír by mal byť BEZCITNÝ, krvilačný a krutý. Kde tu má pri týchto vlastnostiach miesto láska?
Po prečítaní jedného príbehu, údajne skutočného, mi ich existencia príde celkom možná. Nie, nebol to príbeh typu: v noci som šiel po cintoríne a z hrobu na mňa vyskočil upír. Ale myslím, že ak existujú, vieme o nich len veľmi málo a možno máme aj mylné predstavy. Teraz k upírom nepriraďujem skupinky, ktoré si zakladajú upírske spolky, vyrábajú si rôzne pomôcky, aby mohli sať krv. Tí skutoční upíri nám zostávajú skrytí.
Teraz som poriadne odbočila od témy, keďže témou bola krv. Pri pomyslení na krv by sme asi mali menej myslieť na upírov a viac myslieť na jej dôležitosť.


Emilie Autumn mjuzik

23. dubna 2011 v 21:46 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik

Sellyy

23. dubna 2011 v 18:47 | Gracia Deborah MayFair |  Mjuzik



14. 4. 2011

14. dubna 2011 v 17:16 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Dnešný deň bol super!!! =D Chápete, mne nevadí dážď. Aj keď pohybovať sa po vonku v tomto počasí je namáhavé(ak nesiete tašku do školy, telesnú a dáždnik :-P).Lenže v tieto dni som v takom zvláštnom rozpoložení. Konečne sa dostanem k písaniu a ide mi to od ruky. Dnes si to obzvlášť užívam, ani neviem prečo práve dnes.
Ale mám dobrú náladu. Včera sa mi totiž z netu podarilo stiahnúť Hodinu čardejníc a Interwiev s upírom.:-) Išla som sa zblázniť od šťastia. Totiž, už dosť dlhú dobu kukám na nete antikvariáti, kde by tie knihy mohli mať. No žiaden som u nás, v našom "milovanom" Slovensku nenašla. Dnes som dokonca našla niečo od Tanith Lee. Jaaj, budem mať v najbližšom odbobí čo čítať, takže sa poriadne teším! Tak som začala premýšľať, už som sa poriadne dlhú dobu nefotila. Oh, mám taký pocit, že sa mi vrátila stará Gracia! Tak vitaj moja! :-D Mám teraz množstvo nových plánov. Jedným z nich je nahrať EVP. Aj keď neviem ako to pri mojom pesimizme dopadne. A tiež mám zo seba trochu strach, ja sama nedokážem posúdiť čo mám od seba čakať. A druhá vec, sama viem ako rada provokujem. Provokovať záhrobie je niečo skutočne nebezpečné. Preto sa pokúsim dotlačiť k spolupráci Deborah aj Graciu. Inak by to mohlo dopadnúť zle! Sú to ešte len plány, nemám žiadnu predstavu ako to bude prebiehať, či z toho vzíde nejaký zaujímavý výsledok. No teším sa, neuveriteľne.Tomuto sa chcem venovať už tak dlho a teraz sa to môže naplniť.


Tanith Lee- Temný tanec

12. dubna 2011 v 19:36 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
Je jedna vec, ktorú ľutujem. A to je, že sa mi doposiaľ nepodarilo zohnať viac kníh od tejto autorky. No snáď sa mi to raz podarí. :-) Dostala som sa aspoň k jednej a tá stojí za to. Príbeh je o dievčati, Ráchel. Býva so svojou mamou, svojho otca však nepozná a mama jej zakázala ho niekedy vyhľadať. S matkou majú dosť chladný vzťah. Keď jej mama zomrie, ozve sa jej rodina jej otca. Najprv dlho váha, no zvedavosť ju premôže. Odíde ku ním a nasťahuje sa tam. Čakajú ju tam starí ľudia, ktorí majú množstvo neobvyklých pravidiel. Neustále cíti, že od nej niečo chcú. Tu sa prvýkrát stretne so svojím otcom a veľmi rýchlo pochopí, na čo všetci čakajú. Prinesie to však veľa ďalších problémov a čas sa už nedá vrátiť späť. A tak sa Ráchel pokúsi vzoprieť rodine svojho otca, Skarabovcom.
Musím poznamenať, že Tanith Lee je vynikajúca spisovateľka, takže som si knihu skutočne užila.


Domov bielej smrti

10. dubna 2011 v 0:17 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Túto poviedku som pôvodne písala do školy, no chcela by som ju uverejniť aj tu. Inšpirovala som sa sanatóriom Waverly Hills. Pravdupovediac, príbeh tohto sanatória ma zasiahol a moja fantázia začala pracovať. Tu je výsledok:

Noc, čierna deka obhádzaná žiarivými svetielkami. Asi hodinu sme už s Jackom sedeli na letisku. Pred pár minútami sme dopili kávu z automatu. Jack bol skutočne unavený, keby dovolil očiam zavrieť sa, už by spal. Sedel na nepohodlnej sedačke v hale letiska, zatiaľ čo ja som pozorovala oblohu spoza okna. No ja by som nedokázala zaspať, netrpezlivo som vyčkávala ten moment. Aj keď občas mnou lomcujú pochybnosti, či tam naozaj chem ísť. Nemala by som si to však nechať ujsť, veď som už tak blízko. Pár hodín ma delí od návštevy "domova bielej smrti".
Jack tvrdo spí, nachádzame sa už v lietadle. Každou minútou sme bližšie. Pozorovala som svojho spiaceho spoločníka. Vlasy na hlave sa mu vlnili do tmavohnedých kučier, viečka skrývali mačacie zelené oči, nos mal drobný a špicatý, pery plné a zmyselné. Pokožku mal jemnú s bronzovým nádychom. Pod tričkom sa mu na rukách aj bruchu rysovali svaly. Poznáme sa už nejaký čas, dosť sme spriatelili. Je to pravý kamarát, vo všetkom ma podporí a vždy mi podá pomocnú ruku. Aj tento raz všetci krútili hlavou nad mojím nápadom, Jack bez váhania išiel. Dlho som rozmýšľala nad týmto výletom, pred odletom som prečítala mnoho článkov o tom mieste. Nič mi atmosféru tej budovy nedokáže priblížiť viac ako samotná prehliadka. Vstupenky síce neboli najlacnejšie, ale niečo ma k tomu miestu tiahne. Potrebujem zistiť, aké to tam bolo. A hlavne som si chcela upevniť svoj vieru v duchov. Človek nikdy neuverí veciam, ktoré nevidel, necítil a nezažil. A ja som potrebovala skúsenosť, aby som mohla uveriť.
Na hodinkách svietili číslice, 23:12. Práve sme pristáli a Jack nám zháňal taxík. Zajtrajšiu noc budeme tráviť úplne inak, v prostredí starého sanatoria. Začala som byť unavená, oprela som sa o Jackovo rameno sediac v taxíku. Ubytovaní sme boli v hoteli Hampton Inn. Počas cesty taxíkom sme sa skoro vôbec nerozprávali, obaja sme boli príliš unavení. Zaplatila som taxikárovi a ponáhľali sme sa hore do svojich izieb. Potrebovali sme sa poriadne vyspať, zajtra v noci musím byť mimoriadne vnímavá. Zaspala som mimoriadne rýchlo, spokojná, že sme v Louisville.
Zobudili ma až slnečné lúče, pohľad na hodiny oznamoval jedenásť hodín a dvadsaťpäť minút doobeda. Jack už bol hore, sedel za stolom a surfoval na nete. Prezeral si stránku sanatoria. Tešilo ma, že aj jeho to zaujalo, nešiel sem len kvôli mne. Obliekla som sa, prisadla si k nemu, pozerali sme fotky spravené vo Waverly Hills. Fotky pacientov, ktorí často prežili väčšinu svojho krátkeho života za stenami sanatoria. Nevedela som si to predstaviť, celý deň ležať medzi šedivými stenami, na každom kroku ste stretávali smrť a nemohli ste odísť. Dúfali ste, že sa odtiaľto vrátite domov, no taktiež ste vedeli, že ešte dnes si môže "zubatá" prísť i po vás.
"Zomreli tam tisícky ľudí a my tam dnes budeme," vyriekol do ťaživého ticha Jack. Pozrela som na neho, dnes si to ani nevieme predstaviť, zomreli skoro všetci, no v tej dobe im nikto nevedel pomôcť.
" Vieš, antibiotiká neboli, ľudia nevedeli ako ich liečiť," pokúsila som sa naň chápavo usmiať. Po chvíli ticha vypol notebook a išli sme sa naraňajkovať.
Zvečerievalo sa, vonku klesala teplota. Boli sme už na mieste, stáli sme v hlúčiku ľudí a dívali sa na ponorenú v tme. Okolo sa rozprestieral rozsiahly plot, bolo to tu dobre strážené. Občas ma striasla zima, vietor zľahka pofukoval a pretĺkal sa pomedzi stromy až ku nám. Sanatorium postavili do náručia prírody, okolo boli len lesy a lúky. Pacienti museli byť totiž izolovaní od zdravých ľudí a akurát tu mali pokoj, ktorý pri liečbe potrebovali. Za päť minút desať prišla naša sprievodkyňa. Mala oblečenú tenkú červenú bundu, rifle a ružové ošúchané tenisky. Svoje gaštanové vlasy mala zviazané červenou gumičkou. V rukách mala blok s poznámkami k prehliadke a baterku. Pristúpila som k Jackovi, z batoha som vybrala dve baterky. Pri sebe sme ich mali štyri, pre istotu, nikto by nechcel na takomto mieste zostať po tme. Sprievodkyňa nás vyzvala, aby sme vstúpili do areálu. Kráčali sme starou kamennou cestičkou, začali sme rozoznávať tehlovú farbu budovy. Niektoré okná boli vytlčené, no vchodové dvere boli zrenovované. Po skupinkách sme začali vstupovať dnu do veľkej haly. Zhromaždili sme sa okolo sprievodkyne, keď sa všetci utíšili, ujala sa slova. Vyrozprávala nám históriu sanatoria, všetko o vtedajšej liečbe tuberkulózy. Po oboznámení sa s faktami o sanatoriu, sme sa presunuli do jedálne. Stoly tu už neboli, steny boli pomalované grafitami, na každý centimeter sa podpísal čas. Na konci miestnosti bolo okienko, tam im vydávali jedlo. Hneď vedľa bola jedáleň pre personál, neodlišovala sa vôbec ničím. Pokračovali sme dlhou chodbou, prešli sme popri miestnosti, kde mohli pacienti sledovať televíziu. Kráčali sme ďalej, nachádzali sa tu miestnosti pre personál. Zastavili sme sa pri izbe číslo 502, už som o nej niečo čítala. Ľudia si začali medzi sebou šepkať, rozhostil sa tu ruch. Dostali sme na výber, môžeme si miestnosť prezrieť alebo pokračovať v prehliadke. Veľa z nás sa neodvážilo vstúpiť, ja som váhala. Na Jackovi som sledovala váhanie, čakala som na jeho rozhodnutie. Vstúpili sme, ležalo tam niečo ťaživé, nebolo to vôbec príjemné. Naše oči spočinuli na strope, pred očami som mala hompálajúci sa luster. Zahryzla sa do mňa úzkosť, chcela som odísť, táto izba bola preplnená chuťou bezmocnosti. Rýchlo sme miestnosť opustili. Vydali sme sa po schodoch na druhé poschodie. Tu už sa nachádzali izby pacientov. Sprievodkyňa nám dovolila rozpŕchnuť sa po poschodí a popozerať sa po izbách. Nevstupovala som do miestností, len som nakúkala dnu od dverí. Niekde ešte zostali postele, nepohodlné, so zničenou matracom. Jack sa mi stratil z dohľadu, nevenovala som tomu pozornosť. Odhodlala som sa pokračovať na tretie poschodie, aj keď väčšina bola dole. Zdalo sa mi, že tu bolo o niečo chladnejšie. Spozorovala som svetlo, nebola to však moja baterka. Na konci chodby svietila žiarovka. Vytiahla som fotoaparát schovaný vo vrecku mikiny. Moja prvá fotka Waverly Hills. Elektrina bola dávno odpojená, napriek tomu som necítila strach, bola to len popletená žiarovka. Kráčala som medzi chodbou, bolo mi čoraz viac zima. Môj krok zneistel, zastala som v strede, obzrela som sa za seba. Nič, len prázdna chodba. Po chrbte mi prešli zimomriavky, asi by som sa mala vrátiť k ostatným. Zvrtla som sa, ponáhľala som sa preč z tohto poschodia. Odrazu som opäť zastala, nemala som odvahu obzrieť sa, za mojím chrbtom sa ozývali kroky. Stŕpla som, dych sa mi zrýchlil, nedokázala som sa pohnúť. Približovalo sa to, roztriasla som sa, chcela som utekať, zakričať, strach mi však znemožnil vydať zo seba jedinú hláska. Kroky ustali, stálo to rovno za mnou, prišiel s tým ďalší príval chladu. Nehýbala som sa, srdce mi divoko búšilo, obklopovalo nás napäté ticho. Prerušilo ho tenký hlások za mnou: "Pomôž mi nájsť moju maminku?" Zhlboka som sa nadýchla, napadlo ma, či to náhodou nie je niekto z našej skupiny. Aj keď som žiadne deti nevidela, mohla som ich prehliadnuť, odvážila som sa otočiť. Odstúpila som krok, strach mi znova zvieral hrdlo. Predo mnou stálo malé blonďavé dievčatko, jemné vlásky sa jej tiahli k pásu, na sebe mala zašednutú nemocničnú košieľku. Pohľad na ňu bol hrozný, krásu jej detskej tváričky narúšal fakt, že jej chýbali oči. Bez slova som na ňu hľadela, bez schopnosti prehovoriť. Zopakovala svoju prosbu. Pokúsila som sa niečo povedať: " Ale tvoja mama........tvoja mamička je mŕtva, tak ako aj ty." Bolo to namáhavé, nemala som tušenia čo môžem čakať. Ona na to nereagovala, až po pár minútach prehovorila. "Mami, ona mi robí zle," zakvílila plačlivo. Čupla som si k nej, pohladila som ju po vlasoch. Musela som sa neskonale prekonávať, išiel z nej chlad, jej poznačená tvárička a nezvyklosť vidieť ducha. Mala som zvláštny pocit, vyzeralo to, že sa díva rovno na mňa. Zobrala si moju ruku do svojej malej ručičky, a vtedy sa niečo začalo diať. Chodba ožila, prechádzali sa tu sestričky, výchádzali a vchádzali do tichých izieb. Kým so sa spamätala, ona už predo mnou nestála. Len z najbližšej izby sa ozval krik. Váhala som, snáď celú večnosť, až som sa odhodlala spraviť krok. Nikto si ma tu nevšímal a nereagovali ani na krik. Odvaha zo mňa po kúskoch opadávala, zostala však z nej dosť na to, aby som sa odhodlala otvoriť dvere. Keď som vošla, dievčatko šialene kričalo a pred ňou stála žena so zakrvavenou košeľou a v rukách mala jej oči. Dvere som rýchlo zabuchla a odskočila od nich čo najďalej. Sedela som na zemi, chrbtom opretá o stenu. Pozerala som na tie prekliate vráta. Tak to ona ti ublížila? V duchu som sa pýtala, na chodbe všetko zostávalo pokojné, dávni personál sa pokojne prechádzal. V okamihu ku mne opäť odnikiaľ prikráčalo dievčatko. Vstala som k nemu, pozerala som na zničené klbko nešťastia. Načiahla som za ňou ruku a chystala sa ju pohladiť po vláskoch. Vtom však zmizla. Poskočila som, obzerala som sa po chodbe. Nikde žiadny pohyb. Nado mnou sa ozval buchot, zo schodov sa rútila červená lopta. Kroky, ozývali sa zase budovou, tento raz však išli od schodov. Napäto som čakala, kto to je teraz. Jack a ďalší členovia prehliadky, potešila som sa, smelo som vykročila k nim. Jack sa usmieval: " Hľadal som ťa!" Objala som ho, spokojná, lebo som už nebola sama. "Je tu niečo zaujímavé?"spýtal sa. Otočila som sa, zasvietila som do temnoty, kde sa zastavila lopta, lenže tá tam neležala. Prekvapene som pozrela na osvetlenú časť podlahy. Jack ma zvedavo sledoval čakajúc na odpoveď. "Vlastne nič!"povedala som napokon.
Do konca prehliadky som sa držala v blízkosti Jacka. Už som nič nezahliadla. Krátko pred polnocou sme opustili sanatórium. Mali sme možnosť navštíviť aj "tunel smrti". Bol to tunel dlhý asi 153 metrov. Keďže personál nechcel chorých deprimovať každodenným pohľadom na mŕtvych, vymysleli tento tunel, ktorým ich odvážali preč. Neodvážila som sa tam ísť pozrieť. Zostalo tu len pár odvážlivcov, ktorí tam chceli stráviť noc. My sme medzi nich nepatrili.
Nikdy som sa nikomu nezverila so svojím zážitkom, ani Jackovi. Veľakrát sme sa o tomto výlete rozprávali, aj s rodinou, no nechala som si to pre seba. Odvtedy som si však existenciou duchov bola istá. Na internete som sledovala fotky sanatoria, videá natočené v budove. Ja som tam bola. Moje fotky som nikde nezverejnila, Jack ma síce prehováral, no svietiaca žiarovka bolo to najmenej. V hlave mi však navždy zostal obraz mŕtveho dievčatka a šialenej pacientky. Vždy som si spomenula na tie priestory, na vôňu smrti prechádzajúcu sa chodbami. Teraz som už vedela, čo všetko vám v tej dobe zobrala biela smrť. A tiež som si bola istá, že sa tam už nikdy nechcem vrátiť.
wh

Vodnár

9. dubna 2011 v 23:51 | Gracia Deborah MayFair |  Niečo málo o mne
Znamenie Vodnára podlieha vplyvu planéty Urán. Týmto ľuďom je dané, aby boli neobyčajne citliví a vedychtiví. Po celý život sa budú snažiť pomocou im vlastnej logiky a kombinačných schopností odhaľovať tajomstvá bytia.
Vďaka sklonu k fantazírovaniu a ich silnej a živej povahe sa dokážu povzniesť nad všednosť života, pričom niekedy inklinujú k samotárstvu bez toho, aby sa stali utiahnutými. Sú náladoví, nestáli a nerozhodní. Pritom ľahko podľahnú cudziemu vplyvu; osud im však v každej situácii poskytne priateľov ochotných pomôcť. Vodnárov vo všeobecnosti možno označiť za čestných, ideálnych a šľachetného srdca.Sú milí, spoločenskí, prakticky založení a veci posudzujú z hľadiska ich užitočnosti. Sú šikovní organizátori. Typickou črtou ich povahy je obhajovanie ľudskosti, zaujímajú sa o veľké problémy ľudstva s ohľadom na budúcnosť.
Neobyčajný záujem prejavujú o prírodné vedy, techniku, medicínu. Majú aj pedagogické nadanie a vlohy potrebné pre riadiaceho pracovníka.
Majú cit pre okultizmus a s tým súvisiacu zvedavosť. Ich názory sú uvážlivé a intuitívne. Iba nepatrne sa dajú ovplyvniť zmyslovými podnetmi. V správaní a v hĺbke osobnosti majú vždy poruke systém, ktorý môžu uplatniť v mnohých oblastiach. To však môže časom prerásť do akéhosi abstraktného schématizmu, ktorého výplodom sú neprirodzené a prázdne doktríny.
V živote sa dokážu vždy rýchlo rozhodnúť. Bez ilúzií a sentimentality vedia hovoriť o háklivých témach. Ak prestanú súhlasiť so základnou myšlienkou nejakej veci, okamžite zmenia svoje zameranie a ciele. Môže sa stať, že v dôsledku určitej jednostrannosti myslenia prestanú vidieť skutočnosť.
Niekedy sa Vodnári pohybujú medzi ľuďmi ako živé slovníky alebo počítače, ktoré majú stále poruke "nemenné pravidlo". Pritom niekedy ani nezbadajú, že ono pravidlo či vzorec vôbec nesedí.
Povaha Vodnárov je poznačená hlbokým pocitom nezávislosti. Všetko, čo ich obmedzuje a ohraničuje, odmietajú. Niet pre nich ničoho nemožného. Na život kladú požiadavky, ktoré sú často nesplniteľné. Preto sa mnohokrát dočkajú sklamania.
V zamestnaní odmietajú Vodnári všetky staré spôsoby práce a ohurujú neobyčajnými metódami. Hľadajú stále nové cesty, chcú vytvoriť niečo nové, jedinečné.
Muž v znamení Vodnára je v láske trochu komplikovaný. Jeho túžba po nezávislosti sa bráni akémukoľvek pevnému zväzku a zvedavosť ho robí prístupným každému dobrodružstvu. Rýchlo vzplanie a rovnako rýchlo sa nadchne pre ďalší objekt. V sexuálnom styku je niekedy veľmi uvoľnený, romantický a príťažlivý; jeho milostný vzťah k ženám je postavený však skôr na záujme a obdive než na vášni.
Je veľmi milý, ale svoje najtajnejšie pocity a myšlienky si necháva pre seba. Jeho nežnosti sú hravé a zacielené často na sexuálne experimenty. Zvedavosť a vycibrený psychologický postreh ho neopúšťajú ani v spálni.
Inklinuje k mnohým extravagantným záľubám; či už je to zbierka priateliek, striedanie svetonázorových postojov alebo úplne bláznivé nápady. Láka ho nové a nepoznané, potrebuje slobodu a vyhľadáva aj zakázané rozkoše. V každom prípade je to vynikajúci spoločník, sprievodca a utešiteľ.
V zamestnaní ho považujú za moderného, pokrokového a dobre informovaného muža.
Medzi Vodnármi nájdeme aj veľa zaujímavých jedincov, skutočné originály, ľudí s bláznivými, utopickými ideami, ktorí vnútorne i navonok odmietajú konvencie a obyčaje, chcú žiť a konať len podľa vlastných zákonov a preto nezriedka vybočujú z rámca meštiackej spoločnosti v pozitívnom i negatívnom zmysle. Typické je pre nich odmietanie akejkoľvek centrálnej moci (štátu, cirkvi).
Žena narodená v znamení Vodnára je prístupná nekonvenčnému vzťahu, často je náladová a očarúva originalitou svojej osobnosti. Zmyslovo je chladná, sex pre ňu veľa neznamená. U partnera hľadá skôr duševnú krásu. Keď ju chcú k niečomu prinútiť, vzoprie sa. Nie je pohodlnou, ale maximálne podnetnou a zaujímavou partnerkou. Ženy narodené v tomto znameni hľadia ďaleko dopredu. Plánujú a zaujímajú sa o pokrok v najrôznejších oblastiach. Hľadajú nové metódy, smery a objavy. Vždy sa spoliehajú na vlastné sily. Útočia na sociálne a politické nešváry. Nezávislosť je v ich živote veľmi dôležitá. Veria svojim schopnostiam, no sú aj veľmi nezištné a priateľské. V práci sú neúnavné.
Jedného dňa však stratia záujem o prácu aj o partnera. Jednoducho ich bez slova začnú zanedbávať, bez toho aby samy vedeli prečo. Je už ich osudom, že z ničoho nič ukončia jednu fázu života a začnú ďalšiu.
Nie sú zbabelé, ale ani vyzbrojené na boj. Svoj názor môžu hocikedy zmeniť.
Žena-Vodnár vie byť verná, keď miluje; len čo však stratí záujem o partnera, stáva sa ľahostajnou a bezcitnou. Slovo "láska" patrí u nej do duchovnej oblasti. Sex hrá nepodstatnú úlohu.
Nemožno ju označiť za rodenú matku. Materstvo ju zväčša vyvedie z miery. Nežnej lásky sa jej potomkovia väčšinou nedočkajú. Túžba po priateľských vzťahoch je základnou črtou jej povahy a spoločenský život je nutným predpokladom jej rozvoja.


Šialené stužky ( Stužková lady)

9. dubna 2011 v 23:36 | Gracia Deborah MayFair |  Moja tvorba
Túto fantazijnú úvahu som písala v stave "váliové granko, točiace sa steny a prázdna myseľ". Teda je to moja predstava ako to asi bude vyzerať, keď sa raz ocitnem na psychiatrii. :-D Je to poriadne blaznivé, ale taká som ja.

Šialené stužky
Takže už to bude pár dní, čo mám mizernú náladu. Preto celý deň iba ležím a snažím sa samovražedné myšlienky zahnať spánkom. Lenže po drichmaní počas dňa ma ako vlna zalejú výčitky. Toľko premrhaného času ( Ako keby plánovanie samovraždy bolo zmysluplné trávenie voľného času), čo všetko som zatiaľ mohla stihnúť. A tak sa dnes držím pri vedomí, oči dokorán otvorené. V poslednej dobe ma prepadajú stále tie isté predstavy, aké by to bolo, keby som sa dostala na psychiatriu. Myšlienka je to celkom vhodná. Som na najlepšej ceste presťahovať sa do bielej izby. Tak som dnes nad tým premýšľala a myšlienky sa hýbali asi týmto smerom.
Jasné, najprv si po mňa prídu ľudia v bielom a násilím ma zoberú do auta. Vlastne neviem či sa budem brániť, ak budem pokojná, snáď oddialim liečbu elektrickými šokmi. Na mieste dostanem peknú izbu. Budem tam spolu s ďalšími troma ľuďmi v "in" nemocničných košeliach. Štyri postele prekryté zelenými plachtami, na jednej sedí staršia dáma. Na hlave strapaté kučeravé vlasy, tmavé kruhy pod očami a krikľavý červený rúž rozmazaný po celej tvári. Očami brázdi po izbe, vypúli oči a rozbehne sa. Ach, áno, naháňa muchu. Bum, blonďatý 40-ročný muž sa hodil na zem, plazí sa až pod posteľ. Leží na bruchu, podopierajúc sa lakťami, v rukách drží umelý pohárik a šepká doň: "Votrelec, votrelec, akcia čmeliak prerušená." Vystrašene ku mne namieri zrak, posúva sa pod posteľou ďalej a ďalej, kým nenarazí na stenu. Takto na neho už nedohliadnem. Pri okne stál starček, búchal do okna a kričal: "Mária, Mária, kam to utekáš?" Okno malo výhľad do záhrady, prázdnej záhrady. Postávajú tam len stromy, lavičky a kvety.
Pár dní som strávila tu, s tými troma nešťastníkmi, no prestalo sa mi to tu páčiť. Chcem súkromie, tu ho nenájdem. Mám jednu možnosť. Skočím po blonďákovi a kúsnem ho. Netrvá dlho a objavia sa tu opäť " kamaráti" v bielom. Pre agresívne správanie som sa dostala na samotku a dávku vália, ktorú aj tak dostávame každé ráno a večer namiesto granka. Aký tu mám program? Len čumím. Buď ležím a pozorujem strop alebo sedím s pohľadom zarytým do nechutne bielej steny. Môj organizmus pod vplyvom liekov sa na nič lepšie nezmôže. V tom lepšom prípade kukám do okna, pre estetické uľahčenie situácie rodinným príslušníkom. Rodina sem chodila pravidelne, ale v poslednej dobe už menej.
Keď som si začala uvedomovať nudu, poprosila som sestričku o stužky. Doniesla mi ich spolu s večerou. Farebné stužky, červené, žlté, ružové, fialové, zelené, modré a biele. Otvorila som si okno a poprivezovala ich na mreže. Každý bude vedieť, že som tu. Ak ma niekto bude chcieť zachrániť, vie kde hľadať.
Po dlhom čase ma pustili medzi ostatných, mohla s nimi jesť v jedálni, pozerať večer pred spaním rozprávky a prechádzať sa po záhrade. Vonku som sa zhovárala s kvetmi. Okoloidúce sestričky sa na mňa vždy milo usmievali. Niekedy som však bola v izbe a ostatní boli vonku so svojimi rodinami, ktoré ich prišli navštíviť. Všetci si všimli môjho okna. Stala som sa slávna, je zo mňa Stužková lady. Pozná ma každý. Už sa mi ani nechce ísť domov, tu je to mňa hviezda.
Priznávam, bolo by zaujímavé byť "Stužkovou lady". Ale radšej mám tento obyčajný Graciin život.

9. 4. 2011

9. dubna 2011 v 23:30 | Gracia Deborah MayFair |  Mein TageBuch
Nikdy som tieto stavy beznádeje nevolala depresie.Ten pocit odosobnenia, keď som necítila nijaké city. Akoby som bola tretia osoba a len to všetko sledovala. Úplne prázdna. Nech sa dialo čokoľvek. Bolo to jednoducho niečo, čo ku mne neodmysliteľne patrí. A ja to asi nemôžem ovplyvniť. Nikdy sa mi to doposiaľ nepodarilo, nikdy som nemala dosť sily. Vždy som sa tým nechávala topiť. Prídu a opäť odídu. Ale nikdy nie naveky. Neustále stoja za rohom, stále sú niekde v diaľke, v hĺbke mysle. Oni nespia, len prečkávajú. Berú mi všetky ciele, sny a nádeje, ktoré som vždy odmietala. Nádej je môj nepriateľ. Do tmy ma poháňa vždy len prekliata nádej. Nechcem veriť, nikomu a ničomu. Viera ma len ťahá ďalej cestou, ktorou nechcem ísť. Môj jediný cieľ je žiť No niekedy si prajem zmiznúť.Tak aby na mňa všetci zabudli a ja by som zostala sama, bez záväzkov. Žiadny strach, bola by som len ja a môj svet, skrytá pred okolitým sverom. A nikto by mi nemohol ublížiť, pretože by na mňa nedočiahol, nenašiel by ma a nevedel by, že vlastne existujem.
Ja viem, že ma nikto nikdy nepochopí. Mám všetko a nevládzem. Ja to však ani po nikom nežiadam. Mám vlastný svet,no vy doňho nedovidíte, nenájdete ho. Tak len zabudnite kto som a nechajte ma stratiť sa vo vlastnom svete. Len ma nechajte žiť môj sen! Môj život inde, bez vás!
______________________________________________________

Už si nepamätám kedy som to vyššie uvedené písala. No asi to platí dodnes. Nie, nie som smutná a depresívna. Momentálne je mi veselo a som celkom šťastná. Kým nevnímam veci okolo seba a ponorím sa do svojej reality. Tam som doma! To je moje miesto. Toto nie je môj svet! A aby som mohla žiť spokojná a šťastná, vytvorila som si vlastný. Áno, vraj sa z toho zbláznim. Nemyslím si to, možno som ďaleko od reality, no nevedie to k bláznovstvu.

Emilie Autumn

9. dubna 2011 v 23:20 | Gracia Deborah MayFair |  Bilder


















Anne Rice - Hodina čarodejníc

9. dubna 2011 v 23:09 | Gracia Deborah MayFair |  Dobré knihy
O tejto knihe môžene povedať toľko, že mi celkom dosť pozmenila život. A hlavne som vďaka nej objavila krásu starých viktoriánskych domov. Trilógia popisuje životy 13. MayFairskych čarodejníc, ktoré žijú s entitou Lasherom. 13. čarodejnica by mu mala splniť jeho najväčšie prianie - stať sa človekom.
Lasher ma tiež inšpiroval k napísaniu veľa vecí a ešte stále inšpiruje. Knihy od Anne Rice sa mi veľmi páčia. Jej štýl písania je skvelý, aj keď som zatiaľ čítala len dve jej knihy, obe boli super. Zbožňujem knihy o upíroch, ale nie twilight. Preto som si s chuťou prečítala novelu Interview s upírom. Obe tieto diela vrelo odporúčam všetkým, ktorí majú radi čarodejnice a fantasy.


claudia
claudia
claudia
claudia
tftzrtz